Iñárritu opäť natočil skvost, na ktorý sa ale (zas a znova) pozerá trochu náročnejšie. A zaslúži si ten DiCaprio konečne Oscara?
Dlhá predprodukcia, extrémne pretiahnuté natáčanie, kvôli ktorému odmietol Tom Hardy Suicide Squad, mrazivé počasie, lámanie techniky či neľudské podmienky pre hercov, ale i štáb. Natočiť Revenanta bolo pre DiCapria to najnáročnejšie, čo počas svojej hereckej kariéry zažil. A je to vidieť. Jeho postava, Hugh Glass, je schopný muž, ktorý aj vďaka tomu, že jeho žena aj syn sú Indiáni, pozná okolité prostredie a lesy ako žiadna iná bledá tvár. Zároveň tým však na svoj chrbát nakreslil veľký terč, po ktorom pôjde počas tejto survival drámy takmer každý. Z trailerov už viete, že snímka je spirituálnou, no najmä fyzickou cestou po žeravých uhlíkoch, na konci ktorej čaká Hugha vytúžená pomsta. Po útoku medveďa ho totiž jeho skupina nechá pozadu, čo, nakoniec, vyústi v to, že ho pochovajú zaživa.
DiCapriovi sa plazenie z Wolf of the Wall Street zapáčilo a tak si to zopakoval aj tu. Niekomu vadí, že sa plazí o život až príliš dlho, čas využitý na zobrazenie fyzickej bolesti a útrap postavy mne osobne ale vôbec nevadil a skôr to vnímam tak, že niektorí zámerne hľadajú negatíva a jemne to preháňajú, len aby si odôvodnili, prečo sa im Revenant proste nepáči. DiCaprio je herecká špička, takže aj to tápanie v špine a krvi v záberoch na jeho nezlomnú vôľu bolo istým spôsobom divákovi atraktívne. Problém nastáva, keď sa množstvo náhod a nepriaznivých situácií pre Hugha stále zvyšuje a on si musí opätovne siahať na svoje dno, aby prežil aj naďalej. V tomto bode je už málo uveriteľné, že sa to všetko mohlo stať a všetko to prežil vo forme, aká nám bola vyobrazená. Hocijakému inému filmu by som to nezazlieval, ale Iñárrituovému westernovému eposu sa to zazlievať musí, obzvlášť pri pomyslení na štylizáciu survival prvkov, ktoré sa miestami krížili s thrillerovým poňatím všetkých napínavejších scén. Sčasti som tieto aspekty vnímal negatívnejšie aj preto, lebo mi myšlienky počas 150 minútovej stopáže občas zablúdili niekam inam, než k deju. Ten je na povrchu nezáživný, aj keď je obalený do krásneho vizuálu.
Triviálny príbeh o pomste obklopuje napínavá aura a sympatická vôľa muža, ktorý sa rozhodol prežiť. Akonáhle však pristúpime k možnému pozitívu, čo sa deja týka, musíme sa pozastaviť a porozmýšľať, prečo nám to mozog vlastne nedovolí. Bude to tým, že postava Hugha Glassa nie je zaujímavá, prakticky nič o nej nevieme a Iñárritu sa rozhodol, že sa ani sama vyjadrovať nebude. Chce len prežiť a ísť ďalej. Glassova postava je rozvíjaná pomocou flashbackov, avšak, nefunkčných a nevhodne ladených, ak vnímame spirituálne prvky psychického vývoja postavy na pokraji smrti ako majoritné pre jej spoznávanie s divákmi. Ak chcel Iñárritu charakter divákom predstaviť alebo sa do neho hlbšie ponoriť, určite mal prísť s inými výrazovými prostriedkami, alebo aspoň s funkčnými flashbackmi, ktoré mi do filmu vôbec nezapasovali.
Na druhej strane tu máme Hardyho a jeho Fitzgeralda, ktorému budete fandiť oveľa viac aj napriek tomu, že je to vlastne snob a egoista, akých by sme vo filmoch mali nenávidieť. Fitzgerala ale poháňa dopredu jednak nedostačujúca atraktivita a autenticita u Glassa, jednak Hardyho herecký výkon, ktorý sa priblížil aj tomu DiCapriovému. V tomto ohľade sa nemáte čoho obávať, Leo je na vrchole svojej formy, do mimiky a všetkých ostatných spôsobov vyjadrovania dáva všetko, veríte mu aj každý pohyb telom a dušou zlomeného človeka, pričom cítite chlad, ktorý prežíval počas natáčania. Nechcem si predstaviť, čo všetko musel zažiť, no vo filme to pôsobí skvelým dojmom. Ak som nedostatok autenticity vytýkal jeho postave, rovnako tak musím učiniť aj pri samotnom Leovi. Iste, zahral to úžasne a nedokážem si predstaviť, kto by ho v tomto filme tromfol, zároveň však miestami z plátna kričí, že je to všetko hrané na kameru, Dokonale ma pochopíte, až keď to zažijete. Ak konečne vyhrá Oscara (zdá sa, že najväčším protivníkom je práve Fassbender), celkom to pochopím, zároveň som si však vedomý, že si ho zaslúžil o niečo viac pri iných filmoch.
