Disciplinované japonské bábiky zaškolené tvrdým tréningom sú synonymom krásy, inteligencie a pôvabu. Uznania sa im dostalo aj od manželky ich solventného zákazníka.
Dramatický vzhľad s nánosom bieleho mejkapu, zložitým účesom a perami pripomínajúcimi maličké srdiečko. Tajomné a kultivované vystupovanie zahŕňajúce spev, tanec, hru na hudobné nástroje a plynulú konverzáciu o všetkom možnom aj nemožnom výlučne na vysokej úrovni a ak je to potrebné, aj v cudzom jazyku. Reč je o japonských bábikách zahalených vo vyšívaných kimonách a cupitajúcich maličkými krokmi za svojimi majetnými zákazníkmi - gejšách.
Gejše možno považovať za jeden z najtradičnejších symbolov ich vlastnej krajiny, za synonymum krásy, inteligencie, disciplíny a pôvabu. Sú spoločníčkami zámožných pánov, no nie prostitútkami. K profesionálnej gejši vedie dlhá cesta plná odriekania, sebazaprenia, pevnej vôle a neustálej chuti na sebe pracovať. Ich vzdelávanie sa nikdy nekončí a ich kariéra trvá, pokým sú žiadané. Poďme sa teda bližšie pozrieť na dievčatá, ktoré má tvrdý tréning premeniť na dokonalé ženy uznávané japonskou spoločnosťou a dokonca aj manželkami ich vlastných zákazníkov.
Gejša je tradičná japonská zabávačka pracujúca ako hosteska v reštauráciách a čajovniach, ktorej svet tvorí v prvom rade disciplína a umenie. Je to vzdelaná spoločníčka a talentovaná umelkyňa a je významným prvkom japonskej kultúry a tradícií. Už samotné slovo gejša alebo teda geisha možno doslovne preložiť ako umelecká osoba (芸 - gei - umenie, 者- sha - osoba), prípadne aj ako výkonný umelec. Gejše by sme mohli nájsť v mestách po celom Japonsku, no ich hlavnými centrami boli a ešte aj v súčasnosti sú Tokio, Kanazawa a najvychytenejšie a najprestížnejšie Kjóto, kde sa gejša v miestnom dialekte označuje trochu odlišným pomenovaním, a to geiko. Ako geiko sa však označuje aj gejša - učiteľka, ktorá učí a v spoločnosti sprevádza svoju žiačku - maiko, teda adeptku na gejšu prechádzajúcu si tvrdým a psychicky náročným tréningom.
Ich história sa začína písať na prelome 6. a 7. storočia, no v tom čase sa jednalo skôr o kurtizány poskytujúce sexuálne služby než o skutočné gejše, ktoré na scénu prichádzajú až o niekoľko stoviek rokov neskôr, a to konkrétne v 18. storočí. Až do tohto storočia totiž úlohu zabávačov bez poskytovania sexuálnych služieb plnili výlučne muži a ženy boli zas zabávačkami do postele, samozrejme hovoríme o ženách na to z finančných dôvodov odkázaných. Z kurtizán sa však postupne vyčleňovali dievčatá, ktorým to myslelo trochu viac a uvedomili si, že dokážu aj niečo iné ako je uspokojovanie opačného pohlavia, a tak sa vytvorila trieda Tayuu - kombinácia prostitútky a herečky.
Japonskí muži nemuseli byť svojim ženám verní a japonské ženy mali byť zas skromné a poslušné matky a manažérky domova. Ich úlohou nebolo intímne uspokojovať svojho manžela, a tak sa sexuálne služby spojené s erotickým tancom a spevom mimo vlastnej postele tešili mimoriadnej obľube. A to až takej, že v Japonsku vznikali zábavné štvrte s vychytenými ženskými zabávačkami. Stále sa však nejednalo o dámske gejše, ale len o ich predchodkyne. Píšeme dámske gejše, a to z toho dôvodu, že pánske gejše už existovali a ich úlohou bolo zabávať zákazníkov čakajúcich na tie najpopulárnejšie kurtizány. Ako už bolo spomínané, v 18. storočí však nastal zlom, kedy sa začalo so striktným delením ženských zabávačiek na dve skupiny, a to kurtizány (spievali, tancovali, poskytovali sex) a gejše (spievali, tancovali, neposkytovali sex), jednoducho vysvetlené.
S výučbou v škole inoue v kvetinovej štvrti zahŕňajúcou hodiny tanca, spevu, konverzácie, kaligrafie, umenia čajového obradu, maľby a hry na šamisen a ďalšie hudobné nástroje sa začínalo skoro, u dcér gejší v troch rokoch a troch dňoch a u ostatných dievčat okolo piateho alebo šiesteho roku života. Gejšami sa stávali predovšetkým dievčatá z chudobných rodín, ktoré ich rodičia predávali s cieľom vykúpiť sa z biedy alebo sa toto povolanie dedilo. Štúdium bolo drahé a náročné a vzdelanie bolo poskytované na dlh s povinnosťou jeho neskoršieho splatenia, a tak gejša najprv zarábala na vrátenie a až potom, ak už bola „čistá“, zarábala na seba.
