Režim Červených Kmérov bol jedným z najbrutálnejších a najkrvavejších v dejinách
Hrôzovláda, ktorá je označovaná za najstrašnejšiu v dejinách, sa spája s Kambodžou. Táto krajina v srdci džungle si prešla v druhej polovici minulého storočia skutočným peklom. Nad mnohými ukrutnosťami sa až rozum pozastaví a človek si povie, či to je vôbec možné. Hnutie Červených Kmérov bolo alternatívne označenie pre kambodžských ultrakomunistov, ktorí chceli krajinu preniesť s feudalizmu rovno do vysnívaného komunizmu. Samozrejme za cenu akýchkoľvek obetí. Ich vlastní ľudia sa preto stali iba číslami a obete predstavovali čisté štatistiky.
Kambodža pred hrôzovládou
Kambodža je krajina s bohatou i krutou históriou
Dejiny Kambodže sú plné podriadenosti. Kambodža vždy súperila s Vietnamom a Siamom (dnes Thajsko), ktoré sa ju snažili ovládnuť a pričleniť do svojej ríše. Najmä boje s Vietnamom boli natoľko ostré, že Kambodžania majú v sebe doteraz xenofóbne prejavy neznášanlivosti voči susednému štátu. Okrem toho bola krajina (od druhej polovice 19. storočia) súčasťou Francúzskej Indočíny, takže prevodové páky podriadenosti boli niekoľko stupňové. Kambodžania o svojom osude nerozhodovali, ale akékoľvek zmeny im boli diktované najprv koloniálnou mocnosťou - Francúzskom a následnej regionálnymi hegemónmi (Vietnam a Siam). Počas druhej svetovej vojny sa francúzsky vplyv v celej oblasti výrazne oslabil, čo viedlo k domácim politickým aktivitám a čiastočnému osamostatneniu sa Kambodže. Napriek tomu jedného hegemóna razom vystriedal druhý. Na jednej strane sa v roku 1940 stal kráľom Norodom Sihanuk, ktorý predstavoval jednu z najdôležitejších osobností v kambodžských dejinách a na druhej strane sa Kambodža dostala pod okupáciu Japonska. Krajina vychádzajúceho slnka sa však v Kambodži nestihla etablovať, pretože viedla vojnu s USA a zároveň jej vláda v regióne netrvala dlho. Na konci druhej svetovej vojny sa Francúzsku podarilo obnoviť vplyv v celej Indočíne, avšak za svoje pozície museli Francúzi zaplatiť výraznými ústupkami voči bývalým kolóniám.
Indočínska vojna znamenala definitívnu porážku Francúzska a odchod tohto hegemóna z oblasti
V roku 1946 získala Kambodža prvé ústupky vedúce k samostatnosti - bola prijatá ústava, ktorá vychádzala z francúzskej, čo stále svedčí o francúzskom vplyve, ale zároveň je to obraz toho, že Francúzsko predstavovalo v tomto priestore akýsi prototyp štátneho zriadenia. Navyše Francúzsko potrebovalo udržať pokoj v čo najväčšom počte krajín Indočíny, pretože vojna proti komunistickým jednotkám Viet Minthu (v severnom Vietname), im výrazne uberala sily. Indočínska vojna (1946 - 1954), ktorá skončila katastrofickou porážkou Francúzska, podporovala aj kambodžské snahy o samostatnosť. V roku 1953, keď bola porážka európskeho hegemóna na spadnutie, Francúzsko uznalo definitívnu samostatnosť Kambodže a z krajiny sa stala konštitučná monarchia. Na čele krajiny stál kráľ (Norodom Sihanuk). Podľa ústavy a princípov vlády sa nemohol angažovať v priamej politike, preto sa v Kambodži objavovali veľmi kuriózne prípady, keď určité obdobie Sihanuk vládol ako kráľ (bez vplyvu na vedenie krajiny), no v prípade potreby sa načas svojej funkcie vzdal v prospech niektorého zo svojich príbuzných. Ako princ už nebol viazaný ústavou a mohol tak aktívne ovplyvniť politiku v krajine. Sihanuk dokázal stabilizovať krajinu a nasmeroval ju aj k pokroku. Politika, ktorou chcel Kambodžu uchrániť pred vplyvom južného Vietnamu a Thajska, ho nasmerovala do sovietskeho bloku. Sihanuk podporoval väzby na Čínu a Sovietsky zväz, sám seba považoval za nenahraditeľného a svoju vládu považoval za zmes budhizmu a socializmu, teda spojenie štátneho náboženstva a ideológie.
