Môj kolega prežil búrku cez okno, ja som silu prírody pocítila na vlastnej koži.
„Okamžite utekajte z tohto stanu všetci preč,“ kričal o dušu neznámy chlapík, ktorý bol spolu so mnou a s ďalšími stovkami ľudí ukrytý pred búrkou v stane Nay tanečný dom, kúsok od spadnutej Arény Slovenskej sporiteľne. S odstupom času musím povedať, že mi akoby hovoril z duše. Keď som videla, ako silný dážď prehýba okraje stanu, v duchu som si hovorila, že to bezpečné vôbec nie je, no nevedela som, čo mám robiť.
Môj kolega napísal reportáž o tom, ako celú situáciu prežil v suchu a bezpečí presscentra. Ja som zažila presný opak a silu prírody som ucítila na vlastnej koži. „Ahoj, odišiel som sa schovať do presscentra, keďže prerušili festival,“ prišla mi správa od kolegu Martina. V tomto momente som si nič neuvedomovala a nechápala som, čo sa deje. Zrazu bola všade tma a ľudia pomaly utekali z hlavného areálu.
Môj pôvodný plán bol, že Pohodu navštívim iba vo štvrtok, keďže hrala moja obľúbená umelkyňa Peggy Gou. Pochádzam z Trenčína a festival na letisku je miesto, kde sa zakaždým stretnem s ľuďmi, ktorých počas roka nemám šancu stretnúť. To ma vždy zahreje pri srdci a preváži aj to, že ma line-up niekedy neláka. Rozhodla som sa, že prídem aj na druhý deň.
Bezdymová zóna priniesla množstvo noviniek a festivalových vychytávok
26. júla 2024 o 14:30
O devätnástej sme sa s kolegami dohodli, že si urobíme všetci spoločnú Refresher fotku. Stretli sme sa pri ruskom kole a ja som z hlavného stageu počula, ako organizátor festivalu Michal Kaščák oznamuje nepriaznivé počasie. Návštevníkov upozornil, aby sa radšej zdržiavali na bezpečných miestach, napríklad v autách či stanových mestečkách. Aj keď som tento oznam zaregistrovala, v tom momente som necítila strach a jeho výzvu som ignorovala.
Kamarátka sa od strachu povracala
Užívala som si koncert The Curly Simon, aj keď sa obloha poriadne zatiahla a začal pofukovať silnejší vánok. Stretla som sa s kamarátmi, ktorí si medzi sebou ukazovali na stránke SHMÚ, v akom stave je búrka, ktorá bola na ceste k nám. Aj keď to začínalo vyzerať nebezpečne, v areáli sme zostali. Na ceste do gastrozóny sme sa však pri pohľade na oblohu rozhodli, že sa otočíme. Všetko nabralo extrémne rýchly spád. „Skúsme sa ísť schovať sem,“ povedal môj kamarát. Vstúpili sme do Nay tanečného domu, s tým, že prečkáme dážď. Do piatich minút sa začala apokalypsa.
Dážď bol taký silný, že sme okolo seba videli len lietajúce veci a tmu. Cítila som strach, aký som ešte nikdy nemala. Stáli sme pri okraji stanu s tým, že nás stále upozorňovali, aby sme sa vyhli konštrukciám. Vonku sa situácia stále zhoršovala, a keď som videla, ako sa stan prehýba, vedela som, že musíme utiecť preč. V hlave som si predstavovala, či stihnem zo stanu uniknúť, ak začne padať. „Okamžite všetci rýchlo von,“ zakričal pán z davu a strhla sa panika. Ľudia utekali von, padali na zem a kričali. Kamarát ma stále držal za ruku, druhou zase svoju priateľku, ktorá v dave stratila sestru. Nevideli sme na meter, netušila som, čo spravíme a kam bežíme. Počula som len krik.
Zbadali sme skupinku ľudí na letiskovej dráhe, ktorá sa ukrývala za autom, a pridali sme sa k nim. Zalievali nás litre dažďa a to, ako som sa triasla od zimy, cítim doteraz. „Ja sa strašne bojím, poďme rýchlo do toho malého stanu,“ povedalo s plačom dievča, ktoré sedelo vedľa nás. „Zostaňte tu, nech vám ani nenapadne ísť do toho stanu,“ odpovedal mu neznámy muž. Zrazu som počula všade sanitky, jedna prišla aj k nám. Hovorili sme si, že prišli naozaj rýchlo, pri každom sa zastavovali a kontrolovali stav ľudí.
Všetci sme boli našťastie v poriadku. Keď dážď utíchol, vrátili sme sa do veľkého stanu, kde sme stáli na začiatku. Od ostatných sme sa dozvedeli, že sa zrútil stan SLSP, ktorý bol kúsok od nás, no v tom strese sme si nič nevšimli. Kamaráti sa báli, či v ňom nemali známych a rodinu. Vedela som, že to najhoršie je za nami, a skúsila som si vybaviť odvoz z areálu. Kamarát, ktorý sa ukrýval v aute, mi stihol priniesť mikinu, keďže som bola do nitky mokrá a triasla som sa. Keď po všetkom za mnou prišli známi, ktorí sa ukryli na bezpečnejších miestach, neverili, čo sme zažili.
Zdroj videa: Andrej Danóczi
Cesta von sa zdala nekonečná
Vybrali sme sa na cestu z areálu, kde na nás čakal odvoz. Z hlavného východu nás otočili, pretože cesta bola vyhradená pre záchranné zložky. Mierili sme sa teda na opačnú stranu letiska. Tu vznikal obrovský rad áut, ktoré sa snažili dostať preč. Pri východe sa nás neustále ochrankári pýtali, či sme v poriadku. Pomedzi autá chodili aj sanitky, ktoré sa snažili na označených miestach hľadať ľudí, ktorí potrebovali pomoc.
Keď som uvidela východ a sadla som si do auta, vydýchla som si. Na Pohode som nikdy nestanovala, pretože bývam v Trenčíne. Aj keď sme s kamarátmi vedeli, čo prichádza, a počuli sme niekoľko varovaní, nešli sme domov napriek tomu, že by sme to asi stihli pred búrkou. Zo situácie som sa poučila a už teraz viem, že sa naozaj nikdy neoplatí dúfať, že búrka nebude až taká silná, a keď je možnosť, ešte v predstihu treba odísť preč.
