Na internete sa mi stáva, že mi ľudia napíšu a chcú sa dozvedieť viac o judaizme. Medzi riadkami však cítiť, že sa chcú hádať, vraví komik.
Michael Szatmary je známa tvár vo svete slovenského stand-upu. Robí to už 8 rokov a jeho úplne prvé vystúpenie mu vyšlo perfektne. Myslel si preto, že je z neho hotový komik. Po čase však zistil, že to tak ani zďaleka nie je. „Komik sa vystúpeniami formuje. Chvíľu potrvá, dokým si nájdeš štýl, vtipy, ktoré ti sedia,“ hovorí. Momentálne sa s kolegami pripravuje na špeciálne vystúpenie, Silné reči oslavujú desiate narodeniny. „Vystúpia aj ľudia, ktorí už s nami nie sú. Teda nie, že by zomreli, ale že už nie sú súčasťou Silných rečí. (smiech) Každý z nás vystúpenie pojme po svojom,“ upresnil.
Szatmary dlho pracoval ako spravodajca v televízii Markíza. K žurnalistike sa však už nechce vrátiť. Bavilo ho to, no stačilo. „Spravodajstvo je také, že niečo vytvoríš a večer vidíš výsledok. Popritom stres, adrenalín, bola to namáhavá práca. Musíš byť sústredený, nemáš dovolenky, peňazí dostávaš málo.“
- Ako vníma extrémizmus na Slovensku
- Čo si myslí o vyjadrení Milana Mazureka z ĽSNS o mydlách a Židoch
- Kde sú jeho hranice v rámci humoru
- Kedy si povedal, že je skutočný komik
- Prečo mama nechodí na jeho vystúpenia
- O čom chce napísať knihu
Vo vystúpeniach často spomínaš, že si Žid, neraz je to nosná téma. Čo tým sleduješ?
Je to niečo, čo ma v rámci slovenského stand-upu odlišuje od ostatných. Mám tému, ktorú môžem rozoberať a robiť si z nej srandu, lebo môžem. (smiech) Slovo je najsilnejšia zbraň a aj takýmto humorom sa snažím búrať predsudky. Vysvetľujem, že Židia nie sú iní ako ostatní. Aj medzi nami sa nájdu dobrí ľudia, zlodeji či vrahovia rovnako, ako medzi ostatnými.
Dnes ťa už ľudia poznajú, poznajú aj tvoj humor. Na začiatku však možno poniektorí dvíhali obočia.
Z nežidovskej časti publika nikdy. Skôr mali problém ľudia z našej komunity. Vraveli mi, že nie je dobré hovoriť nahlas, že som Žid a podobne.
Prečo?
Boja sa o tom hovoriť, Židia to v minulosti nemali jednoduché. Hlavne starší majú akýsi vnútorný strach o holý život. Radili mi, aby som o tom nehovoril nahlas ani ja. Nedal som si povedať, takýto humor už robím dlho a dnes bežne chodím aj na židovské oslavy, ľudia sa na tom už bavia.
Rodina bola tiež toho názoru, aby si si zo Židov srandu nerobil?
Nie, nikdy. Babička je herečka, dedo známy spisovateľ, bohém. Mama je taktiež otvorený človek - liberál. Navyše, keďže som jej jediný syn, mohol som robiť čokoľvek a prešlo by mi to. (smiech) Na jednej strane by ma najradšej vrátila do svojho brucha, no na tej druhej mi chcela dopriať slobodu v tom, čo robím. Stand-up robím osem rokov, no na žiadnom ešte nebola.
Má to svoj dôvod?
Má za mňa trému. (smiech)
Mal si to počas detstva ako chlapec zo židovskej rodiny ťažšie oproti ostatným deťom?
Vôbec. Vyrastal som za socializmu a mal som o tom zakázané hovoriť v škole. Otec emigroval v roku 1985 do Izraela, ja som teda hovoril spolužiakom, že je v USA. Dnes, keď sa nad tým zamyslím, neviem, či to bola lepšia odpoveď. Zrejme som mal čušať, že otec emigroval. Na gympli som ale priznal, že som Žid a začal som sa o tom otvorene rozprávať. Odvtedy to o mne vie každý.