Norodom Sihanuk
Princ Sihanuk sa so svojimi politickými väzbami obracal aj na Severný Vietnam, kde očakával rovnakú podporu a uznanie, ako v prípade ostatných komunistických krajín. Z Hanoja však prišli nie príliš povzbudivé odpovede, pretože Ho Či Minov režim si nevedel predstaviť spoluprácu s Kambodžov na princípe rovného s rovným. Sihanuk si bol tejto skutočnosti vedomý, a preto sa ešte viac naviazal na Čínu. Mao a jeho režim mali byť dostatočnou zárukou, že vietnamskí komunisti nebudú ohrozovať jeho krajinu. Severný Vietnam túto realitu veľmi rýchlo prijal a pochopil, že Kambodža môže byť ešte potrebná v boji proti demokratickému juhu. Kambodžské a severovietnamské vzťahy sa tak v 60. rokoch výrazne zlepšili. Viet Minh a tiež partizánske jednotky Vietkongu začali dokonca využívať hraničné oblasti Kambodže na preskupovanie armády a prípadné útoky voči Južnému Vietnamu.
Kambodža bola vždy ohrozovaná Vietnamom a Thajskom
Politika princa Sihanuka sa nepáčila proamericky orientovanej zložke v kambodžskej politike. Jeho vládu napokon zvrhol štátny prevrat vedený generálom Lon Nolom. V roku 1970 sa im podarilo prebrať moc na seba a ich cieľom bolo vymaniť Kambodžu so sovietskeho bloku. Lon Nol založil v Kambodži tzv. Kmérsku republiku. Princ Sihanuk bol v prvej polovici roku 1970 na diplomatickej ceste po Európe. Vo Francúzsku dokonca využil istý čas aj k návšteve liečebných a kúpeľných zariadení. Následne mala jeho cesta smerovať do Československa. Práve počas návštevy našej krajiny sa dozvedel, že Lon Nolove sily zaútočili na ambasády Severného Vietnamu. Tento akt mohol výrazne naštrbiť vzájomné vzťahy oboch krajín a Sihanuk tak predčasne ukončil návštevu Československa. V tom čase však už bola krajina v rukách generála Lon Nola.
Generál Lon Nol sa snažil krajinu pripútať k USA
Na severe krajiny v hustých oblastiach džungle nabralo na intenzite hnutie kambodžských komunistov. Vedení energickým vodcom - Pol Potom - sa považovali za dostatočne silných, aby tiež prejavili svoj hlas a predstavu o budúcnosti Kambodže. Princ Sihanuk ich podporoval (žil však v exile v Číne), pretože predstavovali jedinú silu, ktorá by dokázala zvrhnúť režim generála Lon Nola. Červení Kméri povzbudení aj podporou samotného princa sa vrhli do boja, čím sa rozpútala v Kambodži občianska vojna. Trvala dlhých päť rokov a krajinu úplne zdecimovala. V porovnaní s tým, čo malo prísť, to však bola prechádzka ružovým sadom.
Vlajka Kmérskej republiky, ktorá vznikla prevratom generála Lon Nola
Červení Kméri
V polovičnej ilegalite sa od 60. rokov minulého storočia formovala v Kambodži ultraľavicová frakcia, ktorá sa nazývala Červení Kméri. Vodcom tejto organizácie sa stal Pol Pot. Mladý a ambiciózny politik, ktorý získaval vzdelanie najprv na domácich školách a začiatkom 50. rokov aj vo Francúzsku. Najprv bol výrazne ovplyvnený iba samotným nacionalizmom a snažil sa nájsť najlepšiu cestu, ako oslobodiť Kambodžu z francúzskeho vplyvu. Neskôr sa čoraz viac pridával na stranu komunizmu, ktorý ho ovplyvnil aj po stránke politickej a ideologickej. Pol Pot nedokončil štúdium vo Francúzsku, stratil štipendium a vrátil sa domov. Od polovice 50. rokov pôsobil v organizáciách severovietnamského Viet Minhu a po vzore susednej krajiny sa snažil založiť skutočnú komunistickú stranu aj v Kambodži. Tá sa vyprofilovala v roku 1960 a od tohto momentu začala naberať výrazný počet členov.
Vodca Červených Kmérov - Pol Pot
V roku 1963 začali organizovať povstanie, ktoré bolo zakrátko odhalené. Pol Pot si bol vedomý, že organizácia ešte nie je dostatočne silná a tak Červení Kméri opustili hlavné mesto Phnompenh a zamierili do džungle na východe krajiny. Pol Pot hľadal podporu vo Vietname a v Číne. Vietnamci sa k nemu stavali odmietavo, no Čína si uvedomovala, že voči vláde princa Sihanuka sú Kméri ideálnou protiváhou.
