Neuveriteľný príbeh o tom, ako sa amatérska strelkyňa stala najlepšou ženskou ostreľovačkou v histórii.
Práca ostreľovača patrí medzi najnáročnejšie profesie, aké vôbec na svete existujú. Bez akéhokoľvek úražlivého podtónu môžeme skonštatovať, že väčšina ostreľovačov v histórii bola mužského pohlavia a so svojimi zbraňami dokázali často narobiť viac škody a odstrániť viac nepriateľských vojakov či techniky, ako keby ich nahradili napríklad tanky. O ostreľovačoch bolo v minulosti natočených množstvo filmov, veď len nedávny Americký sniper, v ktorom si hlavnú úlohu strihol herec Bradley Cooper, divákom po celom svete aspoň z filmového pohľadu ukázal, pred akými ťažkými rozhodnutiami a skúškami stoja profesionálni ostreľovači v službe. V jednej chvíli človek dlhé hodiny takmer nehybne leží, čakajúc na svoj cieľ, a v tej druhej sa pred armádnym konvojom objaví samovražedný atentátnik v podobe malého dieťaťa. V tej chvíli musí profesionálny ostreľovač zabudnúť na to, čo mu hovorí ľudskosť a zamerať sa na záchranu životov svojich kolegov.
Práca ostreľovača počas druhej svetovej vojny s tými dnešnými sa veľmi porovnávať nedá. V čase totálnej vojny, kde proti sebe stoja milióny vojakov na jednej aj na druhej strane, to pre ostreľovačov nemôže byť žiadna malina. Sovieti sa preto rozhodli nedať šancu stať sa ostreľovačom iba mužom, ale vo vojne sa viac než 2000 žien prihlásilo do vojenskej služby s jasným cieľom, keďže sa chceli stať ostreľovačkami.
Svoj osud poslušne nasledovala aj Ljudmila Pavličenková, ktorá prišla na svet ešte v roku 1916, keď v Európe zúrila prvá svetová vojna. Mladú slečnu vraj už od malička zaujímala história, keďže ju nakoniec aj vyštudovala na univerzite v Kyjeve, ale okrem štúdia mala ešte jeden koníček, ktorý ju koniec koncov priviedol až do armády. Ako mladé ucho vstúpila do streleckého klubu a rýchlo pochopila, že jej zbrane skrátka perfektne sedia do ruky a dokazovala to aj na rôznych súťažiach, kde za sebou zanechávala aj mnohých chlapcov. Ljudmila zvládala trafiť takmer čokoľvek a najmä kdekoľvek, čiže jej bolo úplne jedno, či sa predmet hýbe, alebo stojí na mieste. Keď v roku 1941 Nemci napadli Sovietsky zväz, Ljudmila stále študovala v ukrajinskom Kyjeve, ale keď sa dozvedela o invázii zo západu, onedlho sa už hlásila v kasárňach, kde ju ale nečakal prívetivý prístup. Ženy predsa v armáde nemali čo robiť, a tak jej ponúkli miesto zdravotnej sestry, ktoré hneď odmietla a tvrdohlavo chcela dostať zbraň do ruky a postaviť sa nepriateľom svojej krajiny. Spočiatku si z nej mužskí kolegovia uťahovali, pretože aj keď sa Ljudmila správala ako chlapec, mala peknú tváričku a bola upravená tak, že by jej človek zbraň do rúk nikdy nezveril.
Nezapôsobili ani rôzne certifikáty zo streleckého klubu, a tak musela Ljudmila prejsť provizórnym kastingom, v ktorom bez problémov zastrelila dvoch nemeckých kolaborantov a stala sa členkou 25. divízie Červenej armády. V nasledujúcich mesiacoch sa z nej stala jedna z najobávanejších žien a ostreľovačiek, aké kedy chodili po našej planéte. Ak si pri pozeraní filmu Americký sniper len otváral ústa, keď si sa dozvedel, že americký Chris Kyle zaznamenal celkovo až viac než 160 zabití, naša Ljudmila ho predbehla takmer dvojnásobne. Už len jej počiatočné štatistiky, ktoré sa jej podarilo dosiahnuť počas prvých viac než 2 mesiacov aktívnej služby, keď zastrelila presne 187 Nemcov v bojoch neďaleko ukrajinskej Odesy, svedčia o tom, že svoju zbraň Mosin Nagant ovládla bravúrne.