V roku 2019, zrejme aj vďaka internetu, silnejú nenávistné hlasy a konšpirácie o Židoch sú v spoločnosti veľmi obľúbené. Vnímaš to?
Na vlastnej koži to, našťastie, nevnímam. Na Slovensku je antisemitizmus latentný, schovaný za počítačmi. Reálne však k útokom nedochádza. Tu a tam sú steny pomaľované nacistickými symbolmi, to je však najviac, čo sa tu udialo. Tým však nechcem povedať, že tu žiadna nenávisť voči Židom nie je a necítime to. Je to miernejšie ako trebárs vo Francúzsku. Keď si čítam komentáre pod svojimi videami, vtedy natrafím na nevhodné reči. Nestalo sa mi ale, že by ku mne niekto podišiel a vynadal mi. Možno aj preto, že som už pomerne známy, možnože preto, že je Slovensko dobrá krajina. Nebudem si ale nič nahovárať, stále sú tu Rómovia, Maďari či imigranti, ktorí si to často odnesú viac ako my.
Vtip nemôže byť prvoplánový a keď už niečo tvrdé poviem, musí to byť naozaj dobré.
Nestalo sa ti teda, že po tom, čo si niekomu v konverzácii povedal, že si Žid, začal byť trebárs odmeraný a podozrievavý?
S takým niečím sa nestretávam. Ľudia, čo chodia na šou, sú inteligentní, rozumejú humoru. Sieť fanúšikov máme vybudovanú, vedia do čoho idú a čo môžu čakať od komikov. Často to už nebýva tak, že idú na Silné reči, ale na konkrétneho komika – vyberajú si teda podľa mien, v ktorý deň sa na vystúpenie prídu pozrieť.
Na internete sa mi stáva, že mi ľudia napíšu a chcú sa dozvedieť viac o judaizme. Medzi riadkami však cítiť, že sa chcú hádať. Keď sa veta začne „Vy Židia“, je mi jasné, kam to bude smerovať. Nasleduje niečo v zmysle, že si medzi sebou pomáhame a potom príde slovo ale. Založil som prvé slovenské židovské noviny Delet a v nich som sa snažil vysvetľovať. Dnes som na to už starý a keď je niekto blbý, bude už iba blbší. Prestal som s vysvetľovaním a nechávam to na mladších. Pomohlo by tiež, ak by vysvetľovali kresťania. Aby to nebolo len o obhajovaní.
Rozprávka o Židoch a mydlách z úst Milana Mazureka z ĽSNS nielenže zaskočila, mnohých až znechutila. Táto strana nás zastupuje už aj v Európskom parlamente.
Toto o mydlách nie je nová vec, iba papagájoval antisemitské heslá. Od slovenskej politiky neočakávam nič viac v porovnaní s krčmou v Hornej Dolnej. U nás je to tak, že do politiky ide človek, ktorý nikdy nič nedosiahol a nedosiahne. Možno teraz príde zmena.
Neplánuješ si z našich politikov robiť srandu?
U nás je veľmi málo stand-upistov, ktorí robia politickú satiru. Neviem presne, čím to je, mali sme o tom aj debaty. Ja si z politikov srandu nerobím, na to tu je Zomri a iní. Politici sú totiž veľmi ľahké ciele a ja do mŕtvol nekopem, je mi to cudzie. Samozrejme, niekedy sa to nedá obísť a tiež si sem-tam vystrelím z politika. Nemám z toho potešenie, rovnako by som nemal potešenie zo stand-upu v angličtine, pričom hovorím plynule anglicky.
Máš hranice?
