Mravce vedú vojny, zotročujú si iné druhy a napádajú aj medvede.
Mravce tvoria 15 % biomasy všetkých suchozemských živočíchov, niektoré kráľovné sa môžu dožiť 30 rokov, vedú medzi sebou vojny aj zotročovacie výpravy... Zoológ a cestovateľ Adrián Purkart dokáže o mravcoch hovoriť hodiny.
Hoci väčšinou prednáša študentom, koncom mája si vyskúšal aj „rýchlovku“ pre laikov na bratislavskom TEDx. „Mal som seriózny stres. Pripomenul som si pocity, ktoré som mal naposledy na štátniciach. Posledný deň stres opadol a šiel som na voľnobeh,“ hodnotí nevšednú skúsenosť.
Na TEDx si prednášal o všadeprítomných, no tajomných mravčích spoločenstvách. Prečo sú podľa teba mravce pre spoločnosť fascinujúce?
Od malička si ich všíma každé dieťa. Štandardne už v škôlke rozoznáva lienku, chrobáčika, včielku a práve mravčeky. Mravce nás sprevádzajú celým životom, a aj keď sa ich snažíme ignorovať, vždy nás niečím zaujmú. Práve počas prednášok vidím, že každý má s mravcami nejakú skúsenosť. Otázky o mravcoch driemu v každom z nás.
Niektorým sa však vyslovene bridia. Je to reflex alebo naučené správanie?
Človek sa tak učí reagovať počas dospievania. Mám to overené. Keď v rámci prednášok nosím živočíchy do školy. Predškoláci alebo prváci sa tešia každému jednému a idú im oči vypadnúť. Tým starším už spoločnosť stihla vštepiť, že mravce sú „fuj“.
V akom veku začína prevládať u detí odpor? Asi v 10 alebo 12 rokoch, keď im začína záležať na názoroch okolia v rovine neopodstatnených predsudkov. Dovtedy majú skôr čistú nepoškvrnenú radosť.
U teba sa táto radosť nikdy nezlomila. Bol si zvedavé alebo tyranské dieťa?Aj keď som ich ako 3-ročný pučil nechtíkom na kuchynskej dlážke, čoskoro ma začala fascinovať ich organizácia, ktorá mi pripomínala sledovanie vlakových sústav. Malý tyran sa vtedy zmenil na zvedavca a odvtedy sa to so mnou vezie.
Dnes pracuješ ako myrmekológ na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Ako si máme predstaviť tvoj výskum?
Ako myrmekológ sa venujem všetkému, čo sa týka hmyzu. Najdôležitejšou témou je dnes skúmanie úbytku biodiverzity, ktorý negatívne vplýva na fungovanie celého ekosystému.
Venujeme sa najmä ochrane prírody, obnove prírodných prvkov, ale aj mestskému prostrediu či zeleným strechám. Moja práca spočíva v hľadaní riešení, ako pomôcť prírode zvrátiť stratu biodiverzity, a nájsť riešenia do budúcnosti.
Pri mravcoch neskúmate jedince, ale spoločenstvá. Dá sa to robiť v teréne? Dokážeme sa pozrieť do mraveniska?
V prírode sa bez poškodenia do mraveniska pozrieť nedokážeme. Mravce však vieme dobre sledovať v zajatí vo formikáriách z číreho skla. Pozorujeme ich bez toho, aby sme ich vyrušovali. Formikáriá používame dlho a aj preto sú naše poznatky o mravcoch také široké.
Na svojom webe máš podstránku venovanú cestám do exotiky. Bol si vo Venezuele, v Zanzibare, na Madagaskare či Madeire. Cestuješ v rámci výskumu či ako turista?
Moje vedecké projekty sú úzko viazané na Slovensko a blízke okolie. Cesty si s kolegami platíme sami, keďže nejde o súčasť oficiálnych aktivít. Podporuje to skôr našu vášeň pre poznanie. Cestovateľské aktivity považujem za dovolenku, počas ktorej si pozrieme miestnu faunu a flóru. Aj keď ako slovenskí vedci nepatríme práve k bonitným cestovateľom, ročne si dokážeme našetriť na 2-3 cesty.
Vyberáš si destinácie podľa atraktivity biologických druhov?
Áno, fauna a flóra je dôležitým kritériom. Keď si plánujeme cestu, tak si pozrieme biologicky zaujímavé lokality a podľa toho plánujeme itinerár, obdobne ako si iní vytypujú pamiatky, múzeá či pláže.
Aké najfascinujúcejšie správanie mravcov si v zahraničí videl?Najfascinujúcejšie sú asi nájazdové mravce, ktoré netvoria mraveniská, ale hniezda z vlastných tiel. V miliónoch putujú krajinou, a keď sa zastavia, pospájajú sa a postavia tzv. bivaky s komôrkami.
Načo im je takéto mravenisko?
Fungujú v mesačných cykloch a kráľovná, ktorá putuje s nimi, sa potrebuje zregenerovať a naklásť vajíčka. Ako nomádi putujú mesiac, potom dva týždne pobudnú a tak dookola. Robia masové nájazdy do okolia, počas ktorých zabijú všetko, čo im príde do cesty.
To znie desivo...
Áno, a navyše dokážu zdolať aj omnoho väčšiu korisť – obojživelníky, no aj sliepky či králiky. Vedia na ne naliezť v takých množstvách, že im vlezú do nosa, dutín a udusia ich. Existujú aj historické pramene, ktoré hovoria, že v minulosti takto zabíjali väzňov v Afrike. Priviazali ich o strom a nechali ich udusiť mravcami. Nájazdové mravce inšpirovali aj príšerný kultový film Marabunta: Vraždiace mravce.
Žijú v Južnej Amerike a strednej Afrike, no je ťažké vystopovať ich. Narazil som na ne náhodou počas dovolenky v Zanzibare, keď som vychádzal z apartmánu. Miestni z nich majú paradoxne radosť, keďže keď vtrhnú na plantáže, vyčistia ich od húseníc a iných škodcov.
Napadlo ti niekedy, že keby boli mravce väčšie, boli by mimoriadne nebezpečné pre ľudí?Mravce vonkoncom nie sú mierumilovné živočíchy. Väčšinou sú zoofágy, živia sa lovom iných živočíchov.
Ak by boli trocha väčšie, ľudia by mali obrovský problém a ťažko povedať, či by sa vôbec evolučne presadili. Tie najväčšie druhy mravcov dnes presahujú 3,5 centimetra a nevytvárajú veľké kolónie.
Adrián Purkart predstavil neuveriteľné fakty o mravcoch. Ak si článok odomkneš, dozvieš sa aj toto:
- Ako sa zbavíme mravcov, ktoré nám lozia po kuchyni.
- Ako prebieha zotročovanie mravcov.