Mladí bojovníci v armáde Červených Kmérov počas občianskej vojny
Situácia sa zmenila až v 70. rokoch, keď bol princ Sihanuk zvrhnutý a Kméri sa stali jedinou alternatívou voči Lon Nolovi. Občiansku vojnu v rokoch 1970 - 1975 napokon doviedli do úspešného konca. Počas bojov získavali čoraz viac členov, ktorí sa k nim pridávali nielen z presvedčenia, ale tiež zo strachu pred represiami, ktoré Kméri okolo seba rozširovali. V roku 1975 sa im konečne podarilo uchopiť moc a v krajine nastolili absolútny teror. Počas tohto obdobia sa snažili Kambodžu priviesť ku komunizmu tou najrýchlejšou a najdrastickejšou cestou.
Kambodžu premenovali na Demokratickú Kambodžu a táto navonok prezentovaná zmena názvu za sebou niesla mnohé ďalšie reformy smrti. Kým počas občianskej vojny boli Kméri vnímaní ako hrdinovia v boji proti uzurpátorovi Lon Nolovi, po uchopení moci sa stali iba obyčajnými vrahmi. Všetko to začalo tým, že hoc presadzovali komunistickú ideológiu, tak jej len minimálne rozumeli. Pol Pot a jeho nohsledi boli s princípmi marxizmu-leninizmu oboznámení iba okrajovo a preto mnohé myšlienky absolútne nepochopili alebo si vyberali iba to, čo sa im hodilo. Kombinovali to s kambodžským nacionalizmom a niektorými náboženskými prvkami budhizmu, podľa toho, ako sa im to hodilo. Kméri vytvorili skutočne komunistický systém, pri ktorom sa i zarytému zástancovi tejto ideológie zastavuje rozum.
Oslavy víťazstva v občianskej vojne v roku 1975 v hlavnom meste Kambodže
Hranice krajiny boli uzavreté a prísne strážené. Na obyvateľstvo bolo uvrhnuté informačné embargo a všetky zdroje informácií (okrem oficiálnych zdrojov podporovaných vládou) boli prísne zakázané. Kméri zrušili peniaze aj obchod. Mestá boli vysídlené ako centrá zhubného kapitalizmu. Pol Pot bol presvedčený, že iba presťahovaním obyvateľstva do džungle sa môže kapitalizmus skutočne vykoreniť. Boli preto vytvorené dedinské getá, v ktorých sa mali Kambodžania prácou pretvoriť na skutočných komunistov. V hlavnom meste Phnompenhu zostali iba čelní predstavitelia vládnej garnitúry na čele s Pol Potom a hŕstka obyvateľov, ktorá zabezpečovala ich servis. Ľudia dostali jednoduché čierne oblečenie, čím bola zaručená uniformita. Nosenie iného oblečenia sa trestalo smrťou. Kambodžania boli v getách v džungli rozdelení do pracovných družstiev. Opustenie družstva, odmietnutie práce alebo neohlásené a nepovolené vzdialenie sa od svojho družstva bolo považované za hrubý zločin. Vytváranie zásob pre vlastnú potrebu, rybolov alebo zbieranie plodov zo stromov či zo zeme bolo považované za kontrarevolučný zločin, ktorý bol trestaný mučením a väzením.
Plačúca žena v hlavnom meste po víťazstve Červených Kmérov plače nad svojim mužom, ešte netušila, čo bude nasledovať a začo jej príbuzný položil život
Pracovné skupiny boli absolútne homogénne. Muži a ženy sa mohli stretávať iba sporadicky za cieľom plodenia detí. Páry boli vyberané dozorcami, čiže akékoľvek prejavy sympatií alebo osobnej náklonnosti boli prísne zakázané. Deti boli hneď po narodení odoberané od svojich rodičov a vychovávané v štátnych zariadeniach. Zaujímavosťou boli aj oslovenia. Kým vlastných rodičov museli oslovovať "strýko" a "teta", všetkých ostatných dospelých museli oslovovať "otec" a "matka". Režim kontroloval život Kambodžanov od narodenia až po smrť. Výrazne zasahoval dokonca do osobného života, čím sa v podstate stal úplne unikátnym režimom v dejinách ľudstva. Žiaden iný režim prakticky nevytvoril riadené a štátom kontrolované manželstvo, ktoré navyše bolo iba formálnym inštitútom bez praktického dopadu na chod jednotlivca či rodiny. Kméri sa zamerali aj na sociálne vrstvy spoločnosti. Systematicky likvidovali, napríklad, kambodžskú inteligenciu, ktorá sa často ani nedostala do pracovných skupín, kde ľudia trpeli úmornou prácou 12 až 16 hodín denne. Lekári, učitelia, umelci, právnici a mnohí ďalší boli automaticky likvidovaní ako najväčší nepriatelia režimu.
