Izraelský dokumentarista: Ustašovci veľmi dobre vedeli, koho dobodali bajonetom a komu nožom odrezali prsia

Keď som posielal Nathanovi emailom otázky do Izraela, neuvedomil som si, že sa vlastne pokúšam o diaľkový rozhovor s človekom, ktorý ich za posledných 20 rokov urobil viac ako 2-tisíc. Došlo mi to, až keď som čítal jeho odpovede.

Až na pár výnimiek to boli odpovede na úplne iné otázky. A bol som to ja, kto musel vymýšľať nové, aby k odpovediam 70 ročného svetobežníka a skúseného dokumentaristu sedeli.

Namiesto poslednej otázky  som ho požiadal o niečo zaujímavé, čo by chcel napísať voľne, svojimi slovami. Po troch stranách textu, v ktorých sa úspešne (a možno aj našťastie) vyhol mojim diskusným mantinelom ako poslednú vetu napísal: „Ďakujem, využil som radšej tvoju láskavú ponuku odpovedať na otázky vyššie.“  Prišlo mi to ako celkom vtipná lekcia.

  
Koľko ľudí vám v projekte Zločiny páchané na civilnom obyvateľstve poskytlo rozhovory? Kde sa dajú nájsť, vidieť, prečítať?

V priebehu dvoch desaťročí (1997-2016), keď som projekt viedol, sme urobili rozhovory s viac ako 2-tisíc ľuďmi z väčšiny európskych krajín. Krajín, ktoré boli okupované nacistickým Nemeckom. Vrátane Slovenska.

Všetkým, ktorí súhlasili a podelili sa s nami o svoje pamäti, myšlienky a pocity, ktorých životné príbehy sa stali súčasťou unikátnej zbierky svedectiev z najtemnejšieho obdobia svetovej histórie, patrí obrovská vďaka. Zbierka je dnes uložená v americkom múzeu holokaustu vo Washingtone (United State Holocaust Memorial Museum – USHM).

Všetci ľudia na Slovensku, ktorí pracovali na tomto projekte ako členovia nášho základného tímu – koordinátorka Monika Vrzgulová, Eva Riečanská, ktorá robila rozhovory (obe z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied), výskumníci Ernest Ackerman, Mária Drábová, Peter Hudák, prekladateľka Sylvia Kráľová, kameraman Michal Veselský, zvukár Martin Kleibl, všetci robili túto prácu s nadšením a veľkou motiváciou. S naozajstným zmyslom pre poslanie.

Odporúčané

Kto je tu fašista, nech zdvihne ruku 3. februára 2020 o 17:39

Ktoré interview sa ťa najviac dotklo?Tých príbehov bolo veľa. Naozaj mnoho. Poviem iba jeden. Rumunsko, Besarábia, koniec druhej svetovej vojny. Rumunské ozbrojené hliadky majú rozkaz zhromaždiť a odviesť Židov z jednej dediny, v ktorej zostali. Už predtým ich deportovali, niektorí sa však ukryli alebo prežívali v malých dedinkách. Vojaci majú rozkaz ich zadržať, zhromaždiť a zabiť. Podarí sa im nájsť dvanástich, je medzi nimi aj matka s dieťaťom. Odvedú ich na opustené miesto, kde prečkajú noc.

Strážia ich dvaja vojaci. Ráno príde tretí. Jedného po druhom ich zviažu, postavia do radu a začnú strieľať. Židia padajú na zem. Dieťa nezasiahnu. Jeho mama spadne, dieťa začne plakať: „Mami, mami ... ,“ no matka už je mŕtva. Vojaci sú nervózni, diskutujú o tom, kto dieťa zabije. Neodváži sa nikto. Rozhodnú sa, že si hodia mincu. Ten, ktorý prehrá, napokon vytiahne pištoľ. Vystrelí ale netrafí. Netrafí ani druhýkrát. Po ďalších výstreloch je dieťa mŕtve.

Kto ti o tomto príbehu povedal?

V dedine, odkiaľ ich vtedy zobrali, sme našli štyroch svedkov udalosti. Jeden z nich nás zobral na miesto, kde sa to stalo. Nie je to jediný hrozný príbeh. Iba príklad svedectva, akých sme zaznamenali mnoho.

