10 zaujímavých egyptských vládcov, ktorí vám priblížia atmosféru doby dávno stratenej.
História starovekého Egypta nám predostiera príbehy nielen o kráľoch a kráľovnách, ale aj o každodennom živote a politických udalostiach Starej, Strednej a Novej ríše za vlády veľkých faraónov. Post faraóna, posadeného vo výšinách, úryvok z histórie popisuje takto: „...Ako „dobrý Boh“ si chválený svojimi poddanými, uctievaný kňazmi, vzbudzuješ strach v nepriateľoch. Si faraón, ten, ktorého meno vyslovujeme s bázňou, i ten, ktorého úctivo nazývame Bohom, Panovníkom, Jeho Veličenstvom, Horom v paláci, alebo Kráľom. Si posvätná bytosť a máš teda v rukách všetku moc...“ Celé obdobie existencie Egypta môžeme rozdeliť na 31 dynastií vládcov, ukončené dobytím Egypta Arabmi v rokoch 640 – 642 n. l.
Kráľ Narmer z preddynastického obdobia
Narmer, v niektorých kruhoch považovaný za Meniho – zjednotiteľa Horného a Dolného Egypta, je kráľom 0. dynastie (podľa niektorých zdrojov 1. dynastie). Existenciu tohto kráľa dokazujú písomné dokumenty z jeho doby a tiež známa Narmerova paleta. Tá zobrazuje panovníka ako drví hlavu kráľa Dolného Egypta, pričom je na oboch stranách starovekého artefaktu vyobrazený s korunou oboch oblastí. Keďže faraóni používali často viac mien, je možné, že Narmer je zároveň Meni, alebo Aha, niektorí však vyslovili hypotézu o Narmerovi totožnom so Serketom, teda známym kráľom Škorpiónom. Narmerova paleta rovnako obsahuje jedny z prvých hieroglyfických znakov, ktoré našiel J. E. Quibell, britský archeológ, v Hierakonpole na juhu Egypta. V súčasnosti sa táto paleta nachádza v egyptskom múzeu v Káhire ako symbol jednotného Egypt, kde sa začali rodiť prvé dynastie mocných i slabých vládcov.
Kráľ Džoser (Necerichet) – v preklade posvätný, nádherný (3. dynastia)
Faraón Džoser môže byť právom pokladaný za najznámejšieho panovníka tretej dynastie práve vďaka stupňovitej pyramíde. Táto pyramída je zároveň prvou pyramídou v dejinách ľudstva a je dielom veľkého vezíra a architekta Imhotepa. Prvenstvom sa pýši aj maľovaná vápencová socha faraóna Džosera, ktorá je zároveň najstaršou známou egyptskou sochou životnej veľkosti umiestnenou v egyptskom múzeu v Káhire. Podľa legendy v čase jeho príchodu na trón, zem egyptskú sužovalo neznesiteľné sucho, faraón teda prosil boha Chnuma, aby nezadržiaval nohou vody Nílu. Sucho napodiv skončilo a ľud odvtedy vnímal svojho faraóna ako spasiteľa. Počas vlády tiež vyslal niekoľko vojenských výprav na Sinajský polostrov, ktorými si podmanil miestne obyvateľstvo. Rovnako tu ťažil tyrkys a meď. Je možné, že tiež ustálil južnú hranicu Egypta na prvom nílskom katarakte. Vládol približne 20 rokov a jeho meno sa spája s premiestnením centra politickej moci z Abydu (Abedžu) do Memfidy (Mennoferu), odkiaľ mohol pokojne sledovať deltu rieky – častú obeť útokov ázijských a lybijských beduínov. Faraón Džoser sa nám dáva po kúskoch poznať z úryvkov diel starodávnych dejepiscov, avšak napriek tomu zostáva naďalej zahalený do neprístupnej temnoty.
Kráľ Chufu (Cheops) – v preklade Chnum, on ma chráni (4. dynastia)
Za doby tohto kráľa prechádzalo veľkým rozmachom sochárstvo, no paradoxne dnes podobu faraóna môžeme vidieť len na malej slonovinovej soške, nájdenej v Abyde. Najväčšou stopou dejín je však nepochybne Cheopsova pyramída, pokropená krvou mnohých otrokov. Chufu – veľký staviteľ, no despota a krutý človek nebol ľudom tak veľmi milovaný ako mnohí jeho predchodcovia. Údajne zanedbával náboženské povinnosti, venoval sa len mágii a zakázaným okultným vedám. K obetiam stavania pyramídy prechovával až zarážajúcu ľahostajnosť. Vládu zahájil úpravou strategického bodu severného výbežku Gízskej plošiny. Je tiež známe, že podnikal vojenské ťaženia do Núbie, Lýbie a na Sinajský polostrov. I napriek vybudovaniu nových chrámov či reťazcu opevnení, slúžiacicj na ochranu východných hraníc, sa krajina mocného faraóna zmietala v pravidelných nepokojoch kvôli vysokým ľudským i materiálnym stratám počas výstavby pyramídy. Dnes pri pohľade na mlčiaceho svedka doby si len ťažko môžeme predstaviť, čo všetko dynastiu stál jeden zo siedmich divov sveta.
