Silvia Sukopova spája svet technológií a fyzickosti v jej jedinečných dizajnérskych kúskoch, ktoré vytvára pomocou 3D tlače.
Silvia Sukopova je dizajnérka, ktorá vo svojej tvorbe prepája technológiu s ľudskosťou. „Vážim si, že mám prácu, čo ma bytostne napĺňa,“ toto je jedna z viet, ktorú mi povedala pri našom rozhovore a bolo naozaj cítiť, že jej práca ju baví.
Keď boli jej synovia menší, pracovala v úzadí, ale neskôr sa k práci vrátila naplno. Okrem zberateľských kúskov, ktoré Silvia predáva nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, pracuje aj na kúskoch na objednávku a jedným z jej zákazníkov sa tak stal aj Panta Rhei.
Silvia Sukopová bola tento rok so svojou kolekciou Rainbow Bowls Limited nominovaná na Cenu Nadácie Tatra banky za umenie 2025 v kategórii dizajn. V marci predstavila objekt z najnovšej kolekcie 1:1 na prestížnom podujatí Collectible v Bruseli. A v máji bude mať samostatnú výstavu v Bratislave a prezentáciu v Londýne.
Ako si sa dostala k tomu, čo robíš?
Veľmi plynulo, chodila som na základnú umeleckú školu a strašne som chcela byť fashion dizajnérka, keď som bola malá. A tým, že neboli žiadne nároky od mojich rodičov, tak mi dovolili ísť na strednú umeleckú školu sem do Bratislavy. Odtiaľ som prirodzene išla na VŠVU a už to plynulo.
Mám pocit, že mám veľké šťastie, že aj po tom, čo som doštudovala, som stále chcela robiť umenie, lebo v pätnástich sa rozhodnúť nemusí vždy vypáliť tak, že v tridsiatich to človek stále chce.
A kedy si prišla na to, že tento štýl umenia je ten „tvoj“, ktorý chceš robiť?
Asi už počas štúdií, ale skúšala som aj iné cesty. Dizajn je široké spektrum prístupov. Posledných niekoľko rokov sa venujem tomu, čo sa nazýva „collectible design“. Naozaj som do toho musela vyzrieť.
Najprv ma ťahal fashion design a textil, no na strednej ma prístup, akým sme sa mu venovali, odradil, čiže som ho po štyroch rokoch zavrhla.
Na výške som študovala dizajn. Ja som vždy inklinovala k umeleckému objektu, ale aj tam ešte stále môžeš robiť veci, ktoré sú vo väčších sériách a sú rýchlo predajné do nejakých design shopov a tak. Alebo môžeš ísť do umeleckejších objektov a tomu sa vlastne teraz venujem.
Takže hneď po vysokej si vedela?
Nie, to tiež zrelo. Podľa mňa to chcelo, aby som ešte mala tie dve deti a aby som si to proste celé akože vyskúšala. Potom, keď som po dvoch materských nabehla do pracovného života, tak mi došlo, že toto ma najviac napĺňa a baví.
Mňa fakt baví dať tým veciam dostatok času a priestoru v ideách a to si môžeš podľa mňa pri dizajnérskych objektoch dovoliť iba, keď už sú naozaj v rovine toho zberateľského.
Mala si aj nejakú inú prácu alebo si sa vždy venovala len umeniu?
Mala som také občasné práce, ako napríklad keď sme mali štúdio s dvoma ďalšími dizajnérkami, Ľubicou Segečovou a Sylviou Jokelovou. Keď Ľubica organizovala festival grafického dizajnu, robila som produkčnú časť toho eventu. Alebo som nejaký čas pracovala ako dizajnérka pre iné dizajnérske štúdio. Mimo toho som vždy robila len toto, čo je super, ale je to aj náročné.
A čo ťa najviac inšpiruje teraz v tvojej tvorbe?
Niekedy sú to úplne efemérne veci, ktoré prídu len tak. Ale keby som to mala viac zaobaliť, tak ma inšpiruje, keď skúmam inovatívne metódy v 3D tlači. Väčšinou ma nezaujíma samotný výsledný produkt, ale cesta, ktorá k nemu vedie, a z čoho celé vyplýva.
