Juraj Oravec z Kramáre Burgers je riadny týpek. V rozhovore nám prezradil, čím všetkým si už za život stihol prejsť.
Už piaty mesiac stojí na bratislavských Kramároch street food stánok Kramáre Burgers. Viac ako samotný stánok je však neprehliadnuteľný hlavne chalan stojaci v jeho vnútri. Tým je 27-ročný, večne dobre naladený mladík Juraj Oravec, ktorého si už mal možnosť vidieť aj v našej dokrútke mapujúcej bratislavský street food. Ak si sa už v Kramáre Burgers zastavil, dobre vieš, o čom je reč. Jurovi jednoducho nechýba svojský zmysel pre humor a vôbec si nedáva servítku pred ústa. O tom sa môžeš presvedčiť aj v našom otvorenom rozhovore, v ktorom Juro porozprával o svojom detstve, začiatkoch v podnikaní, životných problémoch a aj o samotnom úspechu Kramáre Burgers.
Ahoj Juro, aké bolo tvoje detstvo a na akej škole si študoval?
Narodil som sa v Ilave, no celý život som vyrastal na Kramároch na Rozvodnej. Brána číslo 13, ktorá je so mnou spriaznená celý život ako Mara Salvatrucha. Na sídlisku sme vyrastali ako postkomunistické decká, kedy na Slovensko začali prichádzať veci, ktoré vo svete už dávno boli. Agresívne športy, graffiti, rap, všetko ma to oslovilo. Začali sme jazdiť na skateboardoch a od útleho veku sme s kamarátmi brigádovali. Preto z nás dnes niečo je, lebo ostatní sú buď v base alebo na liečení.
Kde si študoval strednú školu?
Išiel som na polygrafickú, samozrejme s úplatkom ako pán, lebo mám dyslexiu aj dyskalkúliu, tak ma dali prvého nad čiaru, aby som sa tam vôbec dostal. Celé štúdium som mal posunuté známkovanie, aby som vôbec zmaturoval (smiech). A to sa mi podarilo nakoniec na známky 1, 2, 3, 4, ako keď voláš nejakú erotickú linku. Na výšku sa mi nepodarilo dostať, tak som odišiel do Londýna.
Čo si tam robil?
Dohodol som sa s jedným nemenovaným raperom, stretli sme sa na Putney Bridge a hneď ma zapálil, že nemáme kde bývať. Tak som zavolal kumpánovi Igazovi, ktorý tam žil už dva roky. Prvú noc v Londýne si nepamätám, iba viem, že vtedy začal naplno môj život. Cestovali sme aj po svete a brigádoval som na letisku.
Kedy si zistil, že by si chcel podnikať s niečím vlastným?
Odkedy som videl prvýkrát Lamborghini naživo.
Vieme, že si toho pred burgermi povymýšľal naozaj veľa. V čom všetkom si skúšal podnikať?
Keď som v devätnástich odišiel zo Slovenska, zistil som, že všade vo svete už funguje taká ta urban kultúra. Vydrankal som štátnu dotáciu na živnosť a otvoril som si v starom meste obchod "4BS" s vlastnými tričkami a mikinami.
Prečo si ho zavrel?
Problém bol, že som o dva roky predbehol v Bratislave dobu so všetkými tými merchami, čo potom prišli. Heroín, kokaín a neviem aké pi*oviny. Vtedy to ľudia nepochopili, tá subkultúra začala vtedy iba vznikať a bolo to pre mňa nerentabilné. Zavrel som a išlo sa ďalej bojovať.
Nechcel si sa nikdy normálne zamestnať?
Vždy som mal vidinu toho, že nebudem vstávať do roboty na ôsmu a žrať v kantíne s kolegovcami za gastráče. Moja vidina je mať v garáži Panameru v každej farbe (smiech).
Čo teda prišlo ďalej?
Snažil som sa zapojiť do bratislavskej klubovej scény. Veľa ľudí ma oslovilo samo, lebo vedeli, že mám dobré know-how, čo sa týka clubbingu a parties. Len potom som pochopil, o čom je ta nočná Bratislava.
O čom?
Všetci sa na niečo hrajú. Vystrelení vo VIP-čku. Väčšina z nich sú povolaním syn, ďalší majú autá na operatívny lízing alebo si požičiavajú peniaze, aby kryli dlh dlhom a mohli si kúpiť drahé oblečenie. To mňa nebavilo.
Kedy si začal prvýkrát rozmýšlať nad otovrením Kramáre Burgers?
Bolo to už na strednej škole, kedy som každý deň chodil cez Račko a čávo si tam otvoril Bagetku. Videl som, že tam do bagety pacne majonézu, kus šunky a pýta za to lóve. A my sme na Kramarároch nemali žiadnu takúto prevádzku, tak sme museli chodiť jesť niekam inam.
