Jeden z najhorších spôsobov smrti, na aký ľudská krutosť prišla
Martin Monestier opísal vo svojej obsiahlej knihe História trestu smrti narazenie na kôl ako „jeden z najhorších spôsobov usmrtenia, na aké ľudská krutosť prišla“. Spočíva totiž v zarazení kola do tela odsúdeného, najčastejšie spodkom.
Tento spôsob smrti využívali hlavne orientálne a ázijské národy, postupne sa rozšíril aj do zvyšku sveta. Výnimkou nebol ani v slovanských krajinách a v nemeckých štátoch za Karola V., ktorý takto nechával trestať ženy, ktoré zabili svoje dieťa. V Rusku sa tento trest udržal až do polovice 18. storočia, o sto rokov neskôr fungoval v Turecku alebo Perzii.
Technika narážania na kôl sa v jednotlivých krajinách príliš nelíšila, variantov však existovalo niekoľko. Niektoré národy narážali odsúdeným kôl do brucha tak, aby vyšiel von pod pazuchou alebo ústami. Rozšírenejšie však bolo zabodnutie kola do ritného otvoru. Smrť si pre takto nabodnutého človeka totiž neprišla hneď. Kôl postupne prenikal odsúdeným pokojne aj niekoľko dní, počas ktorých trpel nevýslovnými bolesťami. O niečo rýchlejšia bola smrť v prípade, že mal kôl špicatý koniec, pretože pri nabodnutí mohol poškodiť niektoré orgány a viesť k vykrvácaniu.
Upálenie zaživa ako známa, ale nemenej brutálna metóda
Upálenie síce nie je takým neznámym príkladom trestu smrti, miesto v zozname najbrutálnejších spôsobov si však podľa nás rozhodne zaslúži. Upaľovanie patrí tiež medzi najtradičnejšiu formu trestu, zmieňuje sa o ňom aj slávny Chammurapiho zákonník.
Jednotlivé metódy upaľovania sa mnohokrát líšili. Napríklad Gréci stavali štvorcové hranice, rímske hranice mali zase tvar oltára. Galovia svojich odsúdencov zatvárali pre zmenu do prútených košíkov a upaľovali ich v nich.
Známy je aj pokyn pripísaný pod rozsudkom, ktorý slúžil ako informácia katovi, aby odsúdeného tajne zabil a ušetril ho dlhého utrpenia. Táto zvláštna milosť zvaná „retentum“ bola tajná, nevedel o nej dokonca ani odsúdený. Pokiaľ ide o fyzickú likvidáciu tela, často ich nestačil spáliť ani ten najväčší oheň. Napríklad Johanku z Arku oheň úplne nespálil a jej srdce a vnútornosti boli vhodené do Seiny.
Extrémne brutálne bolo takzvané pomalé upaľovanie. Napríklad za Františka I. priväzovali odsúdenca k dlhému trámu, ktorý sa sklápal cez kolmé brvno. Odsúdenca tak mohli spúšťať do ohňa a zase vyťahovať. Tento trest postihol hlavne odsúdených vojakov, v „pomalom ohni“ prichádzali o život aj čarodejnice a travičky. Tento spôsob trestania sa udržal až do polovice 18. storočia.
Ohňom bolo trestané aj cudzoložstvo, a to po celý stredovek až do 18. storočia. Hranicou bol trestaný aj incest, avšak nielen medzi príbuznými, ale napríklad aj medzi vdovcom a matkou jeho ženy alebo medzi manželom matky a dcérou z prvého manželstva. Za zločin hodný upálenia boli považované aj homosexuálne vzťahy.
Gilotína bola vo Francúzsku zakázaná relatívne nedávno
Ani gilotína nie je oproti ostatným vyššie spomínaným spôsobom až takým prekvapivým mučiacim nástrojom. Čo prekvapujúce je, sú niektoré zaujímavosti, ktoré sa s použitím tohto smrtiaceho nástroja spájajú.
Napriek tomu, že si použitie gilotíny väčšina ľudí spája najmä s Veľkou francúzskou revolúciou v 18. storočí, podľa mnohých historikov existovalo prvé podobné zariadenie na stínanie hláv už v dávnej Perzii. V stredoveku používali podobný nástroj s názvom „diely“, ale aj klasický katovský meč.
Avšak gilotína ako taká vznikla vo Francúzsku, vymysleli ju lekári Joseph Guillotin, podľa ktorého dostala meno, a Louis. Zaujímavé je, že gilotína v krajine galského kohúta slúžila takmer dve storočia. Zrušená bola dokonca relatívne nedávno, v roku 1981.
Počas používania gilotíny občas dochádzalo k nepríjemným veciam. Napríklad keď v roku 1940 vo Viedni úradný kat vtedajšej tretej ríše uvoľnil nôž, nebolo počuť charakteristický zvuk jeho pohybu v drážkach. Nôž sa vzpriečil vo vodiacich koľajniciach a zastavil sa asi pätnásť centimetrov nad krkom odsúdeného.
Výnimkou neboli ani pracovné úrazy – jednému z katových pomocníkov Francúzovi Pierrovi Rochovi nôž odsekol tri prsty vo chvíli, keď sa pokúšal pridržať hlavu brániaceho sa odsúdenca. Pri jednej poprave zabudol katov pomocník odstrániť z koša pred gilotínou hlavu predchádzajúceho popraveného. Keď si ďalší odsúdenec ľahol do správnej polohy, uvidel useknutú hlavu. Začal strašne kričať a stiahol hlavu medzi ramená. V tom zišiel nôž dole a presekol mu hlavu v polovici.