Mám, ale sú veľmi, veľmi všeobecné. Vtip nemôže byť prvoplánový a keď už niečo tvrdé poviem, musí to byť naozaj dobré. Ak sa pustíš do takéhoto vtipu a nie je dobrý, si za hlupáka a zhoríš. Ak je ale dobrý, divák ti to prepáči a v konečnom dôsledku prepáčiš aj sám sebe.
Holokaust?
Nie som hlúpy a viem si povedať, že toto nie, toto je už príliš. Vieš, že som nedávno pil 60 % džús z koncentráku? Alebo že deti chodia pravidelne na výlet do koncentračných táborov aby vedeli, čo sa v minulosti dialo. Chodí sa tam vlakom a ja som tam nikdy nešiel, to by ma zabilo. Alebo bol som v Izraeli na pláži a dal som sa do reči s dievčinou. Bola z Nemecka a spýtala sa ma, či si nevymeníme číslo. Nemal som pri sebe telefón a ona navrhla, že mi ho napíše na ruku. Nie, nie, nie, nie, ďakujem, neprosím.
Základom je poriadne si vtip premyslieť, kedy a v akom kontexte ho povedať, aby padol na úrodnú pôdu.
Mal si už po vystúpení pocit, že si to nezvládol a celé to akosi zle vypálilo?
Samozrejme. Komik sa vystúpeniami formuje. Moje prvé vystúpenie bolo skvelé a mal som pocit, že som komik. Druhé a tretie už boli slabšie a potom bolo vyložené slabé vystúpenie. Tiež chvíľu potrvá, dokým si nájdeš štýl, vtipy, ktoré ti sedia.
Také eventy bývajú ťažké, vtedy sa nedokážem poriadne sústrediť. Nie je to ako vystúpenie, tam si tí ľudia kúpili lístok, aby ma videli. Títo to dostali od šéfa, aby počas firemnej akcie počúvali 20 minút vtipy. Nie každý ma o to záujem, nie každému som sympatický.
Na eventoch v podstate predávaš emóciu, čo môže byť v niektorých situáciách naozaj ťažké.
Treba si uvedomiť, že je to v prvom rade práca. Živím rodinu, mám zodpovednosť. Musím jednoducho zarábať a do médií sa nechcem vrátiť. Robil som redaktora 11 rokov a stačilo. Stand-up komik je úžasné povolanie, čo je lepšie ako rozosmievať ľudí?
Áno, predávam emóciu, v podstate som štetka, lebo predávam seba. (smiech) A to aj keď sa mi nechce, som unavený, mám opicu, nezáleží na tom. Keď sa postavím pred mikrofón, zrazu to celé opadne a naberiem druhý dych. Prípady, kedy diváci nepočúvajú alebo nebodaj odídu, je málo. Prevažuje pozitívna spätná odozva.
Koľko eventov za mesiac odmoderuješ?
Záleží, aký je mesiac. Takto pred Vianocami je toho viac. Za mesiac býva aj 5 či 6 akcií.
V minulosti si sa vyjadril, že za vystúpenie zarobíš stovky, za súkromné akcie tisícky eur. Koľko si zarobil za najsilnejší mesiac?
Presne neviem, pravdepodobne to bolo okolo 10-tisíc eur.
Dostal si už ponuku, ktorá ťa prekvapila?
Nie, to nie. Ak im za tie peniaze stojím, firma si ma zaplatí. Skôr som bol prekvapený, že firma zrušila event pár dní pred akciou, no aj napriek tomu mi povedali, aby som vystavil faktúru, lebo mi to chcú zaplatiť.
Bol si v období, kedy sa ti dlhodobo nechcelo robiť humor?
Nestáva sa mi to. Keď mám štyri vystúpenia za štyri dni, vtedy je to ťažké. Ono sa to nezdá, ale psychicky to je náročné, mozog ti totiž ide totálne na plno, ak si k tomu zarátaš adrenalín, cestovanie či tlak, je to náročné. Teraz som to pocítil – mal som vystúpenie v pondelok, utorok a stredu a bolo to psychicky aj fyzicky vyčerpávajúce. Unavený, zničený, nič sa mi nechcelo. Ale v momente, ako som sa postavil na pódium, na všetko negatívne som zabudol a nasával som energiu.
