Rešpektovaná a ctižiadostivá panovníčka, no i prvá autorka kníh o kozmetike a hygiene.
Silná žena a zároveň posledná nezávislá staroegyptská panovníčka, ktorá sa vďaka svojim milencom stala inšpiráciou mnohých publikácii, filmových spracovaní, divadelných hier či muzikálov. Jej súkromný život je však napriek tomu zahalený tajomstvami a nejasnosťami. Aká teda bola v skutočnosti najmocnejšia vládkyňa Egypta?
Kleopatra VII. sa narodila okolo roku 69 pred. n. l. v prímorskej Alexandrii ako tretia dcéra tyranského faraóna Ptolemaia XII. Ako potomkovi boha sa jej v detstve dostalo dôkladného a kvalitné vzdelania, vďaka čomu sa už ako 16-ročná dohovorila plynule siedmimi jazykmi (egyptsky, hebrejsky, arabsky, sýrsky, etiópsky, partsky a médsky). Rovnako poznala tri druhy písma a ovládala základy matematiky, astronómie či politológie. Detstvo trávila za múrmi kráľovského paláca, kde vo svojej zlatej klietke podľahla láske k šperkom a krásnemu oblečeniu. Hoci pod vládou jej otca ľud hladoval, ona sa odievala do bohato zdobených rób, nosila najdrahšie diadémy a sandále s najjemnejšej kože. Starostlivo dbala na hygienu, používala najexotickejšie parfumy z cédra, pričom si potrpela na bezchybný mejkap z prírodných farieb. Jej dokonalosť dotvárala hodvábna pokožka, každodenne máčaná v mliečnom kúpeli. Vďaka svojmu udržiavanému vzhľadu a šarmu sa tak už v mladom veku stala obľúbenkyňou vzdelancovi, kňazov i prostého ľudu.
Pomery v Egypte v tej dobe však neboli práve ideálne a preto sa zbedačené obyvateľstvo vzbúrilo proti krutovláde faraóna, čo viedlo k Ptolemaiosovmu úteku a následnej korunovácii jeho najstaršej dcéry Bereniky, ktorá však na príkaz otca skončila v kaluži krvi brutálne dobodaná fanatickými odporcami režimu. Ešte predtým sa ale Bereniku pokúsila zosadiť z trónu jej mladšia sestra, čo sa jej ale nepodarilo a tak ju nová panovníčka zákerne otrávila. Krátko na to zomrel v exile aj nenávidený panovník a na trón nastúpil Kleopatrin len 12-ročný brat Ptolemaios XIII. Filopátor Filadelfos. Podľa vzoru egyptských faraónov sa kvôli zachovaniu božskej krvi stala Kleopatra jeho ženou, pričom brata vyhlásila za nesvojprávneho a chopila sa vlády nad Africkou veľríšou. Toto rozhodnutie však porušovalo starú ptolemaiovskú tradíciu, kedy samostatne mohol vládnuť jedine mužský panovník. Situáciu skomplikovala aj neúroda spôsobená nedostatočnými záplavami Nílu a následná vynútená potravinová pomoc Rímskej ríši. Chaos v krajine faraónov podporil aj samotný Kleopatrin brat, ktorý začal spoločne s radcom Pothiniom pripravovať štátny prevrat.
Mladá panovníčka tak nemala na výber a roku 49 pred n. l. utiekla do neďalekej Sýrie, kde pomaly zhromažďovala armádu na obsadenie rodného kraja. Skôr než mohlo dôjsť k brutálnemu konfliktu, však navštívil Egypt generál Pompeius, ktorý prehral v niekdajšej rímskej občianskej vojne a žiadal poručnícku radu mladého panovníka o azyl. Tá mu ale nevyhovela a nakoniec sa rozhodla nepriateľa impéria popraviť. Po príchode Júliusa Caesara do Alexandrie bola Pompeiova hlava ponúknutá víťaznému diktátorovi ako dar na privítanie. Slávny vojvodca však zbesnel a vyhlásil, že zabitie rímskeho konzula, občana a jeho zaťa takouto potupnou smrťou znamená hanbu pre samotný Rím a celý Apeninský polostrov. Ptoelmaios ale na vlastnom dvore urážky nezniesol, zhromaždil armádu a postavil sa okupantom na odpor. Začala sa tak krvavá Alexandrijská vojna, v ktorej sa Caesar zvolený absolútnym diktátorom zapojil do bojov o trón na strane Kleopatry. Tá sa podľa spisovateľa Plutarchosa z obavy pred nepriateľskými špiónmi prepašovala zavinutá v koberci do Caesarovej komnaty, čím si od rímskeho vojvodcu získala nečakaný obdiv a rešpekt.
