V druhej časti seriálu o opustených priemyselných stavbách sme nahliadli do starej prešovskej kráľovskej vodárne. Chátrať, paradoxne, začala najviac po jej zviditeľnení a zapísaní medzi pamiatky.
Je leto 2000. Partia chlapcov z Ľubotíc tento zakázaný lesík a jeho okolie pozná veľmi dobre. Dá sa tam dostať priamo z benzínovej pumpy na druhej strane cesty. Alebo popri priemyselnom areáli o niekoľko stoviek metrov ďalej, normálne po ceste. To je ale veľká obchádzka. Navyše, plot je potrebné komplikovane preliezať.
Okolo benzínky je to ľahšie a rýchlejšie. Dierou v plote skrytou v kríkoch prejdú v sobotu podvečer okolo plechovej tabule s nápisom: VSTUP ZAKÁZANÝ.
Po zarastenom chodníku sú o chvíľu na širšej, tiež poriadne zarastenej ceste. Močaristým terénom pomedzi stromy, staré šachty a studne vedie až k ich tajnému objavu. Na skryté šachty a diery v tráve si tu treba dávať veľký pozor.
„Od detstva bol tento objekt pre mňa záhadou. Kedysi, ešte v strede hustého močaristého lesa, kde bol zakázaný vstup, vystupovala z diaľky pri západe slnka jeho silueta z tieňa lesa. V našich detských predstavách bol zrazu súčasťou rozprávky či strašidelného príbehu. Snáď neostane minulosťou,“ spomína dnes na staré časy jeden z chlapcov, Adam.
Zámoček
Keď dorazia k zámočku, ako ho volajú, je už skoro tma. Cez sklenenú tabuľovú výplň veľkých drevených dverí – jeden druhému na pleciach – skontrolujú, či je vzduch čistý.
Potom vylezú vedľa na rímsu rozbitého okna. Šikovne prelezú dnu a zoskočia na keramickú dlažbu veľkej haly na prízemí.
Popri schodíkoch do podzemia prebehne desaťročný Adam k oknám oproti a pozerá na domček za zámočkom.
„Ticho, možno sú už tam ...“ Chlapci so zatajeným dychom sledujú dvere a okná rozpadávajúceho sa správcovského domu oproti. Nič sa však nedeje.
Jeden z nich vytiahne z vrecka cigaretu a zapáli si: „Nie sú, prichádzajú až v noci, keď je úplná tma, jeden má aj psa, videl som ho. A možno to nie sú žiadni bezdomovci.“
Preskočí oknom naspäť pred zámoček a vedľajším vchodom vybehne po travertínovom schodisku úplne hore, na druhé poschodie. Bežia za ním.
Chvíľu sa tlačia pri okrúhlom okne pod strechou so železným štvorcom v strede. Pozerajú na koruny stromov pred zámočkom. Nad ich dedinou a Prešovom zapadá slnko. Ten, čo fajčí, ponúkne cigarety ostatným.
Posadajú si na dubové trámy v podkroví. Tu ich bezdomovci tak ľahko neprekvapia. Teraz je to ich zámoček a ich dobrodružstvo. To je isté. Čo bude o desať, dvadsať rokov nevedia. To už budú všetci preč.
- Vďaka čomu a ako prežila vilka prešovskej mestskej vodárne v Ľuboticiach
- Ako dlho bola unikátna technická stavba ukrytá pred očami verejnosti
- Kedy ju vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku
- Prečo sa po zviditeľnení nevyhla rýchlej devastácii
- Ako vyzerala niekedy a ako vyzerá zvonku aj zvnútra dnes
- Kedy sa ju chystajú rekonštruovať
- Čo z pôvodného exteriéru a interiéru musí zachovať
„Určite tam ešte v 90. rokoch minulého storočia, minimálne v domčeku vedľa vodárne, bývali a žili ľudia,“ hovorí mi o 20 rokov neskôr pamiatkar Dominik Sabol. V roku 2011 spracoval a podal návrh, aby zámoček vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Je ňou od roku 2012.
