Viete, čo je najväčšie tabu? Mnohí ľudia si myslia, že je to sex, lenže to je mýtus. O sexe sa hovorí všade.
Najväčším tabu je zomieranie. Neveríte? Spravme si test. Viete, kde chcú byť vaši rodičia či starí rodičia pochovaní? V akých šatách? Prijali by kremáciu?
„Prosím ťa, prestaň, neprivolávaj to!“ O smrti odmietame debatovať, je to príliš intímne.
Najviac sa mlčí o veciach, o ktorých hovoriť treba. Zďaleka pritom nejde len o smrť. Ide o život, ktorý žijeme.
Zoznam tabu je siahodlhý – od zdanlivých banalít až po životné traumy. Mlčí sa o menštruácii, alkoholizme, depresii, o potratoch spontánnych aj umelých. Ľudia sa hanbia za chudobu, celulitídu či rakovinu. Muži mlčia o svojich slzách, ženy o popôrodných depresiách. Berú ich ako zlyhanie. Komu by ste sa priznali, ak by vám partnerka vylepila facku? Ste si istí, že žiadna vaša kamoška nezažila znásilnenie?
Máme tajomstvá. A stoja nás veľa energie.
Ľudia na internete teraz často hovoria o odvahe. Podľa nich je odvážne „hovoriť pravdu“, lebo médiá mlčia! Každý zrazu sype názory na covid. Lenže na tom nič odvážne nie je. Mlčí sa tu o úplne iných veciach. Mlčí sa o našich tajných príbehoch.
Prvý naozaj osobný post som napísala tento rok na Valentína. Bol o tom, aké to je, byť single. Nie „ruka-hore-single“, ale single, keď máš 37. Z príspevku sa stal instagramový virál. O tejto téme totiž úprimne hovorí málokto.
Písať o osobných veciach som začala, lebo som o nich nechcela klamať. Nechcela som sa fotiť ako pipka redaktorka a tváriť sa, že všetko je super. Spoločenské magazíny sa ma pýtali na osobný život a ja som tápala... „Čo má prísť, to príde,“ – univerzálna odpoveď a za ňou smajlík. Donebavolajúca lož.
Premýšľala som, koľko ľudí sa cíti rovnako bezradne a podobné otázky utopí hneď v úvode vo frázach. Čím viac o ťažkých témach mlčíme, tým menej o nich spoločnosť vie, tým menej im rozumie, tým menej rozumie nám.
Najprv som si myslela, že to je moja spoločenská zodpovednosť – otvárať tabu. Veď pár ľudí ma sleduje na Instragrame aj v telke, možno im to pomôže. Spätne vidím, že to pomohlo najmä mne. Hovoriť o veciach, ktoré v nás roky hnijú, je oslobodzujúce.
Dajme si teda ešte jeden test.
Skúste si predstaviť niečo, s čím naozaj bojujete, za čo sa asi aj hanbíte. A predstavte si, že o tom niekomu poviete. Striasa vás? O týždeň si to predstavte opäť a o mesiac zas. Priznajte si svoje tajomstvo aspoň sami pred sebou.
Šikanujú vás v škole? Rozvod rodičov sa zmenil na peklo? Nenávidíte svoje telo? Obťažuje vás šéf? Premýšľate nad samovraždou? Pre mňa je ľahšie o veciach písať verejne, no nie každý to tak cíti. Keď vás prestane striasať, popremýšľajte, čo s tým. Viete si predstaviť, že zavoláte na linku pomoci alebo to poviete niekomu blízkemu? Možno zistíte, že zažil niečo veľmi podobné. Väčšina z nás totiž tajomstvá má.
Vždy keď napíšem niečo úprimné, zistím, koľko ľudí si prechádza tým istým. Robia to často tajne a sú na to sami. Nie, ani ja nie som pripravená o všetkom hovoriť. No premýšľam, že raz o tom hovoriť možno chcem, možno aj na tomto mieste. Dávam tomu čas a šancu, dajte aj vy.