Kráľ Ahmose I. (18. dynastia)
Faraón zakladajúci 18. dynastiu a rovnako prvý panovník Novej ríše sa významným činom vyhnania pastierskych kráľov Hyksósov z dolného Egypta nezmazateľne zapísal do dejín africkej krajiny. Za jeho vlády sa obnovila samostatnosť krajiny, jej jednota, hranice krajiny sa rozšírili a nastolil sa poriadok podľa zaužívaných tradícií. Čo sa týka konkrétne osobnosti faraóna, je považovaný za schopného vojvodcu a dobrého organizátora. V bojoch proti Hyksósom začal používať nové technológie, najmä bojové vozy, dlhé vojenské luky, veľké meče, vďaka čomu získal prevahu a vracal sa z bojov ako zaslúžený víťaz. Po smrti bol pre svoje úspechy ešte dlho uctievaný. Pozlátená rakva Ahmosa I. skrášľuje priestory Káhirského múzea do dnešných dní. Zvláštnosťou faraónovej hrobky je, že je vytesaná do kameňa a teda nie je klasickou pyramídou.
Kráľovná Hatšepsut (18. dynastia)
Hatšepsut, prvá žena sediaca na tróne s dostatkom odvahy na to, aby vládla celých 20 rokov. Ako malá sa vydala za nevlastného brata Thutmosa II., ktorý však čoskoro zomrel, zanechávajúc za sebou nemanželského syna Thutmosa III. Hatšepsut bola údajne krásna žena so zmyslom pre harmóniu. Preslávila sa mierumilovnou vládou, priniesla egyptskej zemi blahobyt a rozkvet, vďaka faraónkinmu úsiliu sa zlepšoval obchod i umenie. Organizovala veľké obchodné výpravy do zeme Punt, odkiaľ sa privážali exotické výrobky a vonné oleje. Nechala vybudovať skvostný chrám boha Amóna a v ňom vlastnú podobizeň s pripevnenou bradou – symbolom dôstojnosti. Thutmose ju ale nenávidel a po príchode na trón zničil o Hatšepsut všetko, čo mohol. Na sklonku života ju údajne nútil otráviť sa, no okolnosti smrti dodnes nie sú objasnené. Svet si ju však dnes pamätá najmä ako panovníčku s črtami ženy a „bradou“ muža.
Kráľ Amenhotep IV. (Achnaton) „kacírsky faraón“
Detstvo tohto faraóna sa vyznačovalo neustálou matkinou starostlivosťou (aj kvôli Amenhotepovej epilepsii) a nevšímavosťou otca, čo v konečnom dôsledku zamedzilo jeho zdravý vývoj. V dospelosti sa oženil s nádhernou princeznou Nefertiti a po svadbe sa snažil obmedziť moc kňazov Amonovho chrámu, no bez úspechu. Mystika mu bola blízka, a tak obnovil kult starodávneho boha Atona a vyhlásil ho za jediného boha. Toto je zároveň dôvodom zmeny mena na Achnaton. Okrem náboženskej reformy je Achnatonovo vládnutie význačné založením nového hlavného mesta Achetaton, zničenými diplomatickými vzťahmi, celkovým úpadkom krásnej a mystickej krajiny a tiež hrozbou zo strany Chetitov, ktorí poobhrýzali krajinu, až sa scvrkla na oblasť okolo Nílu. Kým si faraón uvedomil, kam speje krajina, bolo neskoro, úpadok silnej veľríše započal.
Kráľ Ramesse III. – „Posledný veľký faraón“ (20. dynastia)
Ramesse III., považovaný za múdreho panovníka, svoju milovanú zem naposledy zjednotil a vrátil jej zašlý lesk. Muž výnimočný inteligenciou a vojenskými schopnosťami dokázal poraziť libyjské hordy, morské národy a palestínskych žoldnierov. Okrem týchto vojenských úspechov sa zapísal do zožltnutých stránok dejín aj staviteľstvom vďaka postaveniu zádušného chrámu v Medínit Habe. Pre tieto dôvody sa hrdí titulom „posledný veľký faraón“. I keď na sklonku života čelil rôznym atentátom a vnútropolitickým problémom, vieme s istotou povedať, že ako mocný panovník dal rodnej krajine všetko, čo mohol.