Zatiaľ to vyzerá tak, že sa mi najnovší počin režiséra takých špecifických snímok ako Babel, 21 Grams či Birdman nepáčil, no to je chybná úvaha. Majster dlhých záberov, Emmanuel „Chivo“ Lubezki sa pri Iñárrituovi cíti ako Zimmer pri Nolanovi. Inými slovami, okamžite vnímate tú dokonalú chémiu a precítenie jednotnej filmárskej vízie. Či už je to fantasticky natočená akcia alebo navonok jednoduché kĺzanie kamery či spočinutie obrazu na majestátnej prírode a všetkej jej sile, väčšina očí u divákov ostane fascinovaná. Lubezki a Iñárritu nielenže stavili na reálne prostredie, domorodých nehercov dotvárajúc silný, prirodzený dojem surovosti či skutočné svetlo namiesto toho umelého, zachytili taktiež prírodu v celej jej kráse, aj keď to miestami už Iñárritu preháňal. Strihať sa malo jednoznačne viac a občas je to až nepríjemne cítiť, aj keď niektorí cinefilovia zažijú pár umeleckých orgazmov, čo ale úplne chápem.
Na druhej strane, akonáhle sa dej dostane do akčnej pasáže, hltáte každý jeden záber a nechávate sa unášať sčasti poetickou, sčasti thrillerovo napínavou prácou hercov a bezchybnej réžie. Mierne sklamanie dorazí po vyše hodine, kedy sa prvýkrát tempo spomalí (a že bolo z čoho uberať) po monumentálnej, hoci takmer minimalistickej akčnej pasáži s Indiánmi či (okej, musím to nazvať týmto slovom, ktoré občas derie uši) epickom súboji s grizzlym. Revenant nepochybne trpí lenivým strihom a až príliš veľkými skokmi v gradovaním deja. Zo štylisticky dramatického záberu sa behom sekundy stane kamerový maratón v nie veľkolepom, ale až umelecky pôsobiacom zábere na Glassa snažiaceho sa prežiť. Inokedy si zase uvedomujete Lubezkiho genialitu už príliš dlho a začne vám to vadiť.
V mojom prípade platilo, že som v konečnom dôsledku ostal uchvátený. DiCaprio splnil výzvu, na ktorú by kývol málokto, respektíve by na ňu herecky po čase rezignovala väčšina jeho kolegov, Iñárritu zvládol ošéfovať jedno z najnáročnejších a najautentickejších natáčaní 21. storočia a Lubezki si prakticky bez konkurencie príde po tretieho Oscara v rade. Ak nie, bude to asi také fiasko, ako minulý rok, keď Zimmer nevyhral najlepší soundtrack (nuž, Akadémia miluje Desplata a jeho umelecké tóny). The Revenant má ohlušujúcu prvú hodinu, avšak natiahnutú stopáž zaoberajúcu sa prežívaním hlavnej postavy, čo nezachráni ani strhujúce finále. Všetko by to bolo v poriadku, keby sme sa s postavou Hugha Glassa spojili, nanešťastie to nevyšlo a už vôbec nie skrz flashbacky či spirituálne úteky do jeho mysle (a to sa minimálne jedna z filmu vystrihla).
Keby nebolo DiCapria, pozeralo by sa na to fakticky o čosi horšie. Myslím, že zo soundtracku nepadnete na zadok, no podobne, ako pri Hateful Eight, správne posúva snímku vpred a doplňuje jednotlivé scény, kde by vizuál ani hudba samé o sebe nefungovali. Iñárritu je skvelý režisér, čo potvrdil aj teraz, možno by si ale mal opäť začať pozývať k svojim filmom skúsených scenáristov a občas ich rady počúvnuť. The Revenant môže byť všetkým, čo vystihuje umeleckú zložku slova film so všetkými tými dychberúcimi aspektmi a hereckými super-výkonmi, zlyháva však v doručení postupne vygradovaného príbehu, ktorý by mal čím zaujať a diváka ohromiť. To sa len skrz dokonalý kinematografický zážitok nedá. 8/10
