- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Pracovníčkam továrne na výrobu svietiacich hodiniek sa postupne začali rozpadávať kosti v tele. Mnohé z nich zomreli a tie, ktoré prežili, zostali po zvyšok života zoslabnuté, sužované nezvratným poškodeným organizmu.
Zatiaľ čo muži riskovali svoje životy na fronte, mnoho mladých žien našlo počas prvej svetovej vojny uplatnenie v továrňach na výrobu hodiniek. Nešlo pritom o hocijaké hodinky, ale o nový vynález: hodinky so svietiacim ciferníkom, ktorý žiaril vďaka silnému rádioaktívnemu kovu – rádiu.
Svietiace hodinky v tom čase produkovali viaceré spoločnosti. Do histórie sa však zapísala najmä spoločnosť United States Radium Corporacion (USRC) so sídlom v New Jersey.
10. apríla 1917 nastúpilo do fabriky 18-ročné dievča Grace Freyerová. Bolo to presne štyri dni potom, čo Spojené štáty vstúpili do prvej svetovej vojny. Grace, rovnako ako jej mnohé rovesníčky, chcela urobiť všetko, čo bolo v jej silách, aby pomohla svojej krajine počas prebiehajúcej vojny.
V domnienke, že pracuje v bezpečnom prostredí, vyrobila tisíce kusov svietiacich hodiniek, ktoré putovali aj na front. Rovnako ako ďalšie desiatky žien maľovala na hodinky ciferníky farbou s obsahom rádia.
Po ustavičnom vystavovaní sa rádioaktívnemu žiareniu sa však spolu so svojimi kolegyňami začali cítiť choro. Viaceré z nich sa začali sťažovať na bolesti zubov. V skutočnosti však mnohým z nich odumierala čeľusť.
Zuby sa im uvoľňovali z ďasien a samy od seba vypadávali. Až neskoršie štúdie odhalili, že ženy mali kosti natoľko nasiaknuté rádioaktivitou, že keď ich odfotili na fotografický film, bolo na nich vidno žiarivé fľaky – známky radiácie.
Pracovníčkam továrne sa postupne začali rozpadávať kosti v tele. Mnohé na následky ožiarenia zomreli a tie, ktoré prežili, zostali po zvyšok života zoslabnuté a sužované nezvratným poškodeným organizmu. Zatiaľ čo jej kolegyne zomierali v bolestiach pripútané na lôžko, Grace Freyerová sa rozhodla, že to tak nenechá, a začala tak súdny boj voči bývalému zamestnávateľovi. Boj prebiehal aj po jej smrti spôsobenej ožiarením.
Firma USRC odmietala priznať vinu a začala robiť všetko preto, aby očistila svoje meno a dištancovala sa od hrozivých následkov výrobných procesov. Straty na životoch však boli také obrovské, že si pred nimi už nikto nedokázal zakrývať oči.
Lukratívna práca
Keď sa v roku 1917 otvorili v Amerike továrne na výrobu svietiacich hodiniek, dievčatá, ktoré prijali do novej práce, boli šťastné, píše Ati. Plat bol skvelý – na tú dobu išlo zhruba o trojnásobok priemernej mzdy pracujúcich žien a samotná práca v továrni tiež nebola až taká náročná.
Hlavnou úlohou pracovníčok bolo nanášanie žiarivej farby na ciferníky hodín. Keď na ciferníky naniesli tenkú vrstvu bielej farby impregnovanej novoobjaveným prvkom rádium, ručičky hodiniek sa prirodzene rozžiarili. Tento vynález umožňoval ľuďom odčítať čas z hodiniek počas noci či dokonca uľahčil život vojakom v tmavých zákopoch, píše The Atlantic.
Nadriadení ubezpečili pracovníčky továrne, že práca s farbou je úplne bezpečná. Pri manipulácii s ňou preto nerobili prakticky žiadne preventívne opatrenia. Rádium však nebolo ani zďaleka také bezpečné, ako si o ňom mysleli.
Ide totiž o prvok, ktorý produkuje obrovské množstvo alfa žiarenia. Hoci je pravda, že alfa žiarenie je v malých dávkach úplne neškodné a vyskytuje sa všade okolo nás, pred jeho časticami ľudí chráni pokožka. Keď sa však prvok dostane priamo do tela človeka, môže spôsobiť katastrofu v jeho tkanivách.
Častice rádia totiž dokážu zmutovať či rovno zabíjať ľudské bunky. Presne to sa dialo aj nič netušiacim ženám, ktoré sa bez týchto informácií celé mesiace – každý jeden deň – nechránené vystavovali rádioaktívnemu jedu.
Žiarivé „šialenstvo“
Pracovníčkam továrne neposkytli žiadnu ochranu – práve naopak, vedenie ich nabádalo oblizovať štetce s farbou, aby ciferníky nakreslili detailne presne. Avšak, muži pracujúci vo fabrike sa chránili. Povinne museli nosiť olovené zástery, ktoré slúžili ako štít pred alfa žiarením, píše Ati.
Spoločnosť tieto rozdiely v bezpečnostných opatreniach vysvetľovala tak, že inžinieri počas svojej práce prichádzali do kontaktu s obrovskými balíkmi surovín a dievčatá vždy len s malým množstvom farby.
Kontakt s farbou však napriek tomu ženám spôsoboval, že po príchode z práce im žiarilo oblečenie a pokožka. Nemali dôvod pochybovať o bezpečnostných opatreniach fabriky ani netušili, že farba môže byť škodlivá, a tak svoje „žiarenie“ považovali za zábavné.
