19-ročný vysokoškolák z Košíc to chce o 4 roky dotiahnuť na paralympiádu: To, že som nevidiaci, ma neobmedzuje (Rozhovor)

Ján Šuľak má 19 rokov a študuje počítačové modelovanie na Technickej univerzite v Košiciach. Ešte si nie je istý, či chce pracovať v odbore, hoci programovanie ho veľmi baví. Nedávno však začal aj masérsky kurz a zvažuje kariéru športového maséra. Popri škole sa venuje behu a viacerým ďalším aktivitám.

Od tohto roka bude reprezentovať Slovensko v Paralympijskom výbore, chce sa profesionálne venovať behu. Trénuje každý deň a svoje hranice chce posúvať na najvyššiu možnú úroveň. Zúčastnil sa už mnohých behov na národnej úrovni.

Pred rozhovorom sme si napísali na Facebooku. V pohode mi odpisoval napriek tomu, že nevidí. Vraj má prispôsobený počítač, všetko mu to prečíta, hovorí mi. O pár dní neskôr sme si zavolali. Pri rozhovore bol výrečný, veľmi otvorene hovoril aj o svojom znevýhodnení. Hoci je nevidiaci, robí všetko, čo k vysokoškolskému životu patrí. Užíva si čas s priateľmi, programuje do noci, lebo ho to baví a tým, že sa chce behu venovať profesionálne, zvyčajne trénuje dvojfázovo.

Ako dlho sa venuješ behu?

Tretí rok.

Prečo si si vybral práve beh?

Veľa som sedel za počítačom, už na strednej ma počítače veľmi bavili, to bola prvá vec, prečo som s tým začal. Na druhej strane, rodičia ma k pohybu viedli odmalička, mal som k tomu blízko. Zároveň je beh pre nevidiaceho človeka to najjednoduchšie, čo môže robiť. Mám navádzačku, sme spojení šnúrkou a dáva mi len pokyny rukou a jednoducho bežíme. Nie je to ako lyžovanie, kde sa rieši napríklad vzdialenosť udržiavanie vzdialenosti medzi mnou a navádzačom a podobne. Síce beh patrí medzi najťažšie športy na fyzickú záťaž, ale čo sa týka technického prevedenia, tak je to najjednoduchšia alternatíva.

Ako dlho si nevidiaci?

Odmala.

Ako zvládaš bežné činnosti v živote? Na beh máš navádzača, ale čo napríklad práce v domácnosti?

Mňa k tomu viedli rodičia už od útleho detstva. Poznám dve skupiny nevidiacich: tí, za ktorých odmala rodičia spravia všetko, čo je zo začiatku fajn, ale potom sa to človeku vracia, pretože nie je samostatný. Ďalej sú tu tí, medzi ktorých sa snažím patriť aj ja, do veľkej miery za to môžu moji rodičia. Odmalička sa ku mne správajú ako k vidiacemu, takže ma domáce práce naučili robiť a musel som si ich spraviť sám. Viedli ma k samostatnosti, hoci, samozrejme, v niektorých veciach museli brať ohľad na to, že som nevidiaci. Teraz, keď žijem v Košiciach a chodím na vysokú školu, nemám problém robiť všetky činnosti ako robia bežní ľudia.

Väčšina ľudí nevie ako reagovať, keď stretne nevidiaceho. Pritom ja mám rovnaké myslenie ako bežný človek, len nevidím.

Vieš si teda aj navariť?