Dávajú ti diváci pocítiť, keď sa ti nedarí?
Stáva sa to nie len na eventoch, ale aj na bežných vystúpeniach. Veľa ľudí si vypije, vykrikujú, skáču nám do toho. Myslia si, že sú vtipnejší, našou úlohou je si s tým poradiť. Ľudia prišli kvôli mne, mám pripravené vystúpenie, on iba vykrikuje. Treba sa naučiť, ako na takýchto ľudí reagovať. Vie to človeka rozhodiť, keď na teba zaziape, aby si povedal lepší vtip. Mne to nevadí, ja to mám, práveže, rád. Našťastie, slovenské publikum je veľmi kultivované a nedeje sa to, čo sa deje napríklad v USA, že ťa vybučia, vykričia.
Sám sebe si najlepším kritikom. Máme súdnosť a sebareflexiu, nemôžeš viniť 250 ľudí za to, že sa nesmejú.
Stres ešte mávaš?
Väčšinou nie. A keď už, je to skôr preto, že pociťujem zodpovednosť. Stres a trému som mal, keď ma zavolali rečniť Za slušné Slovensko. Mal som pred tisíckami ľudí povedať niečo múdre, vtipné a povzbudzujúce. Rečnil som aj v Bratislave a aj v Prahe. Vtedy mi nebolo všetko jedno. Asi som ale naozaj dobre rečnil, vďaka môjmu prejavu odstúpil Kaliňák. (smiech)
Tvoje vystúpenie spred pár rokov o stanovaní je už legendárne. Je to netradičný druh humoru, no očividne sa na ňom ľudia dokážu poriadne zabaviť.
Každý komik má „ten svoj“ humor, tú svoju rutinu. Sú ale témy, ktoré sa medzi komikmi opakujú – prvý let, drogy, sex, vzťahy. Fekálny humor je pomerne obľúbený a stanovanie je pravdivý príbeh. Teda, aspoň z časti. Ono keď si komik celé vystúpenie vymyslí, ani divák mu to neverí. Samozrejme, veľa som toho prifarbil, nebolo to napríklad na stanovaní, ale v škole prírode a podobne. Vystúpenie to bolo napokon veľmi úspešné. Tým, že je zavesené na internete, nemôžem ho už použiť. Na eventoch sa mi ale stáva, že ma ľudia žiadajú, aby som ho povedal. Aj keď to už všetci počuli. Ja ho ale nehovorím.
Jano Gordulič mi v rozhovore povedal, že keď nefunguje nový materiál, komik prejde na overené vtipy, aby sa ľudia bavili. Aj ty takto reaguješ?
Nie. Naposledy sa mi to stalo nedávno, mali sme tematické vystúpenie. Nevyšiel mi prvý, druhý a ani tretí. Ja som ale bojovník, napísal som to celé a dám to jednoducho dokonca. Navyše, musím zistiť, čo funguje a nefunguje, aby som mohol vystúpenie prerobiť. Nakoniec som to dobojoval.
Si sebakritický?
Každý z nás je. Sám sebe si najlepším kritikom. Máme súdnosť a sebareflexiu, nemôžeš viniť 250 ľudí za to, že sa nesmejú. Sú porota a keď to nefunguje, musíš si uvedomiť, že je niečo zle. Vďaka tomu zistíš, čo treba prerobiť, čo doplniť a čo vyhodiť.
Stand-up sa stal súčasťou kultúry na Slovensku, išiel neuveriteľne hore čo sa týka kvality. Dovolím si dokonca povedať, že sme konkurencieschopní s hocikým vo svete.
Očakávajú od teba ľudia v súkromí, že budeš vtipný?
