Traja študenti odevného dizajnu na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne sa nám rozpovedali napríklad o tom, ako im štúdium návrhárstva zmenilo pohľad na oblečenie všeobecne.
Každému, kto nežije úplne izolovaný vo svojej bubline s jednorožcami, gombičkovým svetom a večným dobrom, je zhruba jasné, ako fungujú odevné siete. Možno ste o nich dokonca videli nejaký dojemný dokument (a vypustili pár decentných sĺz zabalení do príjemne hrejivého svetra od H&M). Práca v neľudských podmienkach sa nám zvyčajne spája s rozvojovými krajinami. Svoj podiel zodpovednosti však nesú aj pokrokové krajiny, pre ktoré je tovar určený. Móda, odev a textil tvoria najrozšírenejší, teda aj najpálčivejší priemysel na svete.
Naše milované 'fity často šijú obyvatelia krajín tretieho sveta v nedôstojných podmienkach za peniaze, po ktoré by sme sa my ani nezohli na ulici. A hoci nájsť riešenie veľkého problému je často jednoduché, jeho účinnosť je tu o niečo spornejšia. Naozaj pomôže ľuďom vo fabrikách, ak si toto oblečenie kupovať nebudeme, a prídu tak aj o minimálny príjem? Má zmysel porovnávať odmeňovanie práce v Bangladéši s tým európskym? Podobných otázok by sa dalo nájsť ako tričiek vo výpredaji. Pre tento článok sme ich však položili niekomu fundovanejšiemu - študentom ateliéru Dizajn odevu z Univerzity Tomáša Baťu v Zlíne. Tí majú na túto otázku jasný a vyhradený názor. Práve ten je hybnou silou, ktorá posúva ich tvorbu z bežného oblečenia k umeleckému dielu. Verejnosť o tom pravidelne presviedčajú na početných módnych udalostiach, napr. nedávny Fashion Live v Bratislave, Scifi Safari v Prahe, či vlastné projekty Dotek a Fashion point (2016) v Zlíne. Tieto kúsky sú navyše stopercentné originály, ktoré ich majiteľom dokonale padnú (ak zámerom nie je opak) a majú neodmysliteľný zmysel pre kultúrny rozvoj jednotlivca a spoločnosti. Presvedčia vás sami!
Začneme veľmi prosto(ducho) - prečo dizajn odevu?
Lukáš: Odev mi ponúka široké spektrum možností vyjadrenia - konzultácia a následná prezentácia samotnej myšlienky, proces tvorby, módna fotka, prehliadka, performance - to všetko podnecuje spätnú väzbu, ktorú potrebujem - ktorú, myslím si, potrebuje každý, kto tvorí. A, samozrejme, rád sa obliekam, tak prečo neobliekať aj iných?
Michaela: Asi preto, že odev je našou každodennou súčasťou, prezentujeme sa prostredníctvom neho, vypovedáme ním o sebe, to kto sme, akí sme, aj keď si to niekedy neuvedomujeme. Baví ma, keď sú ľudia iní a neboja sa to ukázať. Odev, to je svet krásy, avšak aj pominuteľnosti, je rýchly, dynamický. Mám rada, keď sa veci hýbu a každý deň je iný, hoci práve módny biznis podľa mňa v rýchlosti už svoj vrchol dosiahol a blíži sa pád. Zrýchľovať donekonečna nie je možné.
Kristýna: Klasický klišé sen z dětství. Chtěla jsem být baletka nebo návrhářka. Buď jsem na Dvořákovu symfonii z Nového světa baletila po pokoji a nebo jsem sledovala v televizi pořad Móda, extravagance, manýry. Zdravý rozum zvítězil a šla jsem na gympl, ale v kvintě jsem naštěstí zjistila, že existuje něco jako střední uměleckoprůmyslová škola a přestoupila jsem na oděv. Tam mě chytlo umění jako takové.
Aké oblečenie nosíš ty?
Lukáš: Svoje. Odkedy sa odevu venujem naplno, dosť si potrpím na príjemné/prírodné materiály.
Michaela: Svoje.
Kristýna: Nosím to, na co mám náladu a nerada nad tím ráno přemýšlím, protože mám hrozný problém se vstáváním. Nesnesu na sobě víc než tři barvy a nesnesu, když mě někde něco tlačí. Ráda se do oblečení schovávám, takže poslední dobou nosím velké věci, co jsem ulovila v sekáči.
odev: Kristýna Coufalová, fotograf: Diana Dobrescu, model: Veronika Juřicová z kolekcie TRANSFORMACE
Aký máš ty a tvoja tvroba vzťah k veľkým módnym reťazcom? Je možné reagovať na problematiku fast fashion? Ako?
Lukáš: Mali by sme si zakaždým dobre premyslieť, či potrebujeme kopu vecí z veľkých reťazcov, lebo sú v nich výpredaje. Oveľa rozumnejšie a zodpovednejšie je investovať, kúpiť si jednu kvalitnú vec namiesto piatich „zbytočných“, a podporiť tým napríklad slovenského/českého designéra, začínajúceho návrhára, ktorý podporu potrebuje, a zároveň pre nás vytvorí niečo hodnotné a originálne.
