Netflix znovu zabodoval. Daredevil je brutálny, je krvavý, je osobný. Jednoducho, je komiksovým projektom, ktorý nielen Marvel, ale všetci diváci tak veľmi potrebovali.
Ben Affleck „pokazil“ film, nevidel som rozšírenú verziu, lebo Ben Affleck „nevie“ hrať, Marvel „nevie“ robiť komiksové filmy (aby bolo jasné, Marvel Daredevila nerobil), bla bla bla. Minulosť teda máme za sebou a môžeme sa sústrediť na Daredevila od Netflixu, ktorý stúpa po rebríčku najžiadanejších tvorcov stále vyššie a vyššie. Marvel sa konečne prebral, skúsil tentoraz vynechať ABC (Agents of SHIELD, Agent Carter) a miesto rozvetvenia svojho kolosálneho filmového sveta sa sústredil na kvalitu. Niežeby druhá séria Agentov kvalitatívne neposkočila, ale zabiť desiatky hodín pre ľahko nadpriemerný seriál s podpriemernou prvou sériou... nuž, to náročnejších divákov vskutku neláka. Prišiel tak Daredevil, prvý člen The Defenders, tímovky Street Level Heroes. Tím tvorí práve záchranca Hell’s Kitchen, AKA Jessica Jones, Luke Cage a Iron Fist. Všetci dostanú svoje seriály práve u Netflixu a šušká sa, že okrem minisérie The Defenders ich uvidíme aj priamo v Avengers: Infinity War Part 2. Späť ale k podstate dnešnej recenzie, ktorá, hoci sa bavíme o seriáli, bude bez jediného spoileru.
Matt Murdock mal 9 rokov, keď mu jeho hrdinský čin spôsobil zranenie očí a následnú slepotu. Ako sa však neskôr ukázalo, išlo skôr o dar, než o prekliate. Všetky jeho ostatné zmysly sa mu zdokonali na úroveň nevídanú a vďaka tréningu od tajomného Sticka sa dokázal vypracovať na nebezpečného nočného ochrancu Hell’s Kitchen v New Yorku. Cez deň právnik, v noci maskovaný hrdina. Viac už buď poznáte sami, alebo vedieť nepotrebujete. Jedným z dôvodov, prečo Daredevila musel spraviť Netflix, bol ich osobitý štýl spracovania svojich projektov a hlavne fakt, že sa nikdy nebáli prekročiť hranicu. A práve prekročenie hranice bolo to, čo Marvel tak veľmi potreboval. Všetky ich počiny sú PG-13, teda kus akcie, poriadna dávka humoru, sympatických postáv bez hlbšieho pohľadu do ich vnútra a tak ďalej. Jednoducho niečo, čo ocenia najmä tí, ktorí chcú v kine vypnúť a príliš nerozmýšľať. Jednoduché blockbustery slúžiace na potešenie diváka. Oku lahodiaci štýl, akým sú vytvárané nás raz omrzí. Aj preto je Captain America: Winter Soldier tak vysoko hodnotený. Vybočuje totiž z pevne daných koľají, o čo sa pokúsil aj seriálový Daredevil, ktorému sa to podarilo ešte o čosi lepšie.
Náš muž v čiernom totiž nie je naivným chlapcom s veľkým bohatstvom a šťastenou na svojej strane. Zatiaľ čo Iron Man rieši problémy, ako napríklad možnosť lietania so svojím oblekom vo vesmíre, Daredevil rieši problémy s wifinou. Seriál je oveľa viac pri zemi než marvelácke filmy, no zároveň nemôžeme vôbec hovoriť o minimalistickom poňatí. Choreografie súbojov sa veľmi ľahko vyrovnajú tým vo Winter Soldierovi a vo viacerých momentoch ich aj hravo prekonávajú. Niektoré scény sú potom naozaj slasť pre oči, no to, čo sa podarilo kameramanovi, hercom a taktiež to, čo vzniklo vďaka showrunnerovi Stevenovi S. DeKnightovi a scenáristovi Drewovi Goddardovi (ten scenár nedokončil úplne, odišiel kvôli iným povinnostiam, aktuálne sa o ňom hovorí ako o možnom scenáristovi a režisérovi pre Spider-Mana), bolo niečo neuveriteľné. Hovorím o akčnej sekvencii hneď v druhej epizóde, ktorá sa môže pokojne porovnávať s tými najlepšími z Raidu. Charlie Cox, predstaviteľ Matta Murdocka neskôr prezradil, že natáčanie scény zabralo celý deň a robili to až 12-krát. Daredevil oplýva skvelými súbojmi s originálnou choreografiou, a tak trochu autentickým pohľadom na ne ako také. Pripravte sa, že hoci si poradí s 5 protivníkmi, skončí s polámanými rebrami a vytrhnutým mäsom. Bitky sú brutálne, krvavé a rozhodne vami nešetria hneď od začiatku.
