Krvavá rebélia, ktorá spečatila na 450 rokov osud súčasného Francúzska.
Tento článok popisuje len jeden kúsok príbehu o galských vojnách a to historickú udalosť, v ktorej sa náčelník kmeňa Arvernov, Vercintegorix, odhodlal k urputnému boju proti chamtivosti svetového impéria.
Gaius Iulius Caesar (100 – 44 pr. Kr.) pochádzal z patricijskej, teda urodzenej, ale nie veľmi zámožnej rodiny. Jeho hviezda na nebi rímskej politiky začala naplno žiariť až v roku 60 pr. Kr., keď sa traja ambiciózni draví politici – Caesar, Pompeius a Crassus rozhodli spojiť svoje sily v takzvanom prvom triumviráte a predrať sa do popredných pozícií v Rímskej republike. Ich taktika fungovala a pre Caesara to znamenalo, že o rok neskôr získal pozíciu jedného z dvoch konzulov – vrchol možných funkcií dosiahnuteľných v rámci republiky v čase mieru. Počas tohto konzulátu sa mu okrem iných vecí podarilo presadiť aj jeho päť ročný post správcu Illyrie (územie bývalej Juhoslávie), Predalpskej (dn. Severné Taliansko) i Narbonskej Galie (juh Francúzska), pričom mu schválili vytvorenie štyroch légií (ku koncu svojej misie obsadenia celej Gallie disponoval už trojnásobným počtom légií) na boj proti domácim Keltom v Zaalpskej Gallii (dn. Francúzsko, Belgicko, západná časť Švajčiarska,) ktorí zatiaľ žili nezávisle.
Toto územie, ktoré sa Ceasar chystal dobyť, Rimania nazývali aj Gallia comata (vlasatá), nehostinná oblasť bola obývaná zoskupením obrovského množstva kmeňov, len tých najväčších bolo vyše dvesto. Hoci jej obyvatelia nosili dlhé vlasy, na rozdiel od svojich druhov v predalpskej Gallii to rozhodne neboli necivilizovaní divosi. Kmene tvorili vyspelú rodovú spoločnosť, ktorá sa už členila na rôzne majetkové triedy, pričom sa venovali pokročilému poľnohospodárstvu, chovu dobytka a baníctvu. Okrem toho však boli telom aj dušou bojovníkmi a tieto jednotlivé kmene sa nepovažovalu za jednotný galský národ, naopak medzi sebou súperili a boli neustále na vojnovej nohe. Bojom medzi sebou si náčelníci kmeňov vylepšovali svoje postavenie v očiach súkmeňovcov, pričom práve nanucovanie rímskeho mieru medzi podrobenými kmeňmi a nutnosť vybojovať si galskú bojovnícku česť v kampaniach pod bojovou zástavou rímskych légií bol jedným z faktorov k výbuchu vzbúr. Medzi najvýznamnejšie kmene patrili Haeduovia, Sekvania a Arvernovia, ktorých náčelníkom sa v roku 53 pr Kr. stal hlavný hrdina nášho príbehu Vercingetorix.
Od roku 58 do roku 51 pr. Kr. prebiehali takzvané galské vojny, počas ktorých Caesar využil nejednotnosť kmeňov k podrobeniu celej Galie, používajúc pritom taktiku rozdeľuj a panuj. Často tieto vojny vyvolával zámerne, svojvoľne a hlavne proti zákonom Ríma a vôli senátorov, pretože potreboval ukojiť svoje osobné ambície a chuť po sláve a bohatstve. Zámienku na vstup na slobodné galské územie mu dal kmeň Helvétov, ktorí sa pod tlakom germánskych Svébov rozhodli opustiť svoje sídla v dnešnom Švajčiarsku a putovať k Atlantiku. Prechod cez rímsku časť Gallie im však Caesar nedovolil a druhá cesta vedúca cez územie Sekvanov bola príliš náročná. Z tohto dôvodu došlo k otvorenému boju medzi Rimanmi a Helvétmi, v ktorom sa prvý raz naplno ukázala Caesarova dravosť, ľstivosť a brutalita. Po drvivom víťazstve nad Helvétmi požiadali sami Galovia Caesara o pomoc s bojmi proti Germánom, ktorí tu postupne od roku 61 pr. Kr. rozširovali svoju vládu a nekontrolovateľne sa tu začali rozpínať. V boji proti Germánom mu mal pomáhať aj jeho budúci úhlavný nepriateľ Vercingetorix., ten spolu so svojimi galskými kolegami dúfal, že zahnanie Germánov za rieku Rýn a rozšírenie vplyvu potomkov Romula a Réma bude aj nenásytnému dravcovi akým bol Caesar stačiť. Opak bol však pravdou, podrobil si ešte Venetov na západe, Belgov na Severe a tak slobodný zostal prakticky len stred Gallie.
