- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Mladá Ukrajinka Ksenia Tabaka píše pre čitateľov Refresheru tento zápisník počas toho, ako sa so svojou mamou skrýva pred bombardovaním v Poltave.
Začínam mať veľmi zvláštny pocit. Nie je to úzkosť alebo zúfalstvo ako predtým, no skôr akási zlá predtucha. Pozorujem samu seba, pozorujem všetko, čo sa deje, no len zvonku.
Vidím, aký bol môj život pred vojnou, pozorujem ho, no za ním zrazu nič nie je. Som tu, v prítomnej chvíli. No čo bude potom? Len tma. Zízam do tmy, kým ma z nej nebolia oči, no nič nevidím.
Po zákaze vychádzania nemôžeme doma svietiť. Tma ma doslova naháňa. Vidím len belasé svetlo čajníka, keď v ňom vrie voda. Pozorujem slabé plamene, ktoré na sporáku krúžia v akomsi zvláštnom tanci. A tá zlá predtucha len silnie.
V mobile mám jednu aplikáciu, ktorá sa volá Daily Art. Sú v nej známe obrazy s krátkymi citátmi a informáciami z histórie. Každý deň mi vybehnú na obrazovke, no dodnes som si ich nevšímala. Moju pozornosť teraz upútali dve slová v názve obrazu.
Nehybný život od Raphaella Peala. To je presne ten pocit, ktorý teraz mám. Som nažive, no môj život sa nehýbe, stojí.
Keď sa pozriem do minulosti, vidím samu seba, ako som vychádzala z metra na zastávke Peremoha 23. februára. Bolo to prvý raz, keď som počas stáže robila dve reportáže – jedna bola o tom, ako sa obyvatelia Charkova budú chrániť, ak príde vojna (časť z nej sme natáčali v galérii). Druhá bola o deťoch z mesta Ščasťa v Luhansku.
Kseniina reportáž o zbrojení civilistov
Na prvej sme sa dohodli o deň skôr a nakoniec sa ukázalo, že bola veľmi dôležitá. Ukrajinský parlament v to ráno rokoval o zákone o práve občanov vlastniť strelné zbrane. Preto tú reportáž uprednostnili.
Druhú reportáž som mala dokončiť 24. februára (deň spustenia invázie na Ukrajine).
Keď som išla domov z Peremohy, rozmýšľala som nad tými deťmi zo Ščaste. Dobrovoľníci ich evakuovali, pretože ich mesto čoraz viac ostreľovali. Stretli sme sa pri vchode do zoologickej záhrady. Dobrovoľníci chceli deti rozptýliť a ukázať im Charkov.
Robila som rozhovory s ôsmimi odvážnymi tínedžermi a triasol sa mi pritom hlas. Počúvala som ich príbehy o bombardovaní – o tom, ako sa skrývali v pivniciach, a nevedela som zadržať slzy. Jediná vec, ktorá mi dodávala silu, bola myšlienka na to, že už sú v bezpečí.
Po ceste domov som sa snažila vybaviť si každý detail, aby mi z ich príbehov nič neušlo. Klobúky mi vôbec neslušia, tak som si staromódne uviazala šatku, aby som sa ochránila pred dažďom, snehom a vetrom. Pripadalo mi, že vyzerám ako z roku 1943.
O desať hodín sa začala vojna, ešte horšia než tá v roku 1943. Reportáž o deťoch zo Ščaste som nikdy nedokončila. A príbeh o bombardovaní sa stal mojím vlastným príbehom. Len dúfam, že tie deti sú v bezpečí.
Dvadsiateho ôsmeho marca okolo jedenástej večer sme v mojom rodnom meste počuli prvé výbuchy. Nezvonil predtým žiadny alarm, všade bolo hrozivé ticho. Prekladala som správy a mama zaspávala. Zrazu sa vonku rozštekali psy a moja mačka veľmi znervóznela. Začala si hľadať skrýšu. O dve sekundy neskôr sme počuli prvý výbuch.
„Mami, bombardujú nás! Do kúpeľne!“ kričala som. Znovu som mala pocit, že je ráno 24. februára. No tentoraz to bolo ešte desivejšie. Pozorovala som hrôzu v maminých očiach. Od toho dňa nám stále hrozia útoky granátmi a bombardovanie. Nikto už neignoruje alarm. Ak funguje.
Stále vidím príspevky ľudí o tom, že by sme mali pokračovať v „normálnom živote“. Máme prestať panikáriť, rozptýliť sa, užívať si kávu, jar, dať si spraviť nechty. Možno sa mýlim, ale, úprimne, už ani neviem, ako si niekto môže len tak užívať kávu a prechádzky, keď každý deň, každú hodinu a každú minútu umierajú ľudia. Naši ľudia. A tými najhoršími možnými spôsobmi. Takými, aké nikdy neuvidíme v hororových filmoch.
V Mariupole „rusisti“ jednu ženu niekoľko dní znásilňovali pred jej šesťročným synom. Tá žena neskôr zomrela na následky zranení, ktoré utrpela. Jej šesťročný syn zošedivel. Ako si niekto môže užívať jar a prechádzky?
Jedinú „prechádzku“ som zažila pred dvomi dňami. Stovky ľudí sa zhromaždili, aby si uctili jedného z našich hrdinov a rozlúčili sa s ním. Býval v jednej z dedín pri nás a zabili ho pri tom, ako chránil Ukrajinu. Keď okolo nás prechádzalo auto s truhlou, všetci sme si kľakli. „Sláva našim hrdinom!“
Autorka tohto textu je 28-ročná Ukrajinka Ksenia Tabaka. Pred vojnou pôsobila ako stážistka v spravodajskom oddelení v regionálnom médiu. Okrem stáže sa venovala aj modelingu. Text preložila redaktorka Kamila Šebestová, ktorá je s ňou v pravidelnom kontakte. Zápisky Ksenie z minulého týždňa nájdeš tu. Pre podporu podobného kvalitného obsahu sa pridaj do Refresher+ klubu.