I keď bol zo začiatku Caesar v početnej nevýhode, po príchode posíl z Malej Ázie Ptoelmaia v bitke pri Kanóbu porazil a donútil k ústupu. Po tomto hrdinskom víťazstve prehlásil Kleopatru za egyptskú kráľovnú a ponechal jej tri najlepšie légie (15 000 mužov). Po jeho následnom odchode tak bola pozícia faraónky pevná a absolútna, jej vláda pokračovala v politike Ptolemaiovcov so strategickou orientáciou na Rímsku ríšu. Onedlho sa však Kleoptre narodil syn známy pod menom Kaisrión (malý Caesar), a tak bola opäť donútená opustiť rodnú zem a zamieriť do srdca Apeninského polostrova. V svetovej metropole sa ale zo strany rímskeho ľudu dočkala len nenávisti a pohŕdania, keďže nikto z občanov nechcel, aby jej syn raz vládol Rímu. Jej popularite nepomohol ani fakt, že Caesar nechal vystavať jej podobizeň vo Venušinom chráme, čím ju prakticky vyzdvihol na úroveň bohov. Kráľovnin príchod do Ríma však neslúžil len na návštevu milovanej osoby, ale aj na prehĺbenie vzťahov medzi dvoma veľríšami. Táto predstava sa zrútila v okamžiku, kedy zakrvavené telo diktátora kleslo k mramorovej zemi senátu. Pod ťažobou 23 bodných rán sa Caesar údajne zrútil pod sochu svojho úhlavného soka Pompeia, pozerajúc sa pri tom do tváre všetkým 60 vrahom.
Aj keď s nevôľou a so slzami v očiach sa Kleopatra na popud svojho služobníctva nakoniec rozhodla utiecť z Ríma naspať do kolísky faraónov. Medzitým sa „pyšná orlica“ otriasla v základoch, celé impérium sa zmietalo v brutálnej bratovražednej vojne a oheň nenávisti spaľoval i najizolovanejšie provincie ríše. Rozvážna panovníčka sa snažila nezatiahnuť egyptský ľud do konfliktu a tak mnohokrát odmietla poskytnúť vojenskú pomoc bojujúcim stranám. Po bitke u Filipp, kde sa stretli meče triumvirátu a vrahov Caesara, sa Marcus Antonius ako jeden z víťazov poverený nad východnými časťami ríše rozhodol pozvať suverénnu vládkyňu Egypta na politickú schôdzu. Tá stretnutie akceptovala a do rímskeho vojvodca sa okamžite zamilovala. Slávny stratég city opätoval, pričom okrem jej nevídanej krásy obdivoval aj jej politické schopnosti, ctižiadostivosť a príbuzenstvo so samotným Alexandrom Veľkým. Antonius sa tak po vybavení záležitostí v Ríme rozhodol presťahovať do Alexadrie, kde spoločne s Kleopatrou plánoval vybudovať impérium v severnej Afrike a na Blízkom východe. Ich spoločnú lásku a náklonnosť nakoniec spečatili traja potomkovia, dcéra Kleopatra Seléné a synovia Alexander Hélia a Ptolemaios Filadelfa.
Krásne chvíle sa však pre zamilovanú dvojicu skončili na rozbúrenom Iónskom mori, kde došlo k rozhodujúcej námornej bitke medzi Markom Antoniom a Octavianom Augustom o nadvládu nad rímskym svetom a jeho budúcim usporiadaním. Antoniovo vojsko bolo pred bitkou značne demoralizované, sužované maláriou, nedostatkom potravín a vojakov. Rovnako mnoho legionárov dezertovalo, keďže verejne odmietalo preliať krv pod práporom kráľovej Nílu. Samotná bitka tak prebehla veľmi rýchlo, omnoho početnejšia a silnejšia flotila nepriateľa vypláva smerom k Antoniovmu loďstvu, následne ho obkľúčila a zaplavila ohnivými salvami z katapultov, prakov, balíst a lukov. Skúsený stratég, vidiac svoje lode v ohnivom mori, opustil vlastných mužov a na malom člne prekĺzol cez tesnú Octavianovu líniu. Krátko na to vztýčili bielu vlajku aj posledné Antoniove zbory v Grécku, Taliansku a Líbyjskej Kyréne. Rímskeho vojvodcu v temných časoch zastihla aj falošná správa o Kleopatrinej smrti, ktorá ho prinúti vziať si vlastný život. Umierajúceho generála však v poslednej chvíli zastihne Kleopatra, privinie ho k sebe a objíma ho, kým nevydýchne naposledy. Octavianus medzitým rabuje komnaty paláca, pričom vydáva správu, že kedysi suverénna kráľovná Egypta je jeho trofejou a bude súčasťou ponižujúceho pochodu cez Rím. Hrdý potomok Ptolemaiovcov si preto radšej vyberá smrť, spoločne so svojimi služobníčkami sa necháva uhryznúť kobrou, čo jej podľa egyptskej tradície zaručí nesmrteľnosť a povýšenie medzi najvyšších bohov. Tak končí život jednej z najznámejších a najvplyvnejších žien staroveku – Kleopatri VII. Filopátor
Po drvivej porážke u Actia a následnej smrti Marka Antonia a Kleopatri sa Ptoleamivoský Egypt ocitol bez vládcu a bol úplne pohltený Rímskou ríšou, čo učinilo z kolísky faraónov len ďalšiu zotročenú provinciu. Nasledujúcich 2000 rokov tak už v krajine nevládol žiadny potomok bohov a posledná bašta diadochov Alexandra Veľkého skončila nenávratne v troškách. Zároveň sa tak s konečnou platnosťou naplnilo proroctvo o Rímskej hegemónii na Africkom kontinente.
