Vysokohorskí nosiči sú už skôr raritou, no vo Vysokých Tatrách nosia tovar aj dnes.
Byť vysokohorským nosičom nie je len povolanie. (Prevažne) muži, ktorí si naložia na krošňu osemdesiat kíl a vydajú sa cez strmé zákutia Vysokých Tatier, to nerobia pre peniaze, ale z lásky.
Lepšie je raz zažiť, než stokrát počuť, a tak, aby som pochopil, čo všetko táto práca zahŕňa, rozhodol som sa ju vyskúšať na vlastnej koži. Vďaka nosičovi Renému som dostal možnosť naložiť sa a zo Starého Smokovca vyšliapať po strmých stupienkoch a skalách aj s nákladom na Zamkovského chatu. Hoci som prešiel len dva kilometre, ťarcha na mojich pleciach spôsobila, že vo vytúženom cieli som bol úplne odrovnaný.
- Prečo vo Vysokých Tatrách nosia tovar na chaty nosiči a nie vrtuľníky.
- Čo je na „nosení“ najťažšie.
- Koľko kíl sa mi podarilo vyniesť na Zamkovského chatu a ako mi to išlo.
- Kedy som si myslel, že to vzdám, a prečo som sa prekonal.
- Čo všetko sa nosí na vysoko položené chaty.
- Koľko si dokáže zarobiť nosič vo Vysokých Tatrách.
Dobrodružstvo sa začína
Do Starého Smokovca, kde som sa mal stretnúť s mladým nosičom, som pricestoval krátko po pol jednej poobede. Dohodli sme sa, že ma vyzdvihne v centre. Keď som mu oznámil, že som na mieste, nenechal na seba dlho čakať a zjavil sa predo mnou v špeciálne upravenej a pokreslenej dodávke. Vozidlo už na prvý pohľad pôsobilo, akoby patrilo tomu najväčšiemu hipisákovi na svete.
Z auta na mňa zamával, aby som nastúpil. Hneď ako sa otvorili dvere dodávky a nasúkal som sa do kabíny, podal mi ruku so slovami: „Čau, ja som René. Pripravený na zážitok?“
Predstavenie ako zo scénky z dobrodružného filmu pokračovalo približne desaťminútovou cestou autom k búdkam, ktoré nosiči využívajú ako sklady. Počas nej mi René prezradil, že tejto práci sa venuje už takmer dva a pol roka, pričom krošňu mal prvýkrát na chrbte, už keď mal šestnásť rokov.
„Ako dieťa som videl jedného nosiča a strašne ma to fascinovalo. Povedal som si, že keď budem starší, musím si to skúsiť. Spýtal som sa teda na to mojej susedy, ktorá je zhodou okolností chatárkou na Zamkovského chate,“ dodal mladý nosič s tým, že odkedy si nosenie vyskúšal, nevie sa od neho odtrhnúť.
Ako sám poznamenal, v tomto mal šťastie, keďže neexistujú žiadne inzeráty ponúkajúce takúto prácu. Ak by si teda mal záujem skúsiť si nosenie aj ty, nezostáva ti nič iné, než sa vybrať do hôr a popýtať sa na voľné pozície priamo chatárov.
Ťažšie, než to vyzerá
Keď dodávka zaparkovala pri skladoch, René vystúpil a odomkol jednu z búd. Spýtal sa ma, koľko zvládnem, pričom už vtedy som ho vopred upozornil, že minimum. Najprv teda skúsil zhromaždiť veci s váhou približne päťdesiat kíl. Ukázal mi, ako náklad bezpečne priviazať ku krošni, a ďalej som ho už fixoval sám.
Keď som sa zo sedu aj s jeho asistenciou pokúšal postaviť s nákladom, cítil som, že to nepôjde. Po kŕčovitom postavení sa ma náklad bral do strán aj na rovine, nieto ešte v ťažkom teréne. Požiadal som ho, aby z nákladu niečo odobral. Na chrbte som nakoniec niesol len niečo viac ako tridsať kíl. Teraz som sa už vedel hýbať.
René mi dal rýchly koučing. Vysvetlil mi, že najdôležitejší je správny balans. „Náklad musí byť správne naložený. Ľahké veci naspodok, ťažšie navrch, inak sa prevrátiš. Rovnako si treba dávať pozor aj pri nesení a vyrovnávať váhu.“
Keď som sa ho spýtal, koľko kíl niesol prvýkrát on, prezradil mi, že bezmála šesťdesiat. Dodal, že približne po tridsiatich sekundách skončil na zemi a náklad ho privalil. Našťastie sa mu nič nestalo. Po približne dvoch týždňoch aktívneho nosenia si však už zvykol a postupne pridával váhu bez problémov.
Po pár radách som bol pripravený, počkal som, kým sa naloží aj René, a spolu sme sa vydali dva kilometre strmo do kopcov.
Brodíme sa hmlou
Vysoké Tatry som nezastihol zrovna v ideálnom počasí, no vyzerali o to mystickejšie. Obklopovala nás silná hmla, ktorou sme sa brodili aj s nákladom. Cestu sme začali na turistickom chodníku, ktorý bol pomerne rovný.
Vzhľadom na moje minimálne skúsenosti a zlú kondíciu bolo šliapanie s krošňou náročné už od začiatku výpravy. Keď však prišli prvé schodíky, s malou dušičkou som sa spýtal Reného, či terén bude aj náročnejší. Vysmial ma, že toto ešte nič nie je.
Pomaly sme postupovali a každých pár metrov sme oddychovali na vystúpených kameňoch či opílených kmeňoch, ktoré nosiči nazývajú štandy. Vysokou krošňou sme na seba zhadzovali kvapky vody z listov stromov, ktoré boli mokré, keďže počas nášho príchodu do Tatier pršalo.
Turistická atrakcia
Väčšinu času sme išli po nosičských cestičkách, kam majú turisti vstup zakázaný a za porušenie zákazu im hrozí pokuta. V častiach, kde sa naša trasa križovala s turistickým chodníkom, nás zastavovali a chceli sa s nami fotiť.
Hoci mne sa to zdalo milé, nosič René mi prezradil, že po nejakom čase to vie aj veľmi liezť na nervy. „Ja som ešte ten z milších nosičov. Mám kolegov, ktorí na otravných turistov nereagujú alebo im aj vynadajú.“
Jeden pár, s ktorým sme sa nechali odfotiť, nám na rozlúčku povedal, že my sme ‚tí zlatí nosiči‘, keďže takto pred rokom sa tiež fotili s jedným, ktorý si od nich za fotku vypýtal päť eur. Keby som bol vedel, že mu boli toľko ochotní zaplatiť, pýtam si aj ja. Desať.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Do akého nebezpečenstva som sa dostal a prečo to bola moja vina.
- Aká odmena ma čakala na chate.
- Prečo vo Vysokých Tatrách nosia tovar na chaty nosiči a nie vrtuľníky, tak ako v iných krajinách.
- Čo všetko sa nosí na vysoko položené chaty.
- Koľko si dokáže zarobiť nosič vo Vysokých Tatrách.
