V dejinách ľudstva občas nájdeme aj tie najbláznivejšie a najneuveriteľnejšie udalosti. Jednou z nich je bezpochyby útok pirátov v 17. storočí na vzdialený Island.
Island je unikátne miesto, nepodobné ničomu pozemskému. To spoľahlivo potvrdí každý, kto ho navštívil, ba dokonca aj ten, kto ho videl len na obrázku a bol na ňom akurát tak prstom na mape. Dychberúce sopky, vodopády a ľadovce, bizarná fauna a predovšetkým zvláštna okolitá krajina. Je sfarbená ako dúha a je úplne bez stromov (vyrúbali ich na stavbu lodí). Chvíľu sa cítite ako na Marse, všetko okolo je pokryté červenou horninou. Po pár kilometroch cesty sa krajina prezlečie do čierneho, ako keby láva vychladla len pred pár dňami. A zrazu je všetko až po horizont zelenkavo-tyrkysové a vy si pripadáte ako v grotesknej verzii írskeho národného parku, kde trávu vymenili za 20 centimetrov hlboký mach. Okrem riedko osídlených malých mestečiek a prístavov stretnete len ovce, malé islandské koníky a asi tak jedno auto na 100 kilometrov jednej jedinej islandskej hlavnej cesty, ktorá sa vinie okolo ostrova.
Krásy Islandu
Tento článok však nebude tisíci nudný cestopis z Islandu, ba ani recenzia z koncertu Björk. Bude to o niečom celkom inom. Medzi domácimi sa totižto rozpráva o jednej zvláštnej udalosti, ktorá sa stala v lete pred takmer štyristo rokmi. Na horizonte sa jedného dňa objavili čudné čierne lode. Nik nevedel, čo sú zač, ani aké majú záujmy. Bohužiaľ, pre Islanďanov to neboli ľudia dobrej vôle, ba ani obchodníci, ktorí občas navštevovali túto bohom zabudnutú zem na okraji známeho sveta. Boli to piráti. Táto onaušnicovaná veselá chasa však neprišla z Karibiku a nepila rum. Išlo o pravých, nefalšovaných a krvilačných korzárov zo Starého sveta. Doplavili sa až z pobrežia severnej Afriky, ktorá bola v tých časoch semenišťom pirátstva v Stredozemnom mori, a boli to moslimskí Saracéni. Neprišli však predávať döner kebab a ani baklavu, ale prišli pre niečo celkom iné. Ako vôbec na Island trafili? A prečo by sa vlastne ktokoľvek z Afriky trepal v 17. storočí až k polárnemu kruhu, kde takmer nič nie je? O tom si povieme na nasledujúcich riadkoch.
Severania prichádzajú na Island (Oscar Wergeland, 1909)
Island bol prvýkrát osídlený v deviatom storočí. Len Vikingovia dokázali znášať kruté severské podmienky, striedanie polárnych dní a veľmi skromné živobytie, ktoré ponúkala táto vtedy hospodársky chudobná krajina. Zaujímavosťou je, že na Islande i napriek tomu vznikol prvý národný snem Althing, akási stredoveká verzia parlamentu. O moc na Islande súperili v 13. storočí rôzne miestne klany a nakoniec sa v tom istom storočí dostáva Island pod nadvládu Nórska, neskôr ostrov pripadol Dánom. Od toho momentu sa ostrov zaobišiel bez väčších konfliktov. S vojenskou tradíciou však odišla aj výroba a používanie zbraní, vynímajúc lovecké (pozn. Island nemá vlastnú armádu dodnes). Pri populácii 60-tisíc obyvateľov na celú krajinu v 17.storočí to bola relatívne bezbranná spoločnosť farmárov a rybárov.
Mapa Islandu z konca 16. storočia
Od 16. do začiatku 19. storočia prekvitalo v severnej Afrike pirátstvo a vrchol dosiahlo práve v 17.storočí. Epicentrá boli v prístavoch v dnešnom Maroku (Salé, Rabat), Alžírsku (Alžír), Tunisku (Tunis) a Líbyi (Tripolis). Toto územie sa začiatkom novoveku v Európe nazývalo Barbarské pobrežie, avšak pomenovanie nevzniklo zo slova barbar, ale zo slova berber. Tak sa totiž označovali nomádske kmene zo Sahary. Tieto oblasti boli v tej dobe priamo alebo nepriamo ako vazalské štáty pod vplyvom Osmanskej ríše, ktorá často pirátov podporovala a využívala ich na oslabenie konkurencie (rovnako ako takmer všetky námorné mocnosti). Ak to bolo na vlastnú päsť, boli to „zákerní a podlí piráti“, ak to bolo s požehnaním sultána či kráľa, tak to boli „odvážni a vznešení korzári“. Podľa Osmanov a Arabov ich často volali Saracéni (neskôr sa Saracénmi označovali moslimovia všeobecne), ale väčšina pirátov mala berberský pôvod. Terorizovali a plienili pobrežia celej Európy, vrátane Škandinávie a Británie, dostali sa až do Severnej a Južnej Ameriky a prepadávali flotily obťažkané zlatom a striebrom, vracajúce sa z Nového sveta. Okrem drahých kovov ich zaujímala ešte jedna komodita a tou boli otroci. V Európe síce vládol už nejaký ten piatok feudalizmus a otroci boli minulosťou (i keď nevoľníci od nich ďaleko nemali), v moslimských krajinách trh s otrokmi prekvital. Podľa odhadov bolo z Európy odvlečených od 800-tisíc do 1,2 milióna ľudí. Väčšina ľudí si tento primitívny a barbarský prežitok z tohto obdobia spája hlavne s americkými plantážami, tam však mal tento fenomén rasový rozmer (otrokmi boli spravidla černosi a indiáni). Každopádne bolo otrokárstvo výnosný biznis a na dračku šli v krajinách polmesiaca hlavne bieli kresťanskí otroci.
