Slovák Simon Šulek miluje pri cestovaní adrenalín, netradičné destinácie, ale aj netradičný spôsob, ako ich prejsť. Himaláje prešiel na motorke, 6-tisícovku Stok Kangri zase zvládol celkom sám bez sprievodcu. Teraz si hľadá parťáka!
Pre Šimona Šuleka zo Zvolena má cestovanie celkom iný rozmer. Dovolenky v rezorte či city breaky by si na jeho bucket liste hľadal márne. Radšej si vraj dopraje poriadny adrenalín a nazrie do destinácií, ktoré si bežný turista nevyberá. Hneď ako je okolo destinácie obrovský hype, v momente o ňu stráca záujem.
„Aktuálne žijem v Kodani, kde pracujem v oblasti telekomunikácií v jednej zaujímavej dynamickej mladej firme. Venujem sa tam salesu. Svoj osobný život sa však snažím vyplniť rôznymi aktivitami a jedna z nich je práve cestovanie. Odjakživa som mal rád cestovanie do dobrodružných krajín, kde sa jednoducho nesedí na ležadle pri vode a pije piňa colada,“ hovorí pre Refresher.
- Čo je vlak smrti a či Šimon zvládol prísť do cieľa.
- Koľko Slovák utratil za expedíciu do Mauritánie a Himalájí.
- Ako vyzerá život v kláštore a prečo sa tam Šimon rozhodol ísť.
„Moje cestovanie zvyčajne vyzerá tak, že schudnem päť až desať kilogramov, a býva to vyčerpávajúce, ale zároveň ma to neskutočne inšpiruje a dáva mi to inú perspektívu na svet. Bol som na miestach, ktoré boli v zásade na konci sveta, bolo tam pár chatrčí, ľudia tam nejakým spôsobom prežívali, riešili, čo budú jesť či odkiaľ budú mať pitnú vodu. V takýchto situáciách si hovorím, že ak oni dokážu prežiť v týchto podmienkach, my sa absolútne nemáme právo sťažovať, skôr si myslím, že by sme mali oveľa efektívnejšie využívať možnosti a potenciál, ktorý okolo seba máme,“ dodáva.
Šimon nám v rozhovore porozprával, ako bez sprievodcu a celkom sám zvládol šesťtisícovku či ako to vyzerá na slávnom „vlaku smrti“.
Ak chceš čítať viac rozhovorov s úspešnými Slovákmi, pridaj sa do klubu Refresher+ a získaj prístup ku všetkým článkom na našom webe.
Tvoje putovanie do netradičných destinácií sa začalo práve v Mjanmarsku, kde si žil v kláštore s mníchmi a vyučoval angličtinu. Čo ťa k tomu motivovalo?
Presne tak. Pri cestovaní je to u mňa vždy kombinácia destinácie a aktivity. V Mjanmarsku to bolo práve žiť v kláštore na okraji Rangúnu. Naša budova bola jediná kamenná v oblasti, všade okolo bola chudoba, choroby, ľudia mali veľmi náročné životné situácie. Ja som žil v kláštore, kde žili siroty alebo detí ľudí, ktorí sa o ne skrátka nemohli postarať. Ten pohľad na ne a celkovo vidieť, ako ľudia žijú v krajine tretieho sveta, byť s nimi 24 hodín denne, bolo psychicky naozaj náročné.
Celé sa to odohralo tesne po skončení môjho bakalára, čo bolo dosť stresujúce obdobie. Vtedy vo mne skrsla myšlienka: Kurník, aké by bolo vyskúšať si žiť v nejakej chudobnej krajine? Tak som si našiel Mjanmarsko, najmenej rozvinutú krajinu, a program učiť tam deti angličtinu.
Môžeš nám priblížiť, ako vyzerá taký bežný deň v kláštore?
Ráno som sa zobudil na zemi, bez postele, len na doske, odkryl som sa zo siete proti komárom a išiel som do spoločnej miestnosti, kde boli prichystané raňajky. O štvrtej pred svitaním chodili všetci mnísi z kláštora po uliciach, kde im ľudia dávali milodary, a keď som sa zobudil, bolo na stole asi 160 druhov rýb, ryža, kura, bravčovina, toto boli naše raňajky.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ktorú himalájsku šesťtisícovku dal Šimon bez sprievodcu.
- Ako sa pripravoval na trek a pobyt vo vysokej nadmorskej výške.
- Čo ho na vlaku smrti najviac prekvapilo a čo je na ňom najnebezpečnejšie.
- Prečo Šimon cestuje sám.