Na druhej strane tu máme postavy, ich detailné spracovanie, flashbacky a spôsob, akým nám ich seriál približuje. Casting je jednou z vecí, ktoré Marvel ovláda asi najlepšie. Bol by som dokonca natoľko odvážny, aby som tvrdil, že v tomto bode skutočne nemajú konkurenciu. Aj majster tesár sa však utne a obsadenie Eldena Hensona čoby Foggyho vo mne zanechalo nechutnú pachuť najmä po jeho hereckom výkone. Až mi to občas prišlo, akoby chceli autori tejto show až príliš výrazne zobraziť rozdiel medzi Murdockom a Nelsonom. Je nevýrazný, tak trochu nezaujímavý, už len jeho tvár je iritujúca a aj jeho silené vtipy sa javia ako päsť na oko. To je ale len výnimka potvrdzujúca pravidlo. Charlie Cox (jeho tvár by ste mali spoznať najmä vďaka čerstvému The Theory of Everything) je jednoducho brilantný. Jeho prízvuk, mimika, tvár, prázdne oči, každý jeho pohyb a slovo je akoby priamo vyrobené pre zobrazenie Daredevila. Neviem, koľko hodín strávil so slepými, aby študoval ich správanie, prázdny pohľad v očiach a všetko, čo k tomu patrí, no naučil sa to všetko na výbornú. V istých okamihoch som sa dokonca pristihol, že aj postavy, ktoré slepé nie sú, sa mi ako slepé javili. Až tak na mňa Coxov Murdock zapôsobil a až tak som si na „slepotu“ zvykol. Vedľajšie postavy skvelo dotvárajú dej, aj keď miestami nás až príliš detailne a zbytočne vťahujú do svojho sveta. V konečnom dôsledku to niekomu môže prísť ako strata času, keďže to pre pohnutie príbehu vpred ako také potrebné nie je. Daredevil ale rozoberá postavy a ich psychiku skutočne hlboko. Ja som to vnímal ako silnú, tak aj slabú stránku. Niekedy to bolo vhodné, niekedy zbytočné, nuž a niekedy aj nevyhnutné, ako v prípade Kingpina, teda, Wilsona Fiska (prezývku Kingpin totiž nebudete počuť ani raz, slovo Daredevil azda len raz). Wilson Fisk je pravdepodobne najlepší marvelácky záporák. Nie, Loki je úžasný a zábavný, ale scenárista, samotný herec Vincent D’Onofrio a ľudia okolo neho vytvorili z Fiska žijúcu, skutočne žijúcu bytosť posadnutými vlastnými démonmi.
Daredevil nám neukazuje postavy v dvoch farbách. Nie je to čierna a biela, Murdock nie je anjel, rovnako ako Fisk nie je len diabol. Má svoje vlastné pohnútky a dôvody pre to, čo robí. Častokrát vám aj zíde na um, že to, čo robí, hoci je akokoľvek zlé, je pre neho skutočne nevyhnutné. Inými slovami, Fisk už seba samého dávno presvedčil o tom, že jeho skutky sú ospravedlniteľné. Je len na vás, či mu to zožeriete. Myslím ale, že sem-tam mu budete dokonca aj fandiť. Murdock ale nebude jediný, kto po ňom pôjde. Ďalším plusom tejto show je jej snaha o pretvorenie skutočného mesta, mesta plného špiny, mafie a nečestných mužov, ktorých ambície priviedli až na okraj ľudskosti, ba čo je horšie, na okraj možností sebareflexívneho uvedomenia seba a svojich nedostatkov, svojich odkrytých slabín. Ani Fisk tak nie je nedotknuteľný, hoci by sa do neho na začiatku pustil len málokto. Stačí ale jedna chyba a impérium sa zrúti ako domček z karát. V tomto prípade bola ale tá osudná chyba výsledkom chýb predchádzajúcich, ktoré postupne a trpezlivo budovali silný príbeh, dejové zvraty, ktoré vo vás ale nezanechali žiadny wow efekt. Boli ale účelné a realistické. Hell’s Kitchen je diera, do ktorej nechcete spadnúť ako bojazlivé zvieratko. Sú to totiž gorily ako Fisk, ktoré naháňajú práve takí, ako napríklad Daredevil.