Pre dokumentaristu nie sú dôležité iba príbehy, ale hlavne ľudia. Raz sme v Bielorusku prišli do dediny na konci sveta. Žiadna tečúca voda, žiadne cesty. Iba opustené domy. Vošli sme do domu.

Prvá veta, ktorú nám človek povedal bola: „Moja žena zomrela pred šestnástimi rokmi, syn mi zomrel pred siedmimi rokmi. Žijem tu sám, ale nemám už ďalej prečo.“ Toto sa stane a vy ste tam. A to je iba začiatok. Vtedy si uvedomíte, že ste neprišli kvôli príbehu, ale za človekom.

Čo si chcel týmito príbehmi povedať ľuďom?

Som presvedčený, že sme stále vo vojne. Vďaka bohu už nebojujeme skutočnými zbraňami, ale je to stále veľmi tvrdý a reálny boj. Osobne bojujem proti všetkým tým súčasným rasistickým hnutiam - v Maďarsku, Francúzsku, Grécku a v mnohých ďalších krajinách. Bojujem proti zabudnutiu. Pretože to je to, čo chcú, aby sa stalo. Popierajú pravdu toho, čo sa stalo dve, alebo tri generácie naspäť. Myslia si, že nebudú môcť byť považovaní za pokračovateľov vtedajších zločincov. A že tak budú môcť páchať ďalší megazločin.

Odporúčané

Pozreli sme sa do laboratória, kde sa testujú odobraté vzorky na koronavírus 7. mája 2020 o 12:30

Kto sú to oni?

Poviem to inak. Verím tomu, že svet v ktorom sa zločinci, ich fanúšikovia a nasledovníci neskrývajú v tme a temnotách, ale sú vystavení svetlu, prenasledovaní a stíhaní maximálne, ako je to len možné, je lepšie miesto pre život. Akákoľvek iná alternatíva je oveľa horšia. Nie, týmto ľuďom nesmieme uľahčovať život. V tejto vojne jednoducho nemáme na výber. A nesmieme prehrať. Veľmi dobre vieme, čo sa potom môže stať.

Môže sa holokaust zopakovať?

Samozrejme. Veľakrát sa to už stalo. V Kambodži, Rwande, na Balkáne. Čím viac študujem holokaust, tým viac som pesimista. Nielen kvôli tomu, že ide o ľudskú prirodzenosť, povahu. Hlavne preto, lebo vidím, že väčšinu ľudí to vôbec nezaujíma.

Verím tomu, že svet, ktorý umožňuje zapamätať si čo možno najviac, je menej zlý ako ten, v ktorom je umožnené na veci zabudnúť.

O čom je tvoja práca?

Ak môžem citovať Talmud, jedna z jeho múdrostí hovorí: „Nie je tvoja povinnosť dokončiť prácu, ale nemáš právo ju opustiť.“ Literárny text to vystihuje oveľa lepšie. Spisovateľ Jorge Luis Borges to presne opisuje vo svojom krátkom príbehu Svedok (The Witness). Text je o posledných hodinách muža menom Saxon: „Zomrie pred svitaním, a v ňom zomrú a nikdy sa nevrátia posledné jasné obrazy tých pohanských obradov. Svet bude trochu chudobnejší, ak na ňom viac nebude tento Saxon ...“

V príbehu Borges opisuje deň, kedy vyhasli posledné oči, ktoré videli Ježiša Krista. A ja sa pýtam spolu s ním. Čo zomrie s nami, keď príde náš deň? Aké úbohé alebo skazené tváre stratí svet?

To, čo sme v skutočnosti v tomto projekte robili, je, že sme sa čiastočne pokúsili zachrániť jasné obrazy. Tváre, hlasy, živú prítomnosť a autentické spomienky svedkov, ktorých dnes postupne strácame. Zachovať tieto spomienky ako súčasť nášho dedičstva. Snažím sa bojovať s tým kontinuálnym ubúdaním pamäti, o ktorom hovorí Borges. A zakomponovať túto stratu do toho, čo po nás zostane.

Odporúčané

Primár kliniky, kde liečia COVID-19: Nemôžeme žiť v nepretržitom strachu, riziko vôbec nie je také veľké. Do leta sa nič nestane 5. mája 2020 o 11:26

Zachrániť pamäť?

