Jána sa v Nemecku pýtali, či má doma splachovací záchod. Mladí Slováci nám povedali o ťažkostiach po odchode do cudziny

Slovensko v posledných rokoch zažíva „odliv mozgov“. Množstvo ľudí odchádza z krajiny za lepšími životnými či ekonomickými podmienkami. Podľa analýzy vlády odborníkov Ľudovíta Ódora je odliv mozgov zo Slovenska v súčasnosti výraznejší ako v mnohých krajinách Európskej únie a vedie k nedostatku talentu. Takmer 10 % Slovákov žije v zahraničí, pričom mnoho mladých ľudí odchádza študovať na renomované školy s lepšími pracovnými perspektívami.

Odchod z domoviny je pre mnohých ľudí oslobodzujúci a pozitívny. Často sa stretávame s príbehmi Slovákov, ktoré ukazujú dobré stránky života v zahraničí. Odchod je však komplexný proces a ľudia sa mnohokrát môžu ocitnúť v situáciách, ktoré sú neočakávané, náročné či nepríjemné.

V tomto článku sa dočítate o príbehoch Slovákov, ktoré odkrývajú aj menej príjemné stránky života v zahraničí. Hoci každý z respondentov hodnotí život v zahraničí ako „lepší“, obohacujúci a na Slovensko sa v najbližšej budúcnosti neplánujú vrátiť, podelili sa s nami aj o niektoré negatívne skúsenosti. 

Michaelu napríklad po presťahovaní do Španielska prekvapili niektoré diskriminačné situácie či veľké komplikácie pri hľadaní práce. Matej v rámci „kultúrnych šokov“ opísal ťažkosti s dánskymi papierovačkami, astronomickými cenami tovarov, bývania, služieb či DPH. Ján bojoval s pohŕdaním kolegov a pocitom, že do Mníchova nepatrí. Lucia musela prejsť náročným štádiom osamelosti či existenčnou „krízou osobnosti“. 

50 poslaných životopisov verzus 1 pohovor

Michaela prišla do Španielska po vysokej škole na Erasmus stáž. Keď sa stáž skončila, vedela, že na Slovensko sa nechce vrátiť a život skúsi vo Valencii, kde žije už tretí rok. Momentálne pracuje v cestovnej kancelárii, avšak cesta za touto prácou bola náročná a turbulentná. 

Trvalo mi dva roky, kým som našla lepšiu robotu ako prácu čašníčky. Myslím, že tie ťažkosti s hľadaním práce boli spojené s tým, že nie som miestna.

Michaela po stáži začala pracovať v nočnom klube ako čašníčka. Hľadanie lepšej práce bolo náročné. „Životopisy som posielala všade-možne asi do 50 firiem. Z toho všetkého som mala iba jediný pohovor. Z toho množstva firiem, kde som poslala CV, som ani len nedostala veľa odoziev, skôr mi dali ignore,“ spomína Michaela.

Podobné problémy mali aj jej tamojší priatelia, ktorí boli taktiež cudzinci. „Myslím, že skôr uprednostnili v prácach miestnych Španielov,“ povedala. 

Jazykové bariéry či diskriminácia