Najväčší slovenský festival Pohoda museli pre silné búrky predčasne ukončiť.
Ako raz počas koncertu na Szigete povedal spevák Dave Grohl: „You can’t f**k with mother nature.“ Frontman Foo Fighters vtedy trefne reagoval na blesky blížiace sa k budapeštianskemu ostrovu lásky. Búrka nakoniec akoby zázrakom počkala, až Američania dohrajú svoj magický set a fanúšikovia odídu spokojne preč.
Matka príroda však nečakala na nič a na nikoho, keď v piatok večer dorazila na letisko v Trenčíne. Nemala zľutovanie s nikým a s ničím. Našťastie sa tragédia z roku 2009, keď na Pohode vyhasli dva životy, nezopakovala. Bez ranených sa to však nezaobišlo. Na Pohode včera spadol veľký stan, pod ktorým zostali ležať ľudia.
Ticho pred búrkou
Ešte okolo siedmej hodiny večer vládla na Pohode štandardne veselá atmosféra a pri pohľade na oblohu to nevyzeralo na žiaden silný dážď. Napriek tomu zakladateľ a hlavný organizátor festivalu Michal Kaščák dorazil na hlavné pódium a hlasne všetkých varoval, že sa na letisko valí búrka a hrozí prerušenie festivalu. Návštevníkom dal jednoznačné inštrukcie, čo treba a netreba robiť v prípade, že to naplno vypukne.
Hoci som sa egoisticky vyľakal, či prerušenie akcie nepríde práve v čase, keď mali hrať „moji headlineri“ celého festivalu – Royal Blood a Pendulum –, nerobil som paniku a dúfal, že všetko čím skôr prejde a dobre dopadne. Šiel som preto na besný koncert mexických bláznov (v tom najlepšom slova zmysle) Descartes a Kant, ktorý mi pred pár dňami počas rozhovoru odporučil práve samotný šéf festivalu.
„Odpálili mi dekel“ a dodali toľko energie, koľko by mi nedodal žiaden energetický nápoj na zemeguli. Keď som následne kráčal k stánkom s jedlom, z hlavného pódia už Kaščák oficiálne oznámil prerušenie festivalu a odporučil všetkým, aby sa šli urýchlene schovať. Na sekundu mi blyslo hlavou, že búrku prečkám s kamarátmi niekde vonku pod veľkým stanom, aby nám to spolu rýchlejšie ušlo. Veď dokopy o nič nejde. Či?
Keďže sa viacero z nich chystalo do neďalekej Arény Slovenskej sporiteľne, kam som chcel ísť pôvodne aj ja na koncert českého rapera Smack One, vravel som si, že to bude ideálne miesto na úkryt. Až neskôr som si uvedomil, ako dobre som spravil, keď som sa nakoniec rozhodol pre bezpečnejší a pevnejší úkryt – presscentrum, do ktorého som mal ako redaktor prístup.
Odpíšu mi ešte?
Po ceste som zbadal čierňavu v pozadí a došlo mi, že ak to udrie, asi to vonku nebude zábava. Zatiaľ čo niektorí ľudia poslušne a organizovane opúšťali priestory areálu a šli sa skryť do áut, prípadne do svojich stanov, iní spokojne sedeli na trávniku. „Mám v p**i celú búrku,“ zahlásil jeden štyridsiatnik kúsok odo mňa. Neviem, ako ten chlapík dopadol, ale dúfam, že nemá žiaden otras mozgu alebo zlomeniny.
Keď sa spustil ťažký lejak a udrela silná víchrica, už som bol v bezpečí. Všetko som pozoroval spoza okna. Čím viac sa to stupňovalo a bleskov v diaľke pribúdalo, tým silnejšie mi žalúdok zvieral strach o všetkých, s ktorými som bezstarostne trávil čas celý deň s úsmevom na tvári. Písal som im správy všade, kde sa dalo, a napäto čakal, či vôbec odpíšu.
Medzičasom chodili správy mne. „Si v pohode? Žiješ? Skryl si sa niekam? Kde si?“ pýtali sa ma blízki a kamaráti. Na mňa pritom nepadla ani kvapka. Mal som pri sebe jedlo, vodu či bundu, keby sa ochladilo. Krátko nato vypadla elektrina a signál. Bez prístupu k akýmkoľvek informáciám bol stres ešte väčší.
Lepšie to však nebolo ani potom, keď signál nabehol späť a prichádzali prvé správy o tom, že práve stan Slovenskej sporiteľne (kam som sa chcel pôvodne ísť skryť) to nezvládol a spadol. Už to šlo ako domino. Informácie o ranených, konšpirácie o obetiach, hrozivé videá... Našťastie však prišli aj odpovede na moje správy, no niektorí vrátane mojich kolegov zažili čistý horor a peklo.
Organizátori si nezaslúžia hejt, ale pochvalu a rešpekt
Cítil som bezmocnosť, že im nemôžem pomôcť. Zároveň som bol vďačný, že som tam, kde som – v teple, so základnými potrebami a mimo akéhokoľvek ohrozenia. Keď som po pár hodinách skrývania sa konečne vyšiel na čerstvý vzduch a prešiel sa čiastočne spustošeným areálom, pocítil som smútok a ľútosť najmä voči organizátorom.
Nezaslúžia si hejt, urážky ani obviňovanie z nedbalosti. Spravili všetko, čo mohli, komunikovali včas a korektne. Nevyvolávali paniku, ale upokojovali situáciu a poskytli nám „updaty“ v pravidelných intervaloch. Za to si zaslúžia pochvalu a rešpekt. Zrušenie Pohody nebolo určite ľahké rozhodnutie. Verím, že všetci návštevníci, vrátane mňa, by najradšej pokračovali aj v sobotu. Bezpečnosť je však prvoradá, a tak bol tento finálny krok pochopiteľný.
To, že sme prišli o koncerty obľúbených kapiel, je nič v porovnaní s traumou, ktorú niektorí zažili a ktorá im zostane dlhodobo, či so strachom rodičov, ktorým sa deti hodiny neozývali. Neostáva teraz už nič len dúfať, že sa z tejto ďalšej nechcenej boľavej rany Pohoda čím skôr zotaví a všetci zranení budú opäť v poriadku, aby sme sa o rok na letisku opäť stretli šťastní a zdraví.