Keď sa začneš zaoberať samotnou technológiou, napadnú ti rôzne veci. Tak vznikla aj posledná kolekcia.
Čo ťa inšpirovalo pri tvorbe poslednej kolekcie?
Rozdiel medzi digitálnym prostredím a tým naším. A hlavne to, že v digitálnom svete môžeš veci veľmi jednoducho zväčšovať a zmenšovať. Chcela som tento princíp preniesť na niečo, na čom by sa dal ľahko demonštrovať, ale aby to malo aj emóciu. Preto som došla k detským hračkám.
Zrazu som si uvedomila, že miniatúry hračkárskeho nábytku sú úplne zdeformované a vytvárajú svet, ktorý by v realite nefungoval. Práve preto to vo mne vyvoláva silnú emóciu.
Tým, že to je vec, ktorá pracuje aj s detstvom, veľmi veľa ľudí sa na to vie naladiť. Ale veľa ľudí to vníma aj ako gýč. Pre niekoho je to odporné a nepochopiteľné. Je to celé taká deformovaná rozprávka.
A čo ťa na tom procese najviac bavilo?
To, ako som si vlastne musela vymyslieť rôzne spôsoby práce. Keď som zväčšovala lampu, tak som musela inak pracovať s 3D tlačou, ako keď som zväčšovala stoličku.
A všimla som si, že si na niektorých veciach spolupracovala aj so svojimi deťmi.
So svojím jedným synom, áno.
Ovplyvnilo ťa v tvorbe to, že máš deti?
Určite áno. Možno to neovplyvnilo moju tvorbu úplne priamo, ale veľmi ma to ovplyvnilo v pocite slobody. Mám pocit, že až po tom, čo mám dve deti – čo bol môj celoživotný sen – som si tú slobodu na tvorenie naozaj dovolila.
Kolekcia, ktorú som robila so synom, vznikla úplne prirodzene a čisto z jeho iniciatívy. Ja som vtedy pracovala na kolekcii váz – kreslila som ich ručne, potom som ich prevádzala do 3D modelov a tlačila. On ma pri tom len pozoroval, mal asi šesť rokov a jedného dňa prišiel s tým, že by to chcel skúsiť.
Bola som tomu otvorená, dala som mu len základné technické pravidlá. Nakreslil svoje návrhy, ja som mu s tým pomohla a vznikol z toho veľmi pekný projekt. Dnes sa jeho vázy predávajú v obchodoch v Bratislave. Sleduje, či sa niečo predalo a peniaze si šetrí „na svoju kariéru“. Keď sa kolekcia vypredá, vymýšľa nové farebné kombinácie.
Fascinuje ma, keď deti tvoria samy od seba. Doma si vystavujeme ich kresby a nemám potrebu do toho nijako zasahovať.
Cítiš sa viac ako umelkyňa, dizajnérka alebo experimentátorka?
Asi je to všetko spolu. Pre mňa samotné vymyslenie veci nestačí – potrebujem si ju minimálne sama pre seba technologicky odskúšať, preexperimentovať.
Je to vlastne aj moja nevýhoda. Keď niečo navrhujem, vždy vymýšľam úplne nový postup, ktorý som ešte nikdy predtým nerobila. To je potom často náročné zrealizovať. Ale keď sa snažím zopakovať niečo overené, nejde mi to – lebo ma to nebaví.
Kedy si sa rozhodla spojiť technológiu s umením?
Bolo to veľmi prirodzené. Už počas štúdia ma priťahovali technológie, najmä keď som videla, že staršie ročníky pracujú digitálne, zatiaľ čo nám to bolo zo začiatku odopierané. Okolo roku 2010 môj manžel poskladal vlastnú 3D tlačiareň. Výstupy boli dnes už úsmevné, ale ten moment blízkosti technológie ma úplne fascinoval – to bol začiatok.
Vtedy bola 3D tlač výnimočná, dnes je jej možno až priveľa. Práve preto ma motivuje hľadať neobvyklé postupy. Nezaujíma ma len „vymodelovať a vytlačiť“, ale dialóg s technológiou. Vždy najprv premýšľam nad tým, ako vec vznikne, až potom nad tým, čo vznikne. To je pre mňa kľúčové.
