Pirôžky sú v Prešove kultom už viac ako 40 rokov.
„V 80. rokoch stála v Prešove rada ľudí len pred dvoma prevádzkami. Pred Tuzexom a pred predajňou s pirôžkami," dozvedám sa od mojej mamy, ktorá do tretieho najväčšieho mesta na Slovensku chodila vtedy na strednú školu.
Napriek tomu, že je rok 2025 a gastroscéna vo veľkých slovenských mestách rastie a obmieňa sa, existujú prevádzky, ktoré fičali ešte v socializme a fungujú aj dnes. Jedným z príkladov je útulný bufet na Svätoplukovej ulici v Prešove, ktorý už z diaľky ponúka lákavú vôňu teplých a čerstvých pirôžkov.
„Minule bol na internete nejaký článok o prevádzkach v Prešove. No a predstavte si, od časov socializmu do februára 2025 fungujú nepretržite len dva. My a jedno hodinárstvo na námestí,“ povedal pre Refresher František Bača, majiteľ a šéf podniku s tradičnými pirôžkami.
- Čo im pomohlo prekonať éru prílevu burgrov, pízz či kebabov.
- Ako vyzeralo otváranie vlastného podniku v 80. rokoch.
- Ako pristupovali k nastaveniu cien a prečo predávajú stále kus len za 60 centov.
O pirôžkoch z Prešova som počúval veľa najmä od rodičov, svokrovcov či ľudí, ktorí si tento streetfoodový pokrm obľúbili ešte v 80. či 90. rokoch minulého storočia.
Aj keď prišla v rámci gastronomickej revolúcie vlna pizzérií, burgrov, kebabov či donášok, rodinný podnik Františka Baču to viac-menej neovplyvnilo a aj v roku 2025 vyrába denne tisíce sladkých pirôžkov.
„Ulicu si presne nepamätám, ale viem úplne presne, kde to je. Medzi kostolom a veľkou cukrárňou v uličke pri Hlavnej,“ takto zneli inštrukcie od môjho otca, ktorý bol ako študent prešovskej hotelovky tiež veľkým fanúšikom pirôžkov.
Do Prešova prichádzam tesne pred 9:00 ráno. Počasie v meste Koňarov je mrazivé, no veľmi slnečné. Po desiatich minútach chôdze od parkoviska zabočím do uličky a o pár sekúnd už vidím pred sebou logo, za ktorým som sem dnes prišiel.
Vstúpim do predajne a okrem príjemnej vône ma okamžite prekvapí rodinná a priateľská atmosféra vo vnútri. Sú tam vnúčatá, deti, rodinní príslušníci a najmä František Bača, dlhoročná tvár podniku.
V prvom rade odovzdávam srdečné pozdravy od mojich rodičov, ktorí tu strávili veľa času počas strednej školy a ďakujem, že si vedúci našiel čas na rozhovor. „Ale, ja už som na dôchodku, času mám celkom dosť, veď pozrite, mám 70 rokov. Ďakujem za pozdravy od rodičov,“ hovorí František Bača, s ktorým sme si sadli za jeden zo stolov v prevádzke.
Máte často poznámky a pozdravy tohto typu?
No jasné. (smiech) Viete, neďaleko od nás bolo veľa škôl, preto sem študenti radi a často chodili, niektorí dokonca aj rýchlo cez prestávku. Vzali si 6-7 pirôžkov a išli naspäť do školy. Viete, vtedy neboli pizze ani kebaby. Bežne prídu ľudia, ktorí neboli v Prešove aj 20 rokov a vrátia sa hneď k nám, že na toto jediné sa tešili domov.
Mali ste vlastne vtedy nejakú konkurenciu?
Ani by som nepovedal. Nižšie v ulici boli potraviny, kde si človek mohol kúpiť šalát na tanier, ale pri tom musel väčšinou posedieť, nič také do ruky tu nebolo.
Ako ste vlastne začínali?
Tento podnik najprv vlastnila Jednota. Moja manželka tu bola vedúca a starala sa o prevádzku, potom v roku 1990 sme to odkúpili. Začínalo sa ešte v inej prevádzke, kde boli celý deň od otvorenia do záverečnej rady až vonku na chodník. V najsilnejšej ére sme denne predali cez 3 000 pirôžkov. A to sa nikde nevyvážali, išlo čisto len o predaj na prevádzke.
Dnes už však aj vyvážate, však?
Áno, vyvážame do jedného veľkého reťazca a máme pobočku aj na autobusovej stanici.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo v súčasnosti predávajú každý deň inú príchuť.
- Ako sa im vtedy podarila pôžička takmer pol milióna korún.
- Ako robili v 90. rokoch marketing.
- Prečo to ľudia niekedy volali ruské pirôžky.
- Či interiér cielene dýcha 90. rokmi.
- Ako sa pasovali s prílivovou vlnou burgrov, pízz či kebabov.
- Ako nastavujú ceny a ako sa dá zarobiť zo 60-centových pirôžkov.
- Ako sa im podniká v rámci rodiny.