Niektoré pracovníčky si vraj dokonca na piatkové služby obliekli do práce svoje najlepšie plesové šaty, aby na víkendových zábavách žiarili pri tanci. Rádiom si natierali nechty, sypali si ho do vlasov alebo si ho nanášali na zuby, aby rozdávali „ligotavé bozky“.
Keďže práca vo fabrike bola nielen nadštandardne platená, ale aj zábavná, pracovníčky do závodu volali všetky svoje známe. V roku 1920 podľa informácií portálu Ati pracovalo pre spoločnosť USRC približne 300 dievčat.
(Ne)čakané zdravotné problémy
V januári 1922 začala trápiť Mollie Maggiaovú, jednu z pracovníčok továrne, bolesť zubov. Jej zubár zhodnotil, že ju zapríčiňuje zapálená stolička a musí ju preto vytrhnúť. Prešlo len niekoľko týždňov a Mollie sa opäť ocitla v čakárni zubára ako pacient s bolestivým prípadom. Tentoraz jej vytrhli vedľajší zub.
Napriek tomu, že zjavná príčina bolesti mala byť vytrhnutím zubov zažehnaná, Mollie sa stále trápila. Ani jedna z dvoch rán sa jej nedokázala zahojiť, práve naopak – obe sa zapálili a začala jej hnisať ústna dutina. Bezradný zubár žene vytrhal niekoľko ďalších zubov, ale nič nepomáhalo.
Po častých návštevách jeho ambulancie zhodnotil, že Mollie rastie na čeľusti absces (hnisavý zápal s rozpadom odumretého tkaniva). Rozhodol sa ju preto urgentne operovať.
Keď pacientke otvoril ďasno, neveril vlastným očiam. Čeľusť Mollie bola šedej farby. Lekár sa s ničím podobným sa za celú svoju prax nestretol. Aby zistil rozsah poškodenia kosti, rozhodol sa ju prehmatať rukou. Len čo sa jej dotkol, celá sa mu rozsypala medzi prstami ako popol v kozube.
Vystavovanie sa neustálemu alfa žiareniu Mollie zničilo kostné bunky čeľuste a zbavilo ich vápnika. Keď Mollie prišla o celú svoju čeľusť, rozpadlo sa jej aj vnútorné ucho. V septembri 1922 – presne osem mesiacov po tom, čo ju prvýkrát začali bolieť zuby – žena zomrela.
Absces jej postúpil do krčnej žily a praskol. Hrdlo ženy naplnila krv, čo spôsobilo jej udusenie.
Bohužiaľ, Mollie nebola jediná žena z továrne, ktorú sužovali ťažkosti spôsobené ožiarením rádiom. Ako píše portál Medium, na podobné symptómy sa sťažovali aj mnohé ďalšie pracovníčky. V roku 1923 trpelo na následky ožiarenia minimálne päťdesiat žien a dvanásť z nich zomrelo.
Keď sa nazbieralo nezanedbateľne veľa podobných prípadov, odborníci začali viesť diskusie o tom, či nemôže byť príčinou zdravotných ťažkostí žien predsa len ožiarenie rádiom. Spoločnosť USRC to však rázne odmietala. Podarilo sa im presvedčiť mnohých lekárov, zubárov a iných zdravotníkov, aby klamali pri vyhlasovaní príčiny smrti svojich pacientok.
Často pritom ako príčinu smrti uviedli syfilis v snahe poškodiť povesť mŕtvych žien.
Spoločnosť zároveň chcela, aby jej zamestnankyne aj naďalej pokračovali vo svojej práci bez akýchkoľvek ochranných pomôcok či zmien vo výrobných procesoch.
Tvrdý boj pred súdom
Ako píše portál Medium, jedna z pracovníčok Grace Freyerová sa nedokázala pozerať na to, že jej kolegyne umierajú a spoločnosť s tým nič nerobí. Rozzúrená presvedčila ďalšie štyri pracovníčky továrne – Ednu Hussmanovú, Katherine Schaubovú, Quintu McDonaldovú a Albinu Larinceovú, aby sa k nej pridali a spoločne zažalovali spoločnosť.
Grace bola presvedčená, že USRC musí prevziať zodpovednosť za zdravotné ťažkosti svojich zamestnancov, preplatiť im lekársku starostlivosť a zabezpečiť počas procesu výroby potrebné opatrenia na to, aby sa predišlo ďalším podobným problémom.
Žene trvalo viac ako dva roky, kým našla právnika ochotného pustiť sa do sporu s takou veľkou spoločnosťou, akou bola v tom čase USRC. Keď sa prípad dostal v roku 1939 až na najvyšší súd – hoci pracovníčky vyhrali predtým už osemkrát, spoločnosť sa vždy odvolala proti rozsudku, finálny verdikt poroty znel, že USRC je zodpovedaná za otravu rádiom svojich zamestnancov.
Pracovníčky dostali odškodné 10-tisíc dolárov – v prepočte na dnešnú dobu zhruba 140-tisíc eur – a spoločnosť im musela preplatiť všetky právne aj lekárske výdavky. USRC musela tiež zaviesť počas výroby ochranný výstroj a ľudia pracujúci v továrni boli vopred informovaní o nebezpečenstve, ktoré spôsobuje ožiarenie rádiom.
Grace Freyerová sa však, bohužiaľ, verdiktu súdu už nedožila. Zomrela v októbri roku 1933. Jej telo a telá ostatných kolegýň stále žiaria, dĺžka rozpadu rádia je totiž približne 1 600 rokov.