Hromadný sobáš kambodžských mužov a žien
Režim presadzoval svoje reformy skutočne krutými spôsobmi. V celej krajine bola vytvorená sieť väzení, v ktorých končili obyvatelia krajiny za tie najmenšie prehrešky. Symbolom týchto krutostí sa stalo väzenie Tuol Sleng v hlavnom meste, v ktorom sa dnes nachádza múzeum genocídy. Vo väčšine diktatúr je rozdiel medzi závažnosťou zločinu a výškou trestu nerovnomerný, no v Kambodži v 70. rokoch to bolo extrémne. Za "zločiny", ktoré ani právne a ani morálne nemožno označiť za zločin, sa udeľovali drastické tresty bez akéhokoľvek súdneho procesu, napríklad za zdvihnutie plodu, ktorý padol z voľne rastúcej rastliny, čakalo človeka mučenie a často smrť v niektorom z kambodžských väzení. Pol Potov režim má na svedomí mnoho obetí, ktorí boli v prevažnej miere z vlastného národa. Medzi obeťami boli, samozrejme, aj národnostné menšiny, no ich perzekúcie boli rovnaké, ako perzekúcie domáceho obyvateľstva.
Obeť mučenia vo väzení Tuol Sleng
Vyčíslenie obetí režimu nie je jednoduché. Objavujú sa zdroje, ktoré počty obetí bagatelizujú na najnižšie možné hodnoty (niekoľko stotisíc mŕtvych) až po prehnane vysoké čísla (napr. 6 miliónov). Pravdepodobne je reálne, že odhady obetí Pol Potových praktík sa pohybujú niekde medzi 1,5 - 3 miliónmi obetí. Tak či onak je to omnoho menšie číslo, aké dosiahli iní diktátori (Stalin, Mao, Hitler a pod.), čo však nič nehovorí o hrôzach, ktoré kambodžský režim svojim obetiam spôsoboval. Len pre prípadných diskutérov, ktorí by sa nad tým chceli príliš zamýšľať, dodávam, že počty obetí sú v podstate pri hodnotení akéhokoľvek režimu irelevantné (nedá sa určovať zverskosť podľa toho, kto zabíjal viac). Napriek tomu dodám, že Kmérom sa podarilo vykynožiť výrazné percento vlastnej populácie, keďže Kambodža mala v tom čase približne 7 mil. obyvateľov.
Pád Kmérov
Vlajka Demokratickej Kambodže - štátu Červených Kmérov
Na záver je nutné poznamenať, čo sa s Kmérmi stalo po tom, ako boli v roku 1979 zvrhnutí. V roku 1979 podnikli vojská Severného Vietnamu inváziu do Kambodže, čím vojensky zlikvidovali Kmérov a odstavili ich od moci. V krajine nastal absolútny kolaps, ktorí Kméri využili k boju v ilegalite. O to, aby Kméri mohli ďalej bojovať proti vietnamským vojskám i proti dočasnej kambodžskej vláde, sa výrazne zaslúžili USA a Čína. Hlavne USA podporovali Červených Kmérov finančne a tiež materiálovo. Z USA prichádzali obrovské zásoby zbraní a munície, ktoré neboli využívané iba proti Viet Minhu, ale tiež proti kambodžským civilistom. USA sa snažili čo najviac uškodiť Severnému Vietnamu, navyše to bola aj odveta za prehranú vojnu vo Vietname, no ich podpora predlžovala konflikt v Kambodži a navyše výrazne škodila hlavne domácemu obyvateľstvu, ktoré bolo vystavené teroru Kmérov. Začiatkom 90. rokov sa situácia začala vyvíjať v neprospech Kmérov. Pol Pot bol postupne opustený viacerými čelnými predstaviteľmi komunistickej strany a prejavili sa uňho rôzne paranoje. V roku 1996 napríklad nechal zavraždiť vrchného veliteľa armády Červených Kmérov, pretože ho upodozrieval zo zrady. Hŕstka posledných verných sa obávala ďalších čistiek a tak svojho vodcu zatkli a uvrhli do domáceho väzenia. V ňom napokon dožil pokojne a zomrel v roku 1998. Pozostatky hnutia Červených Kmérov sa po jeho smrti rozpadli.