Michaela: Určite je to dôležité riešiť, poukazovať na to, pretože bežný spotrebiteľ si vôbec neuvedomuje, čo stojí za výrobou oblečenia, ktoré tak s radosťou nakupuje v obchodných reťazcoch. Táto problematika je veľmi zložitá a nemyslím, že rázne riešenia by ju vyriešili, skôr treba pomaly meniť systém odmeňovania, výroby, prístupu k ľudom ako ľudským bytostiam, nie k strojom.
Kristýna: Určitě je to věc, co by se měla řešit, stejně tak jako spousta dalších. Pálení lesů kvůli palmovému oleji, týrání zvířat kvůli masu a kožešinám. Ničíme si svět a ničíme sami sebe. Ale dá se to vyřešit? Řešením by snad bylo, kdyby lidé začali přemýšlet, byli víc vzdělaní a přestali být chamtiví.
V čom si iný ako tvoji spolužiaci?
Lukáš: To, v čom som iný (resp. či vôbec som iný), sa zrejme najlepšie prejaví časom samo. Faktom však je, že mám svoj názor, pracujem rýchlo a rád sa učím, takže sa vždy púšťam do vecí, ktoré nepoznám.
Michaela: Napriek tomu, že je každý z nás iný, navzájom sa veľmi ovplyvňujeme. V čom som však iná ja? Tým, že som o trochu staršia, vnímam svoje štúdium možno trochu s nadhľadom, no zároveň si túto možnosť veľmi vážim. Čo sa mojej tvorby týka, mám rada jednoduchosť, ktorú z minimalizmu vytrhávam vytváraním vlastných aplikácií na látky. Používam najmä silikón. Snažím sa k odevu pristupovať viac z materiálového hľadiska s dôrazom na detail.
Kristýna: Svoje plusy vidím v tom, že beru oděv jako umění a jako můj způsob vyjadřování. Snažím se, aby z výsledku bylo něco cítit, aby to na ostatní nějak zapůsobilo. Většinou zpracovávám nelehká témata a občas si říkám, jestli mi oděv jako médium stačí. Ráda dělám věci navíc – jako videa nebo hudbu, takže mým výstupem není jen oděv. Baví mě celý proces tvoření, ale na druhou stranu pro mě není úplně lehké se s tím vypořádat.
fashion design: Michaela Hriňová, fotograf: Lucie Grebíková / Lupigaphotography z kolekcie S/S 2016 CITY
Čo si na svojej škole vážiš?
(jednohlasné): Slobodu.
Čo (konkrétne) by si na svojej škole zmenil/a?
Lukáš: Myslím, že na škole je množstvo šikovných a schopných ľudí, problém je skôr v tom, že je Zlín trochu odruky.
Michaela: Zamerala by som sa na infiltráciu ľudí z praxe, ktorí sa odevu naozaj venujú, aby sme tu neboli ako v inkubátore a po skončení školy sa „nestratili“.
Kristýna: Máme celkem časově náročný rozvrh a tento semestr jsem moc nestíhala chodit na přednášky, což je hrozná škoda, protože tu máme spoustu odborníků. Není to úplně brnkačka, náš obor vyžaduje spoustu času okolo a když člověk ještě potřebuje chodit na brigádu, je to celkem legrace. Ale chápu, že ostatní předměty jsou taky potřeba.
Máš aj nejakého obľúbenca medzi známymi módnymi návrhármi?
Lukáš: Určite Vivienne Westwood. Jej modely sú vždy o názore a sú perfektne stylingovo dotiahnuté. Tiež Miuccia Prada pre jej jedinečný dizajn a neuveriteľnú schopnosť kombinovať farby, vzory, materiály.
Michaela: Jasné, že mám. Viacerých… Karl Lagerfeld, pre elixír večnej mladosti, ktorý si popíja veľkými dúškami a odrazom toho sú jeho show plné sviežosti, aktuálnosti a práve večnej mladosti. Miuccia Prada, pre schopnosť prekračovať a posúvať neustále, nie len svoje hranice a premienať nežiadúci artikel na hit sezóny. fashion design: Lukáš Krnáč, fotograf: Lucie Schubertová, model: Daniel Pešl A nakoniec nový objav v mojom zornom poli, Alessandro Michele, kreatívny riaditeľ značky Gucci, tak to bola láska na prvý pohľad, ktorá pretrváva a zväčšuje sa pri každej novej kolekcii. Pre ľahkosť s akou dokáže spájať často nespojiteľné do harmónie, naplnenej pulzujúcou energiou.
Kristýna: Nemám oblíbené návrháře, ale umělce. A to ne jednoho.
fashion design: Lukáš Krnáč a Gabriela Petrová, fotograf: Jiří Alexander Bednář, model: Oanh Nguyen projekt Fashion Live
Rozhovor vypracoval Roman Poliak
Pre viac informácií zo sveta módy sleduj Restyler