„Ide o netradičnú a v tomto regióne unikátnu stavbu. Najbližšie podobné stavby sa nachádzajú až v Tatrách,“ vysvetľuje pamiatkar.
Sedíme v obrovskej zasadačke Krajského pamiatkového úradu v Prešove. Pamiatkar najprv rozpráva trochu opatrne. Obáva sa, či nechcem z článku o starej vodárni urobiť nejakú bombastickú kauzu.
Keď ho uistím, že ma zaujíma skôr urbex vizuál a nejaký zaujímavý príbeh, ktorý sa s ňou spája, povie mi o unikátnej technickej stavbe čo môže a vie.
O vodáreň sa zrazu začali zaujímať ľudia. Prešovčania, turisti aj médiá. Najprv nikto nevedel, čo to je za vilku. O budove sa začalo intenzívne diskutovať v médiách aj na sociálnych sieťach.
„Je to relatívne čerstvá kultúrna pamiatka. V minulosti to patrilo mestu a vodárňam, dnes to vlastnia podnikatelia. Developeri. Nešlo im ani tak o vodáreň ako skôr o okolité pozemky. Kým bola vodáreň zarastená v lese, nikomu neprekážala a takmer nikto o nej nevedel,“ pokračuje pamiatkar.
Uisťuje ma, že pamiatkari sa vždy snažia uprednostniť pre ochranu najviac ohrozené objekty. Keď zistili, že noví majitelia pozemkov majú s areálom developerské zámery, snažili sa, aby vodáreň čím skôr vyhlásili za pamiatku.
„Konali sme rýchlo a podarilo sa. O pár mesiacov sa les odkryl a stavbu už každý videl. O vodáreň sa zrazu začali zaujímať ľudia. Prešovčania, turisti aj médiá. Najprv nikto nevedel, čo to je za vilku. O budove sa začalo intenzívne diskutovať v médiách aj na sociálnych sieťach. Istý čas bola aj strážená,“ vysvetľuje Sabol, čo sa dialo po odkúpení pozemkov a vyrúbaní okolitého lesa.
-
Vodáreň sa nachádza v západnej časti obce Ľubotice, spojenej s Prešovom priemyselným areálom a nákupným centrom.
-
Postavili ju v roku 1906 ako prešovský kráľovský mestský vodovod v historizujúcom slohu ako poschodový dvojtrakt s nárožnou vežičkou.
-
Svojím charakterom pripomína tatranskú vilu, miestni ju volali Vaserlajtung
-
Stavala ju firma Antonín Beszey a Eugen Toth z Budapešti. Plány vyhotovili Elemír Zarka a Koloman Farkaš, tiež z Budapešti.
-
Mesto Prešov si na stavbu mestskej vodárne a vodovodu, ktorý sa staval spolu s ňou, zobralo pôžičku 500-tisíc korún.
-
V roku 1908 bol severne od budovy vodárne postavený aj dom pre správcu vodárne. Mestská vodáreň fungovala do roku 1949. Posledných 30 rokov chátra, dnes je v súkromnom vlastníctve.
- V jej areáli, v povodí rieky Sekčov, bolo navŕtaných 24 studní. V budove vodárne boli nainštalované čerpacie zariadenia, benzínové motory. Na poschodí boli byty pre obsluhu týchto zariadení.
-
V roku 2012 bola budova starej vodárne vyhlásená za Národnú kultúrnu pamiatku. V roku 2020 sa začala riešiť jej rekonštrukcia. Pôvodné technológie a technické zariadenia sa nezachovali.
-
Po roku 1949, po výstavbe diaľkového skupinového vodovodu Vyšný Slavkov – Tichý Potok – Prešov, bola vodáreň prestavaná a fungovala ako záložný vodný zdroj pre prešovskú nemocnicu.
-
V 60. a 70. rokoch minulého storočia sa vodáreň ocitla v novo zastavanom priemyselnom zázemí mesta. Tým, že sa skryla medzi stromy zalesneného areálu, dlhé roky unikala pozornosti verejnosti.