Jej ďalšie vojenské kroky po rumunskom dobití Odesy smerovali na polostrov Krym, kde proti nacistom bojovala ďalších osem mesiacov a aj keď sa iným zdali jej potenciálne strely nemožné, ona vždy vedela, kde ležia jej schopnosti a svojich nadriadených permanentne prekvapovala. Kolegovia jej skladali komplimenty a Ljudmila nemusela dlho čakať na to, kým si to všimli aj velitelia a povýšili ju. Do armády pritom vstupovala iba ako 24-ročná študentka v júni roku 1941 a už v máji 1942, čize o necelý rok, si na svoje konto pripísala svoju 257. obeť, čo znie v rozmedzí 11 mesiacov ako neuveriteľný výsledok. Mimochodom, oficiálne čísla hovoria aj o tom, že spomedzi jej celkových 309 obetí bolo až 39 nepriateľských ostreľovačov, takže ani so svojimi kolegami na druhej strane barikády nemala žiadne zľutovanie.
Druhá svetová vojna nebola brutálna iba pre mužov, ale aj pre ženy, a tak bola Ljudmila v bojoch niekoľkokrát zranená. Aj napriek tomu sa nikdy nechcela vzdať a vždy sa po pár týždňoch vrátila späť na front, aby nepriateľov zatlačila späť tam, odkiaľ prišli. Informácie hovoria o tom, že počas vojny bola Ljudmila zranená celkovo až 4-krát, ale až ten posledný raz znamenal definitívny koniec jej kariéry na fronte druhej svetovej vojny. V júni roku 1942, takže rok po nástupe do armády, ju zranila nepriateľská mínometná paľba a jej zranenia boli natoľko vážne, že jej velitelia zakázali opätovný návrat do bojov. Aj keď zostala ambiciózna ostreľovačka z tohto rozhodnutia sklamaná, uvedomovala si, že je to len pre jej dobro a keď svoju ostreľovačskú kariéru ukončila s 309 zabitiami, všetci ju v Sovietskom zväze chceli nosiť na pleciach. Veď vďaka tomuto číslu sa z nej stala najúspešnejšia ženská ostreľovačka všetkých čias.
Ljudmila spoločne s manželkou prezidenta Roosevelta, Eleanor
Možno by si človek mohol myslieť, že vážne zranenie vo vojne ženu pracujúcu ako ostreľovačku odradí od toho, aby ďalej pôsobila v takýchto sférach. Keď sa však Ljudmila vyliečila a bola schopná cestovať, Sovieti ju spolu s ďalšími kolegami vyslali do Spojených štátov amerických, kde mala mimoriadne dôležitú úlohu. Sovieti sa už dlhší čas snažili dosiahnuť to, aby Spojenci v Európe otvorili nový front a východný front by tak o trošku spomalil a sovietske sily by sa mohli skonsolidovať. Na konferenciách sa na otvorení frontu nakoniec dohodli čelní predstavitelia spojeneckých krajín, ale ešte pred tým sa Ljudmila Pavličenková stala prvým sovietskym občanom, ktorého v Bielom dome prijal americký prezident. Prezident Roosevelt Ljudmilu prijal vo svojom sídle a na tejto návšteve sa sovietska ostreľovačka spoznala aj s jeho ženou Eleanor, ktorých osud sa spojil v nasledujúcich mesiacoch. Prezidentova manželka si Ljudmilu zobrala so sebou na sériu verejných vystúpení v Spojených štátoch amerických, na ktorých Sovietka ľuďom hovorila o tom, aké skúsenosti zažila ako žena vo vojne. Okrem toho nikdy nezabúdala aj na cieľ svojho pobytu, teda otvorenie druhého frontu, a keď na jednom vystúpení vyhlásila, že keď ona zvládla zastreliť 309 nacistických okupantov, nezdá sa Američanom, že nastal čas prestať sa skrývať, vyslúžila si od vzrušeného publika obrovské ovácie.
Už v roku 1943 sa Ljudmila Pavličenková dostala na sovietsku poštovú známku, a to isté sa zopakovalo aj v roku 1976 po jej smrti, a tak ostreľovačka začala pracovať ako trénerka sovietskych ostreľovačov až dovtedy, kým sa druhá svetová vojna neskončila. Po návrate z cesty do USA ju Sovietsky zväz odmenil niekoľkými vysokými vyznamenaniami a oficiálne sa stala hrdinkou Sovietskeho zväzu, s čím sa mohla chváliť aj počas toho, ako pracovala na pozícii historičky v sovietskom námorníctve. Aj napriek tomu, že Ljudmila zomrela už ako 58-ročná v roku 1974, si ju dodnes nielen Rusi, ale aj Ukrajinčania a všetci odborníci na históriu pripomínajú ako najlepšiu ostreľovačku, aká tu kedy bola. A film o nej by mohol by mohol byť čerešničkou na torte tohto neuveriteľného vojnového príbehu.