Vnímaš technológiu ako nejaký nástroj, médium, alebo ako nejakého partnera v tej tvorbe?
Pri domácej FDM 3D tlači je pre mňa technológia partnerom. Je to dialóg – ja vždy najprv premýšľam nad tým, ako vec vyrobím, až potom nad tým, čo bude výsledok. Domáca 3D tlač má jasné limity a keď ich poznáš, otvára sa obrovský priestor na tvorbu.
Zaujíma ma najmä prepojenie digitálneho a fyzického sveta. Aktuálne pracujem s materiálmi PLA a PETG, ktorých reakcia na teplo sa často považuje za nevýhodu. Ja to beriem ako východisko – tlačím veľké tvary a následne ich pomocou tepla ďalej fyzicky deformujem a rozvíjam.
Mne prišlo, že veľmi rada spájaš to fyzické s technológiou. Už len tým, že robíš vázy – vnímam tam prepojenie niečoho prirodzeného s technologickým procesom.
Veľmi prirodzene spájam fyzický a digitálny svet. Príde mi neautentické byť len v jednom z nich – náš život je predsa prepojený. Rovnako to mám aj v tvorbe: z oboch svetov si beriem to, čo mi dáva zmysel, a spájam ich dokopy.
Aký je tvoj tvorivý proces?
Je to rôzne. Niekedy si najprv vymyslím samotný proces a ani presne neviem, ako bude výsledok vyzerať. Vtedy si ani nekreslím a rovno pracujem digitálne. Inokedy veľa skicujem ručne a tie kresby potom detailne prevádzam do digitálneho modelu.
Väčšinou je to ale kombinácia oboch. Stále potrebujem papier, farbičky, fyzický kontakt s kresbou. Neviem sa toho vzdať a úplne prejsť len do digitálneho sveta. Potom idem k počítaču, k technológii a materiálu. Zase si beriem z každého niečo.
Ako si sa dostala do povedomia galérií u nás a v zahraničí?
U nás je to pomerne prirodzené – komunita je malá, ľudia sa poznajú a veľkú rolu zohráva VŠVU, Bratislava Design Week či Slovenské centrum dizajnu. Keď sa v tomto prostredí pohybuješ, veci sa dejú postupne.
Na Slovensku však nemáme galériu zameranú výhradne na zberateľský dizajn, čo je v zahraničí už celkom bežné. Aktuálne som zastúpená v galérii v Miláne a postupne riešim ďalšie galérie. Do Milána som sa dostala cez pražský Designblok, kde sa mi podarilo nadviazať konkrétny kontakt s galeristkou Rossanou Orlandi a vznikla spolupráca.
Tento rok som svoju tvorbu prezentovala na Collectible fair v Bruseli, jednom z najprestížnejších podujatí v oblasti zberateľského dizajnu. Verím, že sa tým prirodzene rozšíri sieť kontaktov – zatiaľ to funguje.
Zároveň som aktuálne súčasťou medzinárodnej platformy na prezentáciu a predaj zberateľského dizajnu Adorno.
Je na Slovensku na tvoje veci trh?
Máme tu malý trh, komunita je ale otvorená. Problémom býva cenotvorba, ktorá je prirodzene rovnaká doma ako v zahraničnej galérii. Aj preto som sa minulé Vianoce rozhodla urobiť niečo menšie a cenovo široko dostupné, čo boli ozdoby na stromček.
Ľuďom sa vizuálne moje veci páčia, ale keď zistia, že ide o plast a 3D tlač, často ich to odrádza. Spoja si materiál a technológiu s niečím neosobným, nevidia remeselnú prácu, ktorá za tým stojí, a hodnotu objektu.
Trh je teda jasne väčší v zahraničí a ja sa tam koncentrujem – Slovensko mi v tom nijako nebráni, ale zahraničné galérie sú štandardne lepšie sieťované a pripravené na zberateľský dizajn. Z Bratislavy sa však dá pracovať efektívne, projekty aj komunikácia smerom von fungujú.
