O svoje knižné tipy sa podelila počas press eventov k najnovšiemu filmu režiséra Christophera Nolana, The Odyssey.
Ako Zendaya povedala v rozhovore s Jackom Edwarsom, aj ona pozná knižky, po ktorých dlho nedokázala prečítať nič iné. Vybrala som si teda dve diela z jej osobného zoznamu: Giovanniho izba (Giovanni's Room) od Jamesa Baldwina a Najmodrejšie oči (The Bluest Eye) od Toni Morrison.
Hneď po prvých stránkach mi bolo jasné, že za herečkiným ikonickým zovňajškom sa skrýva nesmierne hlboký a vycibrený literárny vkus. Zendaya zďaleka neohuruje len hereckým talentom a dokonalými lookmi na červenom koberci. Knihy, ktoré odporúča, sú rovnako sofistikované a inteligentné ako ona sama.
Je pre mňa fascinujúce, že žena, ktorá sa pohybuje vo svete Hollywoodu, nachádza útočisko v literatúre zaoberajúcej sa tým najhlbším utrpením, predsudkami a motívmi sebadeštrukcie. O to viac ma tieto diela lákali.
REFRESHER BOOK CLUB: Čo číta Refresher? Na tieto knihy nedáme v office dopustiť
4. júla 2025 o 18:00
GIOVANNIHO IZBA - JAMES BALDWIN
Do Paríža v 50. rokoch uteká 24-ročný David, hlavný hrdina románu. Mesto umenia a nekonečných možností sa stáva jeho útočiskom pred USA v domnienke, že sa ukryje nielen pred toxickou maskulinitou svojho otca, ale predovšetkým sám pred sebou, čo sa dozvedáme vďaka bolestivým vetám hneď v úvode knihy.
„Ľudia si, nanešťastie, nemôžu vymyslieť svoje kotvy, svojich milencov a priateľov, o nič viac, než si môžu vymyslieť svojich rodičov. Život ich dáva a rovnako aj berie, a tou najväčšou ťažkosťou je povedať životu ‚Áno‘.“
James Baldwin, Giovanni’s Room, strana 4
Hoci aj autor knihy utiekol ako mladý do Paríža, urobil to preto, aby utiekol pred americkým rasizmom. Bol totiž Afroameričan. Hlavným motívom knihy však nie je diskriminácia na základe farby pleti. James Baldwin píše o surovom hľadaní vlastnej identity a podstaty lásky. Iskra medzi Davidom a talianskym barmanom Giovannim nie je len okamžitá, je to doslova gravitačná sila, ktorá ťa pri čítaní stiahne so sebou.
David svoj strach z pravdy projektuje do vzťahu so svojou snúbenicou Hellou, ktorá preňho predstavuje konvenciu a „normálnosť“. Tento rozpor medzi tým, kým naozaj je, a tým, kým by podľa spoločnosti mal byť, je zničujúci a Davidovo správanie napokon neubližuje len jemu, ale aj ľuďom, ktorí ho milujú.
Kniha vyšla v roku 1956, v čase, keď bola homosexualita vo väčšine krajín nelegálna. Posolstvo je pritom univerzálne a kryštálovo čisté: Láska presahuje čas, miesto aj spoločenské konvencie. Všetko, na čom naozaj záleží, je to, že sa títo dvaja muži milujú.
„Nech som robil čokoľvek, v bruchu mi sedelo iné ja, desiace sa od hrôzy nad otázkou môjho vlastného života.“
James Baldwin, Giovanni’s Room, strana 74
Čo ma kniha naučila?
Davidovo sebapohŕdanie a neschopnosť plne sa oddať Giovannimu prerastú do stavu, v ktorom si zo svojho milenca vo svojej mysli vytvorí monštrum. Kniha tak pre mňa bola pripomienkou toho, že útek pred sebou samým nefunguje. Naša neschopnosť prijať samých seba je deštruktívnejšia ako akýkoľvek vonkajší nepriateľ.
Zendaya očarila fanúšikov. Na premiére Odysey zažiarila v anjelskom modeli
15. júla 2026 o 10:12
NAJMODREJŠIE OČI - TONI MORRISON
Ak bol Baldwinov román o vnútornom boji jednotlivca, Toni Morrison nastavuje zrkadlo celej spoločnosti. A ak mám byť úprimná, pohľad doň je všetko, len nie príjemný. Druhý Zendayin must-read kúsok nie je pre slabé povahy. Autorka sa s čitateľom nemazná. Traumu a stratu detskej nevinnosti opisuje s takou literárnou silou, až ti z toho stiahne žalúdok.