-
Na južnej fasáde vodárne bol dvojmetrový maďarský nápis: „Eperjes szabad királyi város vízműve“ (Prešovský kráľovský mestský vodovod).
-
Pod budovou a v jej okolí sa nachádzajú podzemné šachty rôznej veľkosti. Dlážka na prízemí je historická, z keramických dlaždíc. Do výšky 1,5 metra sú obložené aj múry na prízemí.
-
Na prvé poschodie a do podkrovia vedie historické travertínové schodisko s kovovým dekoratívnym zábradlím.
Medzi nákupnými centrami
Pred výstavbou okolitých nákupných centier - dnes je v okolí vodárne Kaufland, Lidl, Retail park Ľubotice a OC Accept - nastalo obdobie, keď sa budova prestala strážiť. Národnú kultúrnu pamiatku začali navštevovať výtržníci, asociáli a bezdomovci.
„Tiež som videl veľa fotiek na internete. Ľudia tam chodili dokonca fotiť rôzne umelecké veci, ako napríklad svadby, módu a podobne,“ spomína Sabol.
„Pamiatka je dodnes kedykoľvek a komukoľvek prístupná. Nikto ju nestráži, nie sú tam žiadne kamery. Je to vec vlastníka. Stretli sme sa s ním a vyzývali ho, aby s tým niečo robil. Odkedy je vodáreň viditeľná, jej stav sa výrazne zhoršil.“
Možno im len vyhovoval stav, kedy sa budova takzvane „vyčistila“. Smutné je, že sa nezachovali nádherné zdobené dvere. Pamiatka, paradoxne, začala chátrať v období, keď ju začalo byť vidieť. Práve v čase, keď začala byť chránená.
„Poslednýkrát som tam bol asi pred rokom. Budova mala dvere, okná, podlahy. Všetko. Za rok došlo k takej devastácii, že dnes tam z toho nie je takmer nič. Majitelia prisľúbili, že s tým niečo budú robiť. Tvrdia, že stráženie je pre nich nákladné a oplotenie veľký význam nemá,“ hovorí.
Pamiatkar je presvedčený, že v tomto prípade nešlo o vlastníkov, ktorým by stará budova kvôli developerským zámerom nejako prekážala. Naopak, vedeli že ide o unikát a chceli ju zachovať.
Maďarský nápis obnovia
„Možno im len vyhovoval stav, kedy sa budova takzvane „vyčistila“. Jednoducho, doteraz o to vôbec nemali záujem. Začiatkom roka podali žiadosť o obnovu. Stanovali sme im podmienky, ktoré musia pri rekonštrukcii dodržať,“ hovorí.
Musia zachovať fasády, tvar strechy a jednotlivé chránené architektonické prvky, ktoré tam sú. Tie, ktoré sa budú obnovovať, musia byť nahradené identickými. Zároveň musí byť obnovený aj pôvodný nápis na južnej fasáde: „Eperjes szabad királyi város vízműve“ (Prešovský kráľovský mestský vodovod).
„Smutné je, že sa nezachovali nádherné zdobené dvere. Pravdepodobne nebudeme vedieť urobiť ani ich repliku. Pamiatka, paradoxne, začala najviac chátrať v období, keď ju začalo byť vidieť, práve v čase, keď začala byť chránená,“ vysvetľuje Dominik Sabol.
Pamiatkársky chránená je dnes iba budova, nie celý areál. V jej okolí boli studne a v suterénoch fungovala prečerpávacia a vodárenská technológia.
„Chránená je iba architektúru budovy, nie technológia, pretože tá zanikla v 50. rokoch minulého storočia,“ hovorí Sabol.
„Z dokumentov sa dochovali iba dve historické fotografie a stručný projekt prestavby vodárne z 30. rokov 20. storočia. Znázorňuje vodný zdroj, z ktorého potrubie tlačilo vodu do veže, aby mohla byť gravitačne distribuovaná do celého mesta. Ani z toho ale nie je jasné, aká technológia bola v pôvodnej mestskej vodárni použitá,“ dodáva pamiatkar.
