Urobili sme malý fact-check o Vlnách Jiřího Mádla. Do akej miery sa postavy v dráme podobajú svojim skutočným náprotivkom?
Pred týždňom získali Vlny neskutočných 6 Českých levov a Cenu divákov, ale českou filmovou udalosťou roka sa stali už v júli, hneď po premiére. Osvetľujú príbehy hrdinov a hrdiniek, ktoré si možno bežne nespájame s Pražskou jarou a rokom 1968 - redakcie, ktorá sprostredkovávala obyvateľstvu pravdivé informácie o prebiehajúcej okupácii Československa.
Od historických filmov málokedy očakávame, že budú verne opisovať skutočnosť. Mádl však pri písaní scenára vo veľkej miere čerpal zo skutočných udalostí a aspoň verne opísal dôležité postavy redakcie Medzinárodného života. Trochu sme si overili fakty a doplnili, ako pokračovali osudy hrdinov a hrdiniek Vlny.
Milan Weiner
Hral ho Stanislav Majer
Na plagáte Vlny má najväčšiu hlavu, čo celkom výstižne hovorí o jeho dôležitosti. "Najmä vďaka Milanovi Weinerovi nadobudla redakcia na význame a stala sa najodvážnejšou redakciou politického vysielania. (...) Podľa spomienok bol jednou z najvýraznejších postáv celého rozhlasu," píše Zdenka Kotalová vo svojej rigoróznej práci venovanej práve tejto redakcii a jej ústredným postavám. Weiner mal prezývku šéf.
Pod jeho vedením sa v rozhlase vyvinul úplne nový, profesionálnejší prístup k informáciám, ktoré už neboli tak deformované propagandou a cenzúrou. Mádlov film opisuje jeho postavu pomerne presne, hoci historické fotografie zaznamenávajú Weinera bez fúzov a hranatých okuliarov, ktoré ho vo filme robia takým ikonickým.
Čo sa do Vlny nezmestilo, bola Weinerova temná minulosť. Mal česko-židovské korene, kvôli ktorým ho vylúčili zo strednej školy, a následne prešiel Terezínom, Osvienčimom a Buchenwaldom, aby nakoniec na konci vojny ušiel z pochodu smrti.
V 50. rokoch pracoval ako korešpondent v Číne a po návrate domov sa dlho liečil na tuberkulózu. V roku 1963 sa stal šéfom Československého rozhlasu a jeho zásluhou začala RMŽ napríklad prijímať neskreslené správy zo sveta priamo od agentúr Reuters a AFP.
Zaviedol tiež priame prenosy po 23.00 h, keď cenzúra spala, takže redakcia mohla hovoriť o svetovom dianí prakticky bez obmedzení. Jeho strýkom bol legendárny novinár a spisovateľ Ferdinand Peroutka. Zomrel predčasne 25. februára 1969 v dôsledku nádoru na mozgu.
Jiří Dienstbier
Hral ho Vojtěch Kotek
Do rozhlasu nastúpil v roku 1958 ako študent tretieho ročníka a v priebehu niekoľkých rokov sa podľa ohlasov poslucháčov stal spolu s Věrou Šťovíčkovou jedným z najobľúbenejších zahraničných spravodajcov.
Táto jeho kolegyňa ho vo svojich spomienkach opísala ako "bystrého a pohotového, s neutíchajúcim záujmom o vysokú politiku a dámy". Dienstbier bol jedným z redaktorov, ktorí zostali v budove rozhlasu až do jej obsadenia sovietskymi vojskami.
Po okupácii pracoval ako korešpondent v USA, ale v roku 1970 bol prepustený ako aktívny účastník protiokupačného vysielania. Potom pracoval ako dokumentarista v projekčnom ústave, nočný strážnik a kurič. Podpísal Chartu 77, stal sa jej hovorcom a bol uväznený za "podvracanie republiky".
V rokoch 1989 až 1992 bol ministrom zahraničných vecí. Potom bol od roku 2008 až do svojej smrti v roku 2011 členom Senátu. Mádl vystihol jeho osobu obsadením Vojtu Kotka výstižne a vizuálne, uznajte sami. Čo však nesedí, je hlasový prejav, keďže Dienstbier mal výrazný chrapľavý prejav.
Věra Šťovíčková
Hrala ju Táňa Pauhofová
"Keď Věra Šťovíčková prišla na pravidelnú piatkovú tlačovú konferenciu na ministerstvo zahraničných vecí, vyskočilo päť mužov a ponúklo jej stoličku," píše o nej jej kolega Jaroslav Jíra. Bola jednou z prvých novinárok, ktoré vycestovali do zahraničia ako zahraničné spravodajkyne.