Oslavy úspechov sa ukázali ako predčasné, pretože kmene sídliace v strednej Gallii ovládali obchodné cesty do Ríma a patrili medzi tie bohatšie a vyspelejšie, nakoľko k nim patril aj kmeň Arvernov, do čela ktorého sa okolo roku 53 pr. Kr. dostal Vercintegorix (82 – 46 pr. Kr.). Jeho osoba a život pred osudnou vzburou proti Caesarovi je zahalená rúškom tajomstva, pričom nepoznáme ani jeho pravé meno. Vercintegorix = víťaz stovky bitiek je len prívlastok, vyslúžený pravdepodobne vďaka predošlým bojovým úspechom v časoch germánskych nájazdov.
Tajné porady o možnej rebélii a zhromažďovaní vojska začali už v zime roku 53, avšak kvôli kmeňovej rade sa od ambiciózneho plánu mladého vojvodcu upustilo. Vercintegorix sa však nevzdal vidiny nezávislosti a slobody. Potom čo Caesar porazil susedný kmeň Euborov, stratil trpezlivosť a aj napriek nechuti svojich poradcov zmobilizoval vojsko a zahájil prvé boje. V duchu hesla oko za oko, zub za zub pomstil Euborov zmasakrovaním mesta Cenabum (dn. Orleans) – sídla rímskych legátov, ktoré nechal bez milosti vyplieniť a rozkradnúť do poslednej sestercie. Tento útok bol zo strategického hľadiska veľmi dobre naplánovaný, nakoľko sa Caesar nenachádzal v zaalpskej Gallii, pretože ho zamestnávali problémy v Ríme vyvolané vraždou Publia Clodia Pulchra v januári toho roku. Zvesti o svojom víťazstve Vercintegorix rozširoval skrz poslov po celej Gallii a vyzýval ostatné kmene, aby sa k rebélii pridali. Táto správa sa rozšírila rýchlosťou blesku a vo väčšine kmeňov vzbudila pocit spolupatričnosti. Kmene sa postupne pridávali na Vercintegorovu stranu a uznali ho všeobecne za vodcu povstania i napriek predošlým konfliktom s Heduovmi. Vďaka týmto skutočnostiam začala byť Caesarova stratégia značne neúčinná, navyše jeho zástupca Labienus nevedel odolávať partizánskemu spôsobu boja bleskurýchlych útokov, nakoľko vďaka presne cieleným útokom na zásobovacie trasy rímskych légií, sa Galom takmer podarilo Labiena a jeho vojsko vyhladovať na smrť. Ak by sa Ceasarovi naozaj nepodarilo vrátiť a osud povstania by závisel od úspechov Labiena, Galovia by rýchlo a s prevahou zvíťazili a prepísali históriu. Nebol by to však Gaius Iulius Caesar, keby sa nechal zastaviť v prechode cez Alpy obyčajným snehom, rýchlo zmobilizoval svoje vojsko a doslova si prekopal cestu cez nehostinný terén do centra rebélie.