Kráľ Pianchi – „Čierny faraón“ (25. dynastia)
Pianchi, vládca Núbie, považoval sám seba za dediča veľkých kráľov zlatého veku, pričom tento post obhájil postupným dobytím takmer celého Egypta. Čo sa týka jeho osobnosti, vyznačoval sa veľkorysosťou a udatnosťou. Cestu za vládnutím starovekej ríše mu skrížil Tefnacht vládnuci severu. Úskokmi sa snažil docieliť vplyv a vládu v celom Egypte, čo sa mu však nedarilo, Pianchi totiž bojoval veľmi obozretne a strategicky porážal jeho vojská, čím zároveň upevňoval svoj post faraóna. Tefnacht bol nakoniec nútený utekať a „bojovať“ partizánskym štýlom. V roku 724 p. n. l. sa nakoniec prehlásil prvým kráľom 24. dynastie a upevňoval naďalej svoje postavenie iba na severe Egypta. Čierny faraón Pianchi vládol vcelku úspešne dlhých a úrodných 31 rokov, svoje telo nechal spočinúť v pyramíde blízko Napaty podľa starobylej faraónskej tradície.
Kráľ Dareios I. (26.-32. dynastia)
Originálny odtlačok do dejín vtlačil aj faraón Dareios I. a to skvelým organizátorstvom a stavebníctvom. Ako vojvodcovi sa mu však veľmi nedarilo, dá sa povedať, že patril k priemeru. Zaujímavosťou jeho vstupu do vlády je, že sa stal veľkokráľom Perzskej ríše, pričom vďaka premyslenému prevratu preskočil dokonca následnícke právo svojho otca aj deda. Začiatok vlády sa niesol v znamení vzbúr a revolty, tie však boli viac-menej neúspešné. Dareios mal tiež dobyvačné ciele, úspešne dosiahnuté na východe, kde posunul perzské panstvo až k hraniciam Indie. Šťastena pri ňom ale nestála v bojoch s gréckymi mestskými štátmi, ktorých sebavedomie sa po výhre posilnilo. Túto prehru už Dareios nedokázal odčiniť a zvládnuť. Mocný a slávny panovník poslednýkrát vydýchol vo svojom milovanom kraji roku 486 p. n. l.
Kráľovná Kleopatra VII. (obdobie úpadku)
Desiatku zaujímavých faraónov zavŕšime kráľovnou Kleopatrou, najznámejšou a najkontroverznejšou panovníčkou, ktorá kedy vládla Egyptu. Pôvodne mali nástupnícke právo dvaja – Kleopatra a jej brat Ptolemaios XIII., čo znamenalo ďalšie boje o trón, snahu ovládnuť krajinu a prežiť úkladné vraždy. Ptolemaios prinútil sestru s matkou odísť do Palestíny, princezná to však vnímala iba ako prechodný pobyt a svedomito sa pripravovala na svoj veľkolepý návrat. Vynikala bystrosťou, osobným šarmom a charizmatickým sebaistým vystupovaním. V čase, keď Egyptom zmietali nepokoje a občianska vojna, na scénu nastúpil Caesar s cieľom pripojiť Egypt k Rímu, no Kleopatrina odvaha v ňom vzbudila obdiv a zmenu plánov. Stalo sa to, po čom Kleopatra bažila – potvrdil sa jej status kráľovnej Egypta a zároveň sa stala Caesarovou milenkou, pričom mu porodila zdravého syna. Dlhší čas žila pri Caesarovi a obklopovala ho vôňami Egypta. Smrť však prišla nečakane v podobe dýky Marca Lunia Brutta. Kleopatra s nevlastným bratom ihneď utekala do Alexandrie upevniť suverenitu Egypta. Nečakala, že práve Egypt sa stane jablkom sváru medzi Caesarovými následníkmi Marcusom Antoniom a Octavianom. Čo však nikto nečakal – aj Marcus Antonius podľahol čaru egyptskej mladej kráľovnej. Kleopatra sa však krajine priblížila viac, naučila sa egyptsky, oprášila staré zvyky a vládla krajine, kým neprišiel aj jej smutný koniec. Smrť si sama zvolila a to vraj bájnym hadím jedom. Takto skončila jej dobrodružná cesta životom, no zanechala dojem, ktorý prežil dodnes.