V štrnástich rokoch sa maiko začína venovať skúsenejšia geiko a berie ju so sebou do spoločnosti, kde ju zoznamuje s klientmi a zaúča ju do praxe. Kandidátka na gejšu musí spĺňať prísne kritériá, predovšetkým musí byť pekná a príťažlivá, byť vzdelaná, mať prirodzenú inteligenciu a umelecké cítenie a kvôli zahraničným hosťom musí ovládať cudzie jazyky, ktoré sa Japoncom neučia najľahšie. Ich povinnosťou je správať sa, no aj vyzerať reprezentatívne, čo žiačky aj gejše stojí nemalé peniaze. Nie každá maiko to však dotiahne až do konca a po čase zo školy odíde. Buď si uvedomí, že nemá dostatok talentu, dostatok inteligencie, zamiluje sa alebo jej začnú prekážať iné nepríjemné záležitosti, ako sú ťažké kimoná, prísny režim a každodenná disciplína, bolestivý posed na pätách, prípadne spávanie na drevených laviciach, aby jej pracne vyhotovený a bohato zdobený účes vydržal po celý týždeň. Okrem toho je povolanie gejše behom na dlhé trate aj kvôli spomínanému dlhu, no na druhej strane aj naozajstnou prestížou.
Maiko s výraznejšími pruhmi na krku, ktorú nasleduje jej patrónka - geiko
Maiko sa môže stať gejšou po dovŕšení 18 roku svojho života, no väčšinou je tomu tak až okolo jej dvadsiatky a udeje sa to na slávnostnej ceremónii nazývanej erikea, kde sa jej vymení červený golier za biely. Práve to je jeden zo znakov, ako možno odlíšiť dovŕšenú gejšu od žiačky. Maiko sa od geiko odlišuje aj inými dostatočne zreteľnými znakmi, a tými sú nosenie drevákov na hrubšej platforme, zdobenejší účes, ružovejšie líca a menej nalíčené pery (junior maiko si maľuje len spodnú peru, senior maiko aj vrchnú, ale stále podstatne menej ako geiko), voľne visiace obi, zdobenejšie a farebnejšie kimono s červeným golierom a tiež výraznejšie pruhy na krčnej chrbtici (dva alebo tri pásy odhalenej pokožky bez bieleho mejkapu), nakoľko krk je v japonskej kultúre považovaný za najerotickejšie miesto na tele.
Viditeľné rozdiely medzi maiko a geiko. Na poslednej fotke je maiko junior s nalíčenou iba spodnou perou
Keďže sme v úvode článku písali, že gejša máva uznanie aj od manželky svojho solventného zákazníka, vysvetlíme si, ako to teda v skutočnosti je. V minulosti sa od bohatých pánov v Japonsku očakávalo, že okrem manželky budú mať aj gejšu, pričom postavenie týchto dvoch dám bolo úplne odlišné. Zvykom bolo, že sa poznali a zatiaľ čo manželka riadila domácnosť, gejša mala na starosti zábavu, uvoľnenie, príjemnú konverzáciu na neobmedzenú tematiku, lichotenie, skrátka sa zakaždým postarala o relax. Nebolo nič výnimočné, že manželke svojho klienta nosila dary a neraz jej aj pomáhala. Napríklad, ak manželka chcela dosiahnuť niečo, čo považovala za prospešné, no jej manžel ju akosi nemal v záujme počúvať. V takom prípade požiadala gejšu, aby to pánovi ako jeho vzdelaná spoločníčka opätovne navrhla a presvedčila ho. Muž gejšu zvyčajne počúvol a nechal si od nej poradiť, čím v konečnom dôsledku počúvol svoju manželku.
Emocionálny a sexuálny vzťah medzi gejšou a jej zákazníkom bol možný iba v jednom jedinom prípade, a to ak sa muž stal jej patrónom, tzv. dannom. V takom prípade mal právo gejšu pripraviť o panenstvo a zároveň povinnosť živiť ju aj celú jej rodinu, čo si mohol dovoliť iba niekto s tučným bankovým kontom. Je možné, že takéto niečo sa stane aj dnes, no skôr sa jedná o výnimočné prípady. Gejše však existujú aj v súčasnosti, no tie skutočné (neslúžiace ako atrakcie pre turistov) stretnú len vyvolení so vstupom do vybraných podnikov alebo na druhej strane šťastlivci, ktorí ich zazrú pri vchádzaní do čajovní. Ich počet prudko klesol a zatiaľ čo v roku 1920 ich bolo v celom Japonsku až 80 000, v roku 1970 už len 17 000 a dnes ich je sotva 2 000. Možno budete prekvapení, no povolanie gejše ide opäť do popredia a mladé dievčatá sú kvôli prestížnemu statusu ochotné vymeniť výdobytky modernej doby a bez zbytočných rečí sa znovu podriaďovať prísnemu režimu.
Stretnúť skutočnú gejšu je zážitkom. V minulosti sa gejše nefotili, dnes sa tomu však nebránia. Na obrázku je maiko (červený golier, hrubá platforma a voľne visiace obi)
