V druhej časti seriálu o opustených priemyselných stavbách sme nahliadli do starej prešovskej kráľovskej vodárne. Chátrať, paradoxne, začala najviac po jej zviditeľnení a zapísaní medzi pamiatky.
Je leto 2000. Partia chlapcov z Ľubotíc tento zakázaný lesík a jeho okolie pozná veľmi dobre. Dá sa tam dostať priamo z benzínovej pumpy na druhej strane cesty. Alebo popri priemyselnom areáli o niekoľko stoviek metrov ďalej, normálne po ceste. To je ale veľká obchádzka. Navyše, plot je potrebné komplikovane preliezať.
Okolo benzínky je to ľahšie a rýchlejšie. Dierou v plote skrytou v kríkoch prejdú v sobotu podvečer okolo plechovej tabule s nápisom: VSTUP ZAKÁZANÝ.
Po zarastenom chodníku sú o chvíľu na širšej, tiež poriadne zarastenej ceste. Močaristým terénom pomedzi stromy, staré šachty a studne vedie až k ich tajnému objavu. Na skryté šachty a diery v tráve si tu treba dávať veľký pozor.
„Od detstva bol tento objekt pre mňa záhadou. Kedysi, ešte v strede hustého močaristého lesa, kde bol zakázaný vstup, vystupovala z diaľky pri západe slnka jeho silueta z tieňa lesa. V našich detských predstavách bol zrazu súčasťou rozprávky či strašidelného príbehu. Snáď neostane minulosťou,“ spomína dnes na staré časy jeden z chlapcov, Adam.
Zámoček
Keď dorazia k zámočku, ako ho volajú, je už skoro tma. Cez sklenenú tabuľovú výplň veľkých drevených dverí – jeden druhému na pleciach – skontrolujú, či je vzduch čistý.
Potom vylezú vedľa na rímsu rozbitého okna. Šikovne prelezú dnu a zoskočia na keramickú dlažbu veľkej haly na prízemí.
Popri schodíkoch do podzemia prebehne desaťročný Adam k oknám oproti a pozerá na domček za zámočkom.
„Ticho, možno sú už tam ...“ Chlapci so zatajeným dychom sledujú dvere a okná rozpadávajúceho sa správcovského domu oproti. Nič sa však nedeje.
Jeden z nich vytiahne z vrecka cigaretu a zapáli si: „Nie sú, prichádzajú až v noci, keď je úplná tma, jeden má aj psa, videl som ho. A možno to nie sú žiadni bezdomovci.“
Preskočí oknom naspäť pred zámoček a vedľajším vchodom vybehne po travertínovom schodisku úplne hore, na druhé poschodie. Bežia za ním.
Chvíľu sa tlačia pri okrúhlom okne pod strechou so železným štvorcom v strede. Pozerajú na koruny stromov pred zámočkom. Nad ich dedinou a Prešovom zapadá slnko. Ten, čo fajčí, ponúkne cigarety ostatným.
Posadajú si na dubové trámy v podkroví. Tu ich bezdomovci tak ľahko neprekvapia. Teraz je to ich zámoček a ich dobrodružstvo. To je isté. Čo bude o desať, dvadsať rokov nevedia. To už budú všetci preč.
- Vďaka čomu a ako prežila vilka prešovskej mestskej vodárne v Ľuboticiach
- Ako dlho bola unikátna technická stavba ukrytá pred očami verejnosti
- Kedy ju vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku
- Prečo sa po zviditeľnení nevyhla rýchlej devastácii
- Ako vyzerala niekedy a ako vyzerá zvonku aj zvnútra dnes
- Kedy sa ju chystajú rekonštruovať
- Čo z pôvodného exteriéru a interiéru musí zachovať
„Určite tam ešte v 90. rokoch minulého storočia, minimálne v domčeku vedľa vodárne, bývali a žili ľudia,“ hovorí mi o 20 rokov neskôr pamiatkar Dominik Sabol. V roku 2011 spracoval a podal návrh, aby zámoček vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku. Je ňou od roku 2012.
