Komik Szatmary: Vraveli mi, aby som nevtipkoval o tom, že som Žid. Nedal som si povedať, dnes sa na tom baví aj židovské publikum

Michael Szatmary je známa tvár vo svete slovenského stand-upu. Robí to už 8 rokov a jeho úplne prvé vystúpenie mu vyšlo perfektne. Myslel si preto, že je z neho hotový komik. Po čase však zistil, že to tak ani zďaleka nie je. „Komik sa vystúpeniami formuje. Chvíľu potrvá, dokým si nájdeš štýl, vtipy, ktoré ti sedia,“ hovorí. Momentálne sa s kolegami pripravuje na špeciálne vystúpenie, Silné reči oslavujú desiate narodeniny. „Vystúpia aj ľudia, ktorí už s nami nie sú. Teda nie, že by zomreli, ale že už nie sú súčasťou Silných rečí. (smiech) Každý z nás vystúpenie pojme po svojom,“ upresnil.

Szatmary dlho pracoval ako spravodajca v televízii Markíza. K žurnalistike sa však už nechce vrátiť. Bavilo ho to, no stačilo. „Spravodajstvo je také, že niečo vytvoríš a večer vidíš výsledok. Popritom stres, adrenalín, bola to namáhavá práca. Musíš byť sústredený, nemáš dovolenky, peňazí dostávaš málo.“

Vo vystúpeniach často spomínaš, že si Žid, neraz je to nosná téma. Čo tým sleduješ?

Je to niečo, čo ma v rámci slovenského stand-upu odlišuje od ostatných. Mám tému, ktorú môžem rozoberať a robiť si z nej srandu, lebo môžem. (smiech) Slovo je najsilnejšia zbraň a aj takýmto humorom sa snažím búrať predsudky. Vysvetľujem, že Židia nie sú iní ako ostatní. Aj medzi nami sa nájdu dobrí ľudia, zlodeji či vrahovia rovnako, ako medzi ostatnými.

Dnes ťa už ľudia poznajú, poznajú aj tvoj humor. Na začiatku však možno poniektorí dvíhali obočia.

Z nežidovskej časti publika nikdy. Skôr mali problém ľudia z našej komunity. Vraveli mi, že nie je dobré hovoriť nahlas, že som Žid a podobne.

Prečo?
Boja sa o tom hovoriť, Židia to v minulosti nemali jednoduché. Hlavne starší majú akýsi vnútorný strach o holý život. Radili mi, aby som o tom nehovoril nahlas ani ja. Nedal som si povedať, takýto humor už robím dlho a dnes bežne chodím aj na židovské oslavy, ľudia sa na tom už bavia.

Rodina bola tiež toho názoru, aby si si zo Židov srandu nerobil?

Nie, nikdy. Babička je herečka, dedo známy spisovateľ, bohém. Mama je taktiež otvorený človek - liberál. Navyše, keďže som jej jediný syn, mohol som robiť čokoľvek a prešlo by mi to. (smiech) Na jednej strane by ma najradšej vrátila do svojho brucha, no na tej druhej mi chcela dopriať slobodu v tom, čo robím. Stand-up robím osem rokov, no na žiadnom ešte nebola.

Má to svoj dôvod?

Má za mňa trému. (smiech)

Mal si to počas detstva ako chlapec zo židovskej rodiny ťažšie oproti ostatným deťom?

Vôbec. Vyrastal som za socializmu a mal som o tom zakázané hovoriť v škole. Otec emigroval v roku 1985 do Izraela, ja som teda hovoril spolužiakom, že je v USA. Dnes, keď sa nad tým zamyslím, neviem, či to bola lepšia odpoveď. Zrejme som mal čušať, že otec emigroval. Na gympli som ale priznal, že som Žid a začal som sa o tom otvorene rozprávať. Odvtedy to o mne vie každý.

V roku 2019, zrejme aj vďaka internetu, silnejú nenávistné hlasy a konšpirácie o Židoch sú v spoločnosti veľmi obľúbené. Vnímaš to?

Na vlastnej koži to, našťastie, nevnímam. Na Slovensku je antisemitizmus latentný, schovaný za počítačmi. Reálne však k útokom nedochádza. Tu a tam sú steny pomaľované nacistickými symbolmi, to je však najviac, čo sa tu udialo. Tým však nechcem povedať, že tu žiadna nenávisť voči Židom nie je a necítime to. Je to miernejšie ako trebárs vo Francúzsku. Keď si čítam komentáre pod svojimi videami, vtedy natrafím na nevhodné reči. Nestalo sa mi ale, že by ku mne niekto podišiel a vynadal mi. Možno aj preto, že som už pomerne známy, možnože preto, že je Slovensko dobrá krajina. Nebudem si ale nič nahovárať, stále sú tu Rómovia, Maďari či imigranti, ktorí si to často odnesú viac ako my.

Vtip nemôže byť prvoplánový a keď už niečo tvrdé poviem, musí to byť naozaj dobré.

Nestalo sa ti teda, že po tom, čo si niekomu v konverzácii povedal, že si Žid, začal byť trebárs odmeraný a podozrievavý?