V roku 1955 odcestovala do Varšavy, aby informovala o udalostiach okolo podpisu Varšavskej zmluvy, a v roku 1960 sa stala spravodajkyňou z oslobodzujúcej sa Afriky. Diváci si obľúbili jej "veľmi prenikavé a presvedčivé reportáže a komentáre".
Aktívne sa zúčastňovala aj na protiokupačnom vysielaní a v roku 1970 za svoju účasť zaplatila zamestnaním. Potom nastúpila do Náprstkovho múzea, kde sa zoznámila so svojím manželom Erichom Heroldom.
Naďalej pracovala ako upratovačka a nakoniec nastúpila do Ústredných skladov, kde mohli prijať aj ľudí, ktorí sa nehodili do kádra. Jej kolegom tam bol Petr Pithart. V skladoch pracovala až do dôchodku a pôsobila aj ako prekladateľka. Zomrela v roku 2015.
Karel Jezdinský
Hral ho Maryáš Řezníček
Túto novinárku, ktorá sa len letmo mihla vo filme Vlny, si zahral Matyáš Řezníček. Absolvent blízkovýchodných štúdií na katedre orientalistiky prišiel do rozhlasu v roku 1963. O tri roky neskôr nastúpil do RMŽ a pracoval ako spravodajca z Belehradu, ale počas augustového prelomu 1968 bol na dovolenke v Prahe, a tak sa zapojil do protiokupačného vysielania.
Počas normalizácie sa vrátil do Belehradu, ale odtiaľ sa odmietol vrátiť do Československa. Namiesto toho nastúpil do Slobodnej Európy a v roku 1983 začal viesť jej newyorskú redakciu. Po prevrate pracoval ako novinár v Lidových novinách a inde. Zomrel v roku 1998.
Luboš Dobrovský
Hral ho Martin Hoffman
"Vzdelaný rusista," píše o ňom Šťovíčková vo svojich spomienkach. V rokoch 1959 - 1968 pracoval v oddelení medzinárodného života rozhlasu, v rokoch 1967 - 1986 ako korešpondent z Moskvy. Po invázii, 1. septembra 1968, z rozhlasu odišiel. Pracoval aj ako literárny kritik, napríklad v časopise Plameň.
Po odchode ho čakali aj nekvalifikované zamestnania, umýval výklady, pracoval ako kúrenár a skladník. Pred Nežnou revolúciou nastúpil do samizdatových Lidových novín, po revolúcii sa stal ministrom obchodu alebo kancelárom prezidenta Havla. Zomrel v roku 2020.
Jan Petránek
Hral ho Petr Lněnička
Bol zahraničným spravodajcom v RMŽ z Indie. Chcel pokračovať v práci v New Yorku, ale namiesto toho ho pridelili do Moskvy, odkiaľ informoval o kubánskej kríze. Neskôr sa tam k nemu pripojil Dobrovskij. Následne podával správy z Londýna. Keď prišiel 21. august, bol s rodinou na dovolenke na chate, ale vrátil sa do Prahy, aby dokumentoval udalosti v uliciach.
Rozprával sa napríklad so sovietskymi vojakmi: "Sú to väčšinou mladí chlapci, málo skúsení a málo politicky zmýšľajúci. Oslovoval som preto najmä dôstojníkov a bol som prekvapený, akí boli prekvapení. Prekvapení čím? Boli k nám vyslaní potlačiť kontrarevolúciu a sú prekvapení, že situácia je úplne iná," citujú ho v knihe Rádiom proti tankom Karel Lanský a Jiří Dienstbier.
Po auguste už nemohol pracovať ako zahraničný spravodajca a prešiel do vedeckej rubriky, takže to bol on, kto sprostredkoval československým poslucháčom pristátie na Mesiaci v roku 1969. V roku 1970 bol prepustený a neskôr sa zamestnal v spoločnosti Mitas, ktorá vyrábala pneumatiky. Po páde režimu nastúpil do redakcie Lidových novín. Zomrel v roku 2018.
Tomáš a Pája Havlíkovci
Hrali ich Vojtěch Vodochodský, Ondřej Stupka
Postavy opatrného technika Tomáša a jeho revolučne naladeného brata sú fiktívne, hoci práve ich konflikt dodáva Vlnám ten správny, takmer hollywoodsky nádych. Celý príbeh filmu je z veľkej časti založený práve na nich - najmä na tom staršom. Hoci je postava Tomáša fiktívna, chceme zdôrazniť, že je veľmi dobre napísaná. Vďaka jeho opatrnosti a nezáujmu o spoločenské dianie môžeme postupne spoznať všetky výrazné osobnosti Vĺn.
