Hypnotický spánok funguje inak, než si to väčšina ľudí predstavuje.
Zatiaľ čo sa plne sústreďujem len na hlas hypnotizéra, za zatvorenými očami sa mi premieta ten najživší film. Nachádzam sa na ošarpanom schodisku, na rovnakom, aké nájdeš takmer v každom panelovom dome postavenom ešte za čias socializmu.
Dvere do bytov aj okná na medziposchodiach sú zadebnené a zahalené temným šerom. Bezpečne schádzať nižšie dokážem len vďaka veľmi slabo blikajúcim žiarovkám visiacim zo stropu na každom poschodí. Svetlo, ktoré produkujú, mi ledva umožňuje vidieť kontúry priestoru predo mnou. Keď sa nakloním cez zábradlie a pozriem dolu, vidím len nekonečnú tmu. Netuším, ako vysoko sa nachádzam ani koľko námahy ma bude stáť zísť úplne dole.
„Keď poviem ‚spi‘, budete vchádzať hlbšie a hlbšie do seba,“ hypnotizér inštruuje moje kroky. Kým sa v predstavách ponáram do svojho vnútra, cítim, akoby bolo moje telo čoraz ľahšie a ľahšie, niekedy mám pocit, že sa dokonca až nadnáša.
„Teraz vám ukážem jav, ktorý sa nazýva katalepsia. Zdvihnite ruku a predstavte si, že je úplne pevná. Taká pevná, akoby bola vytesaná z kameňa,“ prehovorí ku mne hypnotizér a ja vystriem pravú ruku pred seba. Cítim, ako sa mi v nej napínajú svaly a ako tuhne. O niekoľko sekúnd neskôr cítim, ako sa mi ju snaží ohnúť. Pripadá mi však, že to robí bez akéhokoľvek použitia sily. Napriek tomu ho počujem, ako stoná, keď sa do ruky zapiera. „Mám o štyridsať kíl viac než vy a vašu ruku nedokážem ohnúť. Pokúste sa o to aj vy – uvidíte, nepôjde to,“ poznamená hypnotizér.
Poslúchnem jeho slová, a hoci sa naozaj jednou časťou mysle snažím ruku zohnúť, druhá časť ma v tom úspešne blokuje. Predstava, že je z mojej ruky oceľová tyč či skala, ma tak ovládla, že aj keď sa ňou snažím hýbať z celej sily, zostáva na svojom mieste. Zdá sa mi to byť nelogické a neuveriteľné – chvíľami až komické –, že mi je do smiechu.
Hoci sa vo vnútri smejem, na tvári sa mi len jemne pohne ľavý kútik úst do deformovaného úsmevu. „Keď vám teraz poviem ‚spi‘, môžete ruku úplne uvoľniť a ísť hlbšie.“ Len čo hypnotizér dohovorí, prudko zloží moju zdvihnutú ruku. Už to ide. Ide to, lebo ruka viac v mojej mysli nie je oceľová tyč, ale len obyčajná ľudská končatina.
Skúmať rôzne fenomény na vlastnej koži či navštevovať tajomstvom opradené miesta môžeme len vďaka našim predplatiteľom. Ak sa ti táto tvorba páči, podporiť nás môžeš aj ty vstupom do klubu Refresher+.
Nie je sa čoho báť. Začína sa sedenie
„A ty sa nebojíš?“ zavalili ma kolegovia otázkami krátko po tom, čo som im oznámil, že sa o hodinu idem dať zhypnotizovať. Nebál som sa, nebol na to dôvod, i keď musím priznať, že po tretej takmer identickej otázke ma skutočne mierne zneistili.
Práve ich otázky sa mi premietajú v hlave, zatiaľ čo sedím na koženej sedačke vo vestibule prvého poschodia hotela Bratislava a čakám na to, že ma tu vyzdvihne majster svojho odboru – hypnotizér Martin Komínek.
Očami ešte naposledy kontrolujem mail, ktorý rozosiela každému klientovi pred sedením. Obsahuje dokumenty objasňujúce jeho služby, vyhlásenie o duševnom, ale i fyzickom zdraví a súhlas so spracovaním osobných údajov. Všetky papiere mu nesiem podpísané.
Podľa inštrukcií som 24 hodín pred hypnózou nepil alkohol ani neužil iné omamné látky, ráno v deň D som obmedzil kofeín a cukor, a tak by všetko malo vyjsť podľa plánov a v ceste do hlbín mojej mysle by mi nemalo nič brániť.
Z myšlienkových pochodov ma vytrhne pozdrav usmievajúceho sa holohlavého muža, ktorý sa mi predstaví ako Martin Komínek. Dlhou uličkou ma vedie na „miesto činu“, do svojej kancelárie, kde sa bude všetko odohrávať.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Či si človek pamätá hypnózu a ako počas nej vníma okolitý svet.
- Akým spôsobom sa človek dostane do hypnózy.
- Čo všetko dokážu ľudia v hypnóze.
- Či je hypnóza nebezpečná.
- Či je pravda, že počas hypnózy dokážu ľudia opäť prežiť svoj pôrod či sa dokonca vrátiť do svojich minulých životov.