A s pozitívami nekončíme. Ďalším aspektom, ktorý rozhodne neunikne pozornému očku diváka, je perfektná práca s kamerou či starostlivo vybrané prostredie a exteriéry, ktoré ale bohužiaľ časom začínajú budiť mierny pocit stereotypu. Skvelú práca kameramanov nezachytíte len pri bitkách, naopak, sú to detaily, ktoré obraz robia tak atraktívnym. Neoceniť ale skvelé zobrazenie akčnej scény v uličke druhej epizódy by bolo hriechom. Do pamäti sa mi ale z nejakého dôvodu zaryla aj scéna z poslednej časti, kedy sa začína lov na gorily a hneď prvý záber na utekajúceho Turka Barreta (Rob Morgan) mi z nejakého dôvodu učaroval. Soundtrack je starostlivo vybraný, príjemne dotvára atmosféru, pričom to celé vyhráva úvodná znelka spoločne s introm, ktoré je navzdory svojej jednoduchosti istým spôsobom podmanivé.
Daredevil ale nie je dokonalý. Jedným z negatív, ktoré seriály z tvorby Netflixu oplývajú, je spôsob ich releasu. Všetky časti danej série si totiž môžete pozrieť zaradom, bez čakania. Akýkoľvek pokus o cliffhanger na konci kapitol teda stráca časť svojho významu. Ak nie ste priaznivcom spánku, jednoducho si pustíte ďalšiu epizódu. Občas pri tej ďalšej budete aj dúfať, že sa až tak veľmi nebude venovať vedľajším postavám a hlavne právnickým prípadom, ktorých riešenie a ich obsah ako taký nie je takmer vôbec zaujímavý a občas ani originálny. Chémia v kancelárii funguje dokonale, no to je asi tak všetko zaujímavé, čo sa v nich udeje. Tvorcovia si to ale asi uvedomovali a približne v polovici série sa už zamerali na to, čo diváci vrátane mňa tak veľmi na prvej sérii žrali. Možno to aj trochu prehnali s flashbackmi, najmä v klišé momentoch, kedy každý vedel, čo bude nasledovať. Najistejšie neboli ani záverečné epizódy, ktoré tak trochu scenáristi pretiahli. Mám pocit, že 12 epizód by budilo oveľa konzistentnejší a kvalitnejší dojem, než reálnych 13. Negatívum budil aj prvý obrázok ikonického červeného kostýmu, no nebojte sa, v chode vyzerá oveľa lepšie. Nemôžem sa ale zbaviť pocitu, že čierna róba mu pristála oveľa viac.
Skvelo napísané postavy, až na jednu výnimku, aj skvelí a sympatickí herci, brilantné choreografie súbojov a cit pre detail (najmä čo sa kamery týka), vynikajúce príbehové vsuvky, ktoré oživujú dej práve v momente, kedy to najviac potrebuje či zaujímavé dialógy. To všetko a oveľa viac robia z Daredevila adepta pre najväčšie a najpríjemnejšie televízne prekvapenie roka. Iste, každý si od toho sľuboval a očakával veľa, no Netflix to opäť vyhral na plnej čiare. Mohlo to byť lepšie, no zároveň to mohlo dopadnúť oveľa horšie. Ja som ale nadmieru spokojný a netrpezlivo budem očakávať správy o druhej sérii, ktorá si pre seba pripravila pôdu viac než dôkladne. A čo vy, uchvátil vás Daredevil? 8,5/10
