Slovensko-česko-poľská koprodukcia, vysoký rozpočet a citlivý prístup k téme sú v snímke naozaj vidieť.
Od nežnej revolúcie ubehlo už neuveriteľných 27 rokov a za ten čas slovenský film utrpel, hádam, väčšie muky ako bájny Prométeus pripútaný na kaukazskej skale. Iste, bolo tu pár nadpriemerných kúskov, išlo však skôr o artové veci na okraji väčšinového záujmu alebo dokumenty, v ktorých sa tunajším autorom posledné roky veľmi darí. Na poli komerčnej kinematografie sme však až pričasto dostávali buď podpriemerné nepodarky, ktoré do kín prilákali dostatočné množstvo ľudí iba vďaka silnému marketingu alebo pokusy o žánrovky, z ktorých niektoré dopadli priam katastrofálne. Mútne vody slovenského filmu rozčeril až nedávno Jonáš Karásek so svojim Kandidátom, ktorý síce mal svoje chyby, ale na domácej pôde nemal obdoby. Až doteraz.
Že je Červený kapitán od režiséra Michala Kollára adaptáciou jednej z najpredávanejších kníh Dominika Dána, asi všetci viete. Nakrútiť film podľa jeho detektívky je, samozrejme, stávka na istotu. Väčšina z nás sme, ak aj nie samotného kapitána, tak aspoň jednu z jeho kníh čítali, alebo poznáme v blízkom okolí niekoho, kto má doma jeho kompletnú bibliografiu. Do kín nás vábili atraktívne a remeselne dobre zvládnuté trailery a pomerne nevtieravá kampaň, ktorá bola predzvesťou triezveho prístupu k celému projektu. O tom, koľko kapitán stál, aké triky pre nás tvorcovia pripravili a o iných zákulisných informáciach sme sa už rozpísali tu. Poďme sa teda pozrieť na samotný film...
Československo sa rozpadá, porevolučné nadšenie vyprchalo a v Bratislavskom ovzduší sa stále nesie atmosféra totalitných čias, hoci je rok 1992. Detektív Richard Krauz (Maciej Stuhr) je spolu s kolegom Burgerom (Marián Geišberg) privolaný k zdanlivo rutinnej záležitosti, kedy partia robotníkov na cintoríne nechtiac vysype pozostatky z jednej truhly. Nebohý podľa záznamov spáchal samovraždu, no veľký klinec v jeho lebke túto skutočnosť jednoznačne vyvracia. Krauz sa aj napriek počiatočnej skepse jeho kolegov a nenápadným varovaniam púšťa do pátrania, ktoré vedie k bývalému dôstojníkovi štátnej bezpečnosti s prezývkou Červený kapitán (Oldřich Kaiser). Tento krutý vyšetrovateľ z bývalého režimu však nie je jediný, kto je do prípadu zainteresovaný a stopy vedú aj na vyššie miesta, čím detektív rozohral nebezpečnú hru, ktorá môže mať preňho a jeho okolie tragické následky.
Film začína zvoľna, pomaly sa zoznamujeme s prostredím, v ktorom sa pohybujú hlavní hrdinovia Krauz a jeho starší ufrfľaný kolega Burger. Informácie dostávame postupne, s ich pribúdaním sa zvyšuje aj tempo snímky, ktoré však od polovice naberá na rýchlosti a divák sa v rozbehnutom príbehu a množstve postáv môže začať strácať. Rýchle a krátke strihy v scénach, kedy by možno bolo lepšie spomaliť (napríklad pri vypočúvaní starého farára v podaní už zosnulého Ladislava Chudíka) tiež nepomáhajú a pôsobia skôr rušivo a zbytočne na efekt. Tvorcovia vybudovali slušnú atmosféru a civilným vyznením ako postáv, tak aj prostredia hrdo konkurujú aj severským kolegom, ktorí v komorných krimi-príbehoch dominujú či už filmovou alebo seriálovou tvorbou. Chýbalo naozaj málo a nebál by som sa dokonca tvrdiť, že sa jedná o takú našu malú slovenskú „fincherovku“. Od tohto trošku odrádza aj fakt, že niektoré postavy dostávajú aj na pomerne štedrú stopáž menej priestoru, ako by sa patrilo a ich motivácie tak nie sú dostatočne jasné. Hoci herecké výkony sú skvelé a casting je skutočne vydarený. Každá postavička vyzerá a správa sa autenticky a obvyklé prehrávanie, tak typické pre našu tvorbu, sa nekoná. Vďakabohu za obsadenie poľského herca ako hlavného hrdinu namiesto nejakej známej tváre z Panelákov a televíznych reklám. Stuhr ako filmový Krauz pôsobí vierohodne a civilne, žiaden umelý archetypálny pokus nasilu napodobniť dokonalého akčného hrdinu. Skrátka normálny tatko v strednom veku s rednúcimi vlasmi, ktorý je ale zapálený pre svoju prácu a má svoje bežné ľudské slabosti.
Čo sa formy týka, snímka toho ponúka ešte viac. Už úvodnými titulkami sa tvorcovia prezentujú ako ľudia, ktorí majú v malíčku najnovšie filmárske trendy a podobných vychytávok, ktoré poznáme predovšetkým zo zahraničnej produkcie, sa dočkáme mnoho. Ja by som síce zvolil skôr minimalistický prístup, ponurej atmosférickej detektívke by podľa mňa svedčal viac, no potrebu prezentovať sa v takomto svetle a vyhrať sa s možnosťami, ktoré rozpočet ponúkol, chápem. Mnohé triky si totiž divák vlastne ani neuvedomí a v tom spočíva ich precízna realizácia, kde Bratislava vyzerá naozaj ako spred dvadsiatich rokov, v časoch, kedy naše cesty brázdili staré „embéčky“, veľké presklené budovy sme videli iba v amerických filmoch a stolový počítač na pracovisku malo možno desať ľudí v celej krajine. S hudobným doprovodom kapitán príliš na pílu netlačí. Motívy sú skôr jednoduché, podčiarkujúce atmosféru, možno by som vytkol, že ústredná téma sa objavuje príliš často, niekomu to však vadiť nemusí. Čo nechápem je spracovanie zvuku. Postavám občas nie je dobre rozumieť a v množstve dialógov sa tak môžu stratiť dôležité informácie, ktoré nám pomáhajú orientovať sa v príbehu.
Za jednu z najsilnejších devíz Červeného kapitána považujem spôsob, akým sa vyrovnáva s našou porevolučnou minulosťou bez zbytočných prvoplánových retro-výstrelkov, ktorými boli podobné snímky nemiestne prepchané. Surovosť, neistota a dosah starých tráum, ktoré boli tak typické pre skoré deväťdesiate roky Slovenska, prezentujú tvorcovia na výbornú. Hoci som spomínal, že niektoré postavy by si zaslúžili priestoru viac, práca s hercami je skvelá a scény, kedy sa objaví Suchánkov ŠTBák „Chránenec“ alebo Kaiserov „Kapitán“ si naozaj užijete. Výsledku podkopávajú nohy len určité formálne nedostatky, ktoré sa však môžu javiť iba ako nepodstatné detaily a možno trošku nevyvážené a zbytočne rýchle tempo v závere. Napriek tomu považujem Červeného Kapitána za ďalší významný míľnik v rámci domácej komerčnej kinematografie a žánrového filmu zároveň a jednoznačný dôkaz toho, že „keď sa chce, tak to ide“. 7/10
