Napriek nešťastnému osudu ho neopúšťa nádej ani pozitívna energia.
Pri adrenalínových športoch stačí len jeden malý moment a tvoj život sa môže rapídne zmeniť. Svoje o tom vie aj 18-ročný Patrik Kováč z Rožňavy, ktorému sa stala posledná jazda na bicykli osudnou. Napriek tomu, že je už takmer rok pripútaný na vozík, neopúšťa ho pozitívna energia ani nádej, že bude ešte niekedy v živote chodiť.
Keďže žije len s maminou, najväčším problémom na ceste k rekonvalescencii sú pre Patrika financie, čo je aj dôvod, prečo zriadil zbierku. V rozhovore nám prezradil, čím všetkým si musel za posledný rok prejsť, koľko stojí liečba a liečebné pomôcky pre ľudí s hendikepom, ale i to, čo by sme mali v krajine zmeniť, aby sa aj znevýhodnení ľudia mohli cítiť slobodnejšie. Okrem toho, že nám Patrik porozprával o svojich najťažších chvíľach, zarazil nás tým, že sa stále nájdu ľudia, ktorí dokážu závidieť aj nešťastie.
V našej redakcii si vážime silné osobnosti, ktoré svoje najväčšie slabosti premenili na svoju najväčšiu výhodu. Ak sa ti páčia rozhovory s inšpiratívnymi ľuďmi, medzi ktorých patrí bezpochyby aj Patrik, môžeš sa pridať do klubu Refresher+ a dať nám tak možnosť pripraviť ich ešte viac.
Keď sme si dohodovali rozhovor, spomínal si mi, že si krátko po operácii. O akú operáciu išlo?
Hneď po úraze som absolvoval dve operácie: krčnej a hrudnej chrbtice. O niekoľko mesiacov sa mi však zlomil materiál, ktorý mi tam vtedy vložili lekári. Keď ma opäť otvorili, zistili aj to, že sa mi nezrástol zlomený stavec, čiže museli naprávať aj ten. Podstúpil som teda ďalšie dve operácie v priebehu mesiaca.
Ako sa cítiš? Si už v pohode?
Úplne v pohode ešte nie. Mám nejaké bolesti, ale zvládam to.
K úrazu si prišiel na bicykli. Koľko rokov si jazdil?
Zhruba osem až deväť rokov. Odmalička som sa motal s bicyklom, takže je ťažké to nejako presne ohraničiť. (smiech)
Mal si nejaké úrazy už aj v minulosti? Čo sa stalo v osudný deň, že sa to takto pokazilo?
V roku 2015 som si zlomil kľúčnu kosť, ale to nebolo nič. Bol som mesiac off, ale hneď ako som sa dal dokopy, som opäť jazdil.
Ťažko povedať, čo sa v osudný deň pokazilo. Pri tomto športe je to o sekundách a momentoch. Stačí ti jedna stotina, jedna chyba a všetko je zrazu zlé. Ja si v podstate nič z toho úrazu nepamätám. Viem len toľko, že som išiel jazdiť do lesa. Jazdím si a zrazu sa preberám na zemi...
Čo nasledovalo potom? Sám si si zavolal pomoc?
Pokúšal som sa, ale prišiel nejaký okoloidúci a on mi pomohol.
Spomínaš si na prevoz do nemocnice?
Veľmi máličko. Maximálne len na nejaké útržky. Viem, že tam bol záchranár, vrtuľník a potom už len toľko, že sa preberám na lôžku na jiske.
Zo dňa na deň som mal pred sebou úplne iný život a netušil som, čo ma čaká. Nemal som poňatia, či budem už navždy iba ležať, či budem na vozíku alebo čo nasleduje...
Aké boli tvoje prvé pocity po zobudení?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo povedali lekári Patrikovi, keď sa prebral.
- Či podľa odborníkov existuje šanca, že ešte niekedy bude chodiť.
- Ako vnímala Patrikova rodina jeho úraz.
- Prečo je pre Patrika zbierka momentálne jedinou šancou.
- Koľko stojí vozík a rehabilitácie.
- Ktoré známe slovenské osobnosti Patrikovi najviac pomohli.
- Či úraz zmenil Patrikovo vnímanie adrenalínových športov.
- Čo by sme na Slovensku mohli zlepšiť, aby sa aj hendikepovaní ľudia cítili slobodnejšie.
- Aký problém nastal v Patrikovej škole, keď sa do nej vrátil.