Áno, tento projekt bol o kultúrnej pamäti. Ak by som mal byť ešte oveľa osobnejší, túto zbierku zhromaždenú v americkom múzeu holokaustu (a tiež vo Fortunoff archíve americkej Yale univerzity), by som bez váhania nazval pokladom. Aj napriek ťažkej téme projektu, som paradoxne vnímal snahu takýmto spôsobom porozumieť a zaznamenať Holokaust ako veľmi obohacujúcu skúsenosť.

Verím, že je to tak preto, lebo uprostred všetkých tých obrovských strát a utrpenia, bol pokus zachrániť svedectvá pred zabudnutím. Verím tomu, že svet, ktorý umožňuje zapamätať si čo možno najviac, je menej zlý ako ten, v ktorom je umožnené na veci zabudnúť. A to je presne to, o čo sa vrahovia a ich dnešní nasledovníci usilujú.

Kedy si prvý krát navštívil Slovensko?

V roku 1994. Ľudia z Fortunoff Archive pri Yale univerzity ma požiadali, aby som rozbehol dokumentárny projekt na ktorom spolupracovali so slovenskou nadáciou Milana Šimečku. Stretol som sa vtedy s vynikajúcimi ľuďmi. Dokumentovali príbehy slovenských Židov, ktorí prežili obdobie druhej svetovej vojny. Keď boli v rukách zločincov z Hlinkových gárd a režimu, ktorému gardy slúžili. Cítili povinnosť a poslanie aspoň čiastočne im vykompenzovať strašné zaobchádzanie a nespravodlivosť, ktorú počas vojny zažívali.

 Pamätám si na stretnutia s ľuďmi z nadácie, ktoré viedla Tereza Grellová, ako na veľmi vzrušujúce. A som veľmi rád, že som týmto ľuďom s citom pre morálku a svedomie, ako napríklad Martin Bútora alebo Peter Salner, mohol pomôcť. Vždy si spomeniem na obrovskú citlivosť a vzrušenie s ktorým sa pripravovali na stretnutia s preživšími. Keď im rozprávali o ich stále živých ranách z minulosti. O zločinoch, ktoré na nich nacisti páchali na Slovensku, a potom v nich pokračovali v koncentračných táboroch.

Snažil som sa im povedať, že títo ľudia o tom všetkom čím prešli chcú rozprávať. Že o tom chceli hovoriť stále, a čakali na to dlhý čas. Snažil som sa im pomôcť a dodať odvahu. Aby sa nebáli ich odmietnutia. Povedal som im, áno, bude to ťažké, ale je to správna vec a že ich nakoniec preživší príjmu a uvítajú to.

S koľkými ľuďmi ste sa rozprávali na Slovensku? Kde všade ste boli?

Podľa mojich záznamov sme na Slovensku vypočuli 66 ľudí na dvanástich miestach po celej krajine. Na stretnutia s mnohými svedkami tej doby si spomínam ako na takmer posvätné skúsenosti. Hlavne kvôli dôležitosti, akú pripisovali faktu, že ich pamäti sa stanú súčasťou verejnej sféry. Že obrazy, ktoré dlhé roky poctivo strážili vo svojich mysliach, sa zaznamenajú na elektronické médiá a budeme ich môcť uchovať pre budúce generácie.

Odporúčané

Ľudia z chudobných obcí na východe porazili zahraničnú ropnú spoločnosť. Ťažiari zasypali vrtnú plošinu a odišli 31. marca 2020 o 18:02

Tento pocit poslania pri zdieľaní svojich spomienok, ich zasvätenie prenasledovaným, okrádaným, deportovaným a vraždeným ľuďom bolo to hlavné, čo ma poháňalo. Ak nám všetci títo svedkovia pri zaznamenávaní svojich pamätí dôverovali, potom naša práca mala zmysel. Niektorí z nich boli starí a chorí. Niektorí už nemohli rozprávať, alebo hovorili len veľmi ťažko. Napriek tomu často pozbierali posledné sily a požiadali svojich príbuzných, aby sa s nami stretli a povedali nám ich príbehy.