Keď sa Vercintegorix dozvedel o Caesarovom príchode, priviedol k životu rovnako neľútostnú taktiku ako jeho úhlavný sok – taktiku spálenej zeme. Všetko, čo by mohlo pomôcť Rimanom, bolo zničené, mestá, dediny, dokonca aj osobné farmy a domovy boli zrovnané so zemou s cieľom zlikvidovať všetko užitočné pre nepriateľa a jeho unavené légie. Táto taktika bola síce nekompromisná, ale bola by nesmierne účinná, keby sa jej tvorca nenechal presvedčiť a neušetril Avaricum (dn. Bordeau), najväčšie a najkrajšie mesto Galie. Vercintegorix sa však nemienil podieľať na jeho obrane a rozhodol sa spoločne s vojskom utáboriť asi dvadsať kilometrov ďalej. Ceasar nakoniec vďaka svojim obliehacím strojom, vežiam a priekom hrdé Avacarium dobyl, avšak za cenu obrovským materiálnych i ľudských strát. Jednalo sa o dlhotrvajúci boj vedený na princípe kto z koho. Galovia deň čo deň ničili obliehacie veže a valy, a Rimania ich noc čo noc znovu a znovu stavali. Nakoniec sa Rimanom počas búrky podarilo prekonať obranný val mesta, otvoriť si brány a takmer bez odporu vstúpiť do mesta. Zo 40 000 jeho obyvateľov prežilo následný masaker len 8 000.
Príbehy o páde Avarica pomohli. Vercingetorovi zjednotil Galov proti rímskej orlici, pričom sa jeho armáda v nasledujúcich mesiacoch takmer zdvojnásobila. Bez väčších komplikácií pokračoval v jeho partizánskej vojne, pálení krajiny, odrezávaní zásobovacích trás a nečakaných útokoch. K ďalšiemu významnému vojenskému stretu došlo v meste Gergovia (pravdepodobne pár kilometrov od dn. Clermontu), kde tentoraz zvíťazili Galovia vďaka efektívnemu využitiu ťažkej jazdy. Túto jednu vojenskú výhodu Caesar neskôr eliminoval tým, že si povolal na pomoc elitnú germánsku jazdu. Lokálne konflikty a prekvapivé útoky pokračovali vyše roka, do bodu, kým germánska jazda nezískala absolútnu prevahu, zlomila odpor a zahnala Vercingetoria s jeho porazenou armádou do mesta Alesia.
Táto skutočnosť sa ukázala pre Galov ako osudná, nakoľko obliehanie Alesie v septembri 52 pr. Kr. bolo v tejto vojne nakoniec konečné a rozhodujúce. Galovia mali zásoby len na 30 dní a museli sa spoliehať na pomoc zvonka. I keď sa im skutočne začalo mobilizovať spojenecké vojsko, Ceasar postavil ako protiopatrenie okolo mesta dvojité hradby. Val bol dlhý desať rímskych míľ a obsahoval osem táborov a 23 opevnených bášt. Vytúžená pomoc naozaj prišla, keď Vercingetorov bratranec zhromaždil 125 000 vojakov, ktorí mali najprv skutočnú prevahu, Caesar však sám zasiahol do boja a urputným bojom a svojou disciplinovanosťou motivoval Jupiterových synov k heroickému víťazstvu.
Samotný Vercingetorix sa nakoniec vzdal, podľa Plutarcha vraj vyšiel na krásne ozdobenom koni okolo legionárskeho tábora, následne si sňal brnenie a kľakol si k Caesarovým nohám, pričom zostal nehybný, kým ho nevzali do zajatia. Spolu s ním boli zotročení aj všetci jeho spolubojovníci, Galia bola vystavená obrovským čistkám a nakoniec plne romanizovaná. Samotný Vercingetorix bol neskôr vystavený veľkej potupe, keďže sa musel v roku 46 pr. Kr. zúčastniť triumfálneho Caesarovho sprievodu v hlavnom meste ríše, kde pred očami prostých občanov prišiel o život. Napriek tomu ako neslávne skončila jeho rebélia, je dodnes vo Francúzsku oslavovaný ako hrdina, ktorý prvýkrát prebudil galskú spolupatričnosť. Francúzi hrdo od Galov odvodzujú svoj pôvod a dodnes svoju krajinu nazývajú starobylou krajinou galského kohúta.