Príbeh zobrazuje 11-ročnú Pecolu Breedlove, černošské dievčatko, ktoré vyrastá vo všadeprítomnom rasizme. Krutosť okolia ju doženie k zúfalej modlitbe: prosí Boha, aby jej oči zmenil na modré. Verí, že ak bude mať modré oči ako blonďavé dievčatká z učebníc a reklám, konečne ju budú ľudia milovať. Konečne bude krásna.
Jej osud z veľkej časti sledujeme očami inej postavy, Claudie, u ktorej rodiny Pecola istý čas býva. Claudia si uvedomuje svoju vnútornú hodnotu a prejavuje ju násilím a hnevom. Baví ju ničiť biele bábiky, pretože tým uspokojuje svoj odpor voči bielym dievčatám a bielym hodnotám, ktoré by ju označovali za čiernu a škaredú. Kontrast medzi dvomi dievčatami nám ukazuje, ako odlišne rôzne povahy reagujú na udalosti v spoločnosti.
„Láska nie je nikdy lepšia než ten, kto miluje. Skazení ľudia milujú skazene, násilnícki ľudia milujú násilne, slabí ľudia milujú slabo, hlúpi ľudia milujú hlúpo, no láska slobodného človeka nie je nikdy bezpečná. Pre milovanú osobu neexistuje žiadny dar. Svoj dar lásky vlastní výhradne ten, kto miluje. Milovaný je obnažený, zneutralizovaný a zamrznutý v žiare vnútorného zraku milujúceho.“
Toni Morrison, The Bluest Eye, strana 206
Aj v úryvku vyššie (pre mňa je jedným z najzapamätateľnejších) poetický jazyk autorky ostro kontrastuje s temnotou samotného deja. Toni Morrison tu hovorí, že láska samotná nie je nejaká magická sila, ktorá by ľudí menila k lepšiemu. Naopak, vždy naberá podobu a charakter človeka, ktorý ju cíti.
Milovaná osoba je tak len pasívnym objektom. Je zbavená svojej vlastnej sily a uväznená v tom, ako si ju milujúci človek vo svojej hlave predstavuje a farbí. Farby, predovšetkým modrá, prenikajú celým príbehom. Robia ho vizuálne nádherným, no obsahovo znepokojujúcim.
Čo ma kniha naučila?
Toni Morrison v príbehu dokázala niečo, čo som zažila po prvýkrát. Vzbudila vo mne empatiu aj voči tým najtemnejším postavám. Ukazuje totiž kontext - z nevinných ľudí sa stávajú na základe generačných tráum a spoločenského tlaku zlomené bytosti.
Najlepším príkladom je Pecolin otec, Cholly. Autorka neospravedlňuje jeho činy, ale ukazuje jeho tragické detstvo a núti nás sledovať, ako zničený človek ničí ďalej.
Ako som zistila neskôr, román Najmodrejšie oči sa kvôli svojim ťažkým témam (vrátane sexuálneho násilia) pravidelne objavuje na zoznamoch zakázanej literatúry v školách a knižniciach mnohých amerických štátov. Pre mňa je to len o dôvod viac, prečo si knihu prečítať. Zlo a tma nezmiznú tým, že pred nimi zatvoríme oči. Ani keby boli tie najmodrejšie na svete.
Urobila Zendaya krok vedľa, alebo sa knihy naozaj oplatí prečítať?
Zendaya má evidentne nos nielen na geniálne herecké úlohy, ale aj na literatúru. Ani jeden z titulov nie je z kategórie „prečítam a zabudnem“. Zostanú ti pod kožou dlho po tom, ako otočíš poslednú stranu.
Herečkine must-read kúsky mi uštedrili poriadnu lekciu. Hoci je každá z kníh úplne iná, obe spája jedna myšlienka: ukazujú, ako človeka dokáže zničiť to, že nedokáže akceptovať to, aký je. Ukázali mi, že skutočný boj za empatiu, rovnosť a prijatie seba samého je občas brutálny, no absolútne nevyhnutný proces.
Ak si pripravený vymeniť bezpečné príbehy za nefiltrované emócie, uvoľni týmto dvom dielam miesto na nočnom stolíku. Zendaya vie, prečo ich miluje. A ver mi, po poslednej strane to pochopíš aj ty.