Kupujúci si vyberá otrokyňu (Giulio Rosati)
Jan Janszoon bol holandský moreplavec, bojujúci za oslobodenie svojej krajiny v Osemdesiatročnej vojne (1568–1648) spod nadvlády Habsburgovcov reprezentovaných v tomto konflikte Španielskom a Portugalskom. Bol to typický korzár. Inak povedané zločinec, ktorý svoje gaunerské remeslo legitimizoval bojom za vlasť. Lapať španielske galeóny so základňou v Holandsku však bolo na oštaru, a tak opustil svoju rodinu a vlasť a presunul svoje sídlo na Barbarské pobrežie, kde sa medzi zločineckou zberbou našiel. Keď išlo o prepadnutie španielskej či portugalskej lode, vytiahol holandské plachty. Ak to bola loď inej krajiny, vytiahol vlajku s polmesiacom a prepadol ju aj tak. Onedlho však Janszoon padol do rúk iných alžírskych pirátov. Namiesto popravy však konvertoval na islam (nevie sa či z donútenia alebo dobrovoľne) a prijal meno Murat Reis Mladší. Stal sa z neho navyše veľmi zanietený moslim, ktorý presviedčal o konvertovaní aj mnoho zajatých Európanov.
Piráti z Barbarského pobrežia útočia na francúzsku loď
V roku 1627 sa mu podarilo dostať k dánskemu otrokovi, ktorý ho bol schopný donavigovať na Island, kam dorazili 20. júna. Janszoon po úmornej plavbe zaútočil na rybársku osadu Grindavík na juhu. Lup bol biedny, len nejaké nasolené ryby a pár kožušín, tak zajal aspoň 12 Islanďanov a troch Dánov. Následne sa pokúsil zaútočiť na Bessastaðir, ktoré bolo sídlom dánskeho guvernéra, avšak aj skromná obrana prístavu dokázala pirátsku loď odohnať. Janszoona sprevádzali ďalšie dve lode, ktorým sa darilo oveľa lepšie. Zaútočili na pobrežný ostrov Vestmannaeyjar na južnom pobreží a plienili ho tri dni. Zajali 234 ľudí a starých, nemohúcich a odpor kladúcich obyvateľov povraždili. Celkový počet obetí z ostrova bol 34, vrátane jedného ministra Islandu. Druhá časť pirátov zaútočila na juhovýchodnú oblasť Hvalsnes, kde po týždňovom plienení chytila 110 Islanďanov. Išli by aj ďalej na sever, ale vietor fúkal opačne, a tak to zabalili a dokonca sa im ešte podarilo chytiť anglickú obchodnú a neskôr dánsku rybársku loď. Po mesiaci nájazdov sa piráti rozhodli opustiť ostrov a 19. júla sa vydali späť do prístavu v Alžíre.
Druhý polapený minister Ólafur Egilsson bol neskôr prepustený a poslaný pirátmi do Kodane, nech žiada výkupné od dánskeho kráľa za jeho poddaných. O desať rokov sa podarilo 27 vykúpeným Islanďanom vrátiť na svoj rodný ostrov, vrátane Ólafurovej ženy, no svojich dvoch unesených synov už nikdy minister nevidel. Zopár Islanďanov sa vrátilo o pár rokov skôr. Najznámejšou unesenou obyvateľkou Islandu bola Guðríður Símonardóttir, ktorá skončila ako konkubína v Alžírsku. Aj ona patrila medzi tých pár vykúpených šťastlivcov a po návrate sa vydala za luteránskeho pastora Hallgrímura Péturssona, neskôr ministra a známeho básnika.
Okrem samotných zajatcov dorazilo späť aj zopár listov, v ktorých zajatci opisovali celkom dobré zaobchádzanie na pirátskych lodiach a ich ďalšie zážitky. Ich ďalší osud bol však determinovaný ich novými majiteľmi. Ako sa uvádza v korešpondencii, niektorí sa dostali do rúk dobrých moslimov, ktorí s nimi zaobchádzali spravodlivo a šetrne, no iní také šťastie nemali. Títo nešťastníci boli majetkom tyranov a násilníkov, ktorí sa na nich vyvršovali a museli sa plahočiť v pote tváre v otrhaných handrách od svitu do mrku.
Posledný pirát z Barbarského pobrežia Mulai Ahmed er Raisuli (1871 - 1925)
Saracénski piráti plienili brehy Európy ešte ďalších dvesto rokov, kým sa proti nim začiatkom 19. storočia nepostavila spojená liga Británie, Španielska, Holandska, Francúzka a Ameriky. Vplyv pirátov bol týmto značne potlačený a ich oblasť pôsobenia sa dramaticky zredukovala. Definitívny koniec severoafrického pirátstva prišiel, keď Francúzi v roku 1830 dobyli a obsadili Alžírsko.