Prečo práve Burgre?
Burgerov je v Bratislave veľa, no nie je taký streetový burger, ako sme my. To môžem hrdo povedať. V centre sú síce okienka, ale to je iné.
Predtým, ako si otvoril Kramáre Burgers, si prespával v novinovom stánku. Ako si sa ocitol v tejto situácii?
Dostal som sa do patovej situácie, lebo mám výborný vzťah s rodičmi a odjakživa som čierna ovca rodiny. Ich predstava o živote je, že na ôsmu treba ísť do roboty, byť tam do piatej a večer si sadnúť, kukať Búrlivé víno a byť na Facebooku. V čase, keď rodičia predali nehnuteľnosti na Kramároch, som už mal mať dávno otvorený burger. Po prvom vyhranom tendri boli avšak urobené chyby a príslušný nadriadený orgán tender vrátil. Nemohol som otvoriť a nemal som ani dostatok finančných prostriedkov, aby som si mohol dovoliť vlastné bývanie. Týmto pozdravujem všetkých mojich darmošlapov kamarátov, ktorí bývajú sami a povedali, že s nimi bývať nemôžem. Teraz si chcú podavať ruky, lebo vidia, že Jurovi sa darí.
Koľko si prespával v novinovom stánku?
Bolo to desať mesiacov. No bola to ďalšia časť môjho života, trebalo zamakať a čo je hlavné, nezávidieť ostatným. Na Slovensku každý každému len závidí, ale prácu nevidí. Ľudia si myslia, že budú milionári za mesiac, ale tak to jednoducho nechodí. Mňa ľudia buď nenávidia alebo ma majú radi, lebo si nedávam servítku pred hubu a vôbec sa na nič nehrám.
Poďme späť k burgerom. Teraz si otvorený už piaty mesiac a pred prevádzkou sa stále tvoria rady. Čomu pripisuješ takýto úspech?
Naša vizitka je naša robota a to čo sme dnes, z nás urobili ľudia. Tí si sem prídu jednak oddýchnuť, prídu sa zasmiať, prídu na dobré jedlo. Každý týždeň máme burger týždňa. Burgre robím s láskou, tak ako keby som ich robil sebe.
Chodia na Kramáre Burgers iba Kramárčania alebo sa zastavia aj ľudia z iných mestských častí?
Chodia sem jesť aj ľudia z domova dôchodcov (smiech), ďalej Sobrance, Ličartovce, Vranov nad Topľou a hlavne Giraltovčania, to chodia z východu celé turnusy. Tam je ale probém, že tam už nie je euro. Chodia aj SIS-kári, SBS-kári, kriminálka a policajti.
Na Facebooku máš uvedené otváracie hodiny od dvanástej do polnoci. Ako je to teda v skutočnosti?
Otvorím, keď sa zobudím. To nikdy nikto nevie, kedy je. Treba sledovať Facebook. Keď vstanem, tri hodiny zabijem nakupovaním, lebo máme čerstvé suroviny každý deň. Keď sa nájde niekto dôveryhodný, budeme mať otvorené aj skôr. Ale zatiaľ to ťahám sám už piaty mesiac, takže niekedy som z toho dosť unavený.
Všetko teda funguje ako má, máš už nejaké plány do budúcna?
Vízia je jasná, po dlhom zvažovaní som sa rozhodol kúpiť mobilné auto, ktoré bude chodiť po Bratislave. Projekt sa bude volať Giorgo Mobile Trattoria. To však najskôr až na jeseň. Čo sa týka stánku na Kramároch, chceme zaviesť raz za mesiac trhy Kramáre Boulevard street Food Sunday. Prídu rôzne prevádzky a budú robiť jedlo. Na chodník pred stánkom budeme lepiť mená ľudí z Bratislavy, o ktorých si sami ľudia zahlasujú na našej stránke. Starosta dal tomu zelenú a je rád, že takýto projekt vzniká. Celé by to mohlo odštartovať o mesiac a pol.
Čo by si chcel na záver odkázať čitateľom Refresheru?
Ľudia makajte, nezáviďte, snažte sa byť lepší ako je váš sused a rozdávajte radosť druhým ľuďom. Pokiaľ v živote nič nerozdáte, ani nič naspäť nedostanete. Jedno veľké ďakujem Refresheru, že so mnou urobili tento rozhovor. Pre všetkých skutočných, sídlisko má srdce, pokiaľ bije v ľudoch. Stay true.
My Jurovi taktiež ďakujeme za rozhovor a držíme mu palce.