Bohužiaľ, áno. Dôjde Szatmary a bude sranda. Nie vždy sa mi chce a paradoxne dnes vyhľadávam už takú spoločnosť, kde nemusím „byť vtipný“. Bol som vždy triedny šašo, zabával som ľudí. Dnes, keď to robím profesionálne, mám najradšej debaty, kde sa nemusíme predbiehať, kto je vtipnejší.
Szatmary, povedz vtip. Stáva sa ti to často?
Veľmi. Často sa tiež stáva, že oni chcú vtip povedať mne. V prvom rade, viem rozprávať iba svoje, ostatné si nepamätám a nerozumiem im. Neviem ani, ako sa mám tváriť.
Ty si komik, povedz vtip, hovoria mi ľudia. Mám asi jediné zamestnanie, ktoré musím ľuďom na mieste dokazovať. Mám vtedy chuť povedať, že som aj gynekológ. Aj to mám dokázať?
Máš v talóne nacvičený vtip, keď ťa niekto vyzve, aby si zažartoval?
Úprimne, nemám. Ale mohol by som mať už nejaké pripravené, keď sa mi to pravidelne stáva. Tak napríklad, teraz mi napadne: Vieš čo povedal snehuliak agresívnym uhlíkom? Eh, zmiznite mi z očí. Alebo videl som rómskeho policajta, zbil sa sám. (smiech)
Ako by si reagoval, ak by po tvojej šou prišiel niekto z publika a povedal, že chce reklamovať tvoju šou? Nebola vraj vtipná a chce vrátiť peniaze.
Asi by som mu tie peniaze vrátil. No a zakázal by som mu chodiť na humorné predstavenia. (smiech)
Ako si sa dostal do Silných rečí?
Nevedel som ani, že existujú. Poznal som sa však s Janom Gorduličom a on sa mi pochválil, že ide na vystúpenie, začal vraj robiť stand-up. Zavolal ma naň, bol som tam ako divák. Povedal som si, že by som to zvládol aj ja. Šiel som si to teda vyskúšať. Prvý stand-up vyšiel veľmi dobre. Bolo to približne v roku 2012.
Kedy si si povedal, že si skutočný komik?
Začali pribúdať vystúpenia, zrazu ich bolo 5 či 6 do mesiaca. Dovtedy to bola len zábavka, no postupne sme sa začali profesionalizovať. Časom som si uvedomil, že začínam nestíhať. Mal som totiž full-time job, ktorý končil každý deň o 20:45. Odtiaľ som chodil rovno vystupovať a domov som prišiel až v noci. Narodila sa dcéra a musel som sa rozhodnúť. V tom čase si ma zavolal šéfredaktor spravodajstva a povedal, aby som si zbalil svoje veci a vypadol. Povedal som mu, že keď na mňa hovorí takýmto tónom, naozaj už neprídem.
Vyhodili ťa?
Nie, žartujem. Dal som výpoveď. (smiech) Odvtedy som na voľnej nohe a už sú to 4 roky, čo ma živí humor. Stres z chudoby je oveľa príjemnejší ako ten pracovný.
Ako sa od začiatku Silných rečí vyvíjal na Slovensku humor?
Stand-up sa stal súčasťou kultúry na Slovensku, išiel neuveriteľne hore čo sa týka kvality. Dovolím si dokonca povedať, že sme konkurencieschopní s hocikým vo svete. Nedávno som bol v New Yorku na stand-upe na Broadwayi. Bolo tam 8 komikov a ktokoľvek z nás by ich prešťal. Navyše, nie len komici, ale aj manažment Silných rečí Jano vybudoval od základov. Dnes je to firma s desiatkami ľudí, každý je iný a napriek tomu sme všetci kamoši a klape nám to.
Silné reči oslavujú 10 rokov, pripravujete špeciálny event. Ako bude vyzerať?
Vystúpia aj ľudia, ktorí už s nami nie sú. Teda nie, že by zomreli, ale že už nie sú súčasťou Silných rečí. (smiech) Každý z nás vystúpenie pojme po svojom. Pochybujem, že niekto bude riskovať neoverený materiál. Navyše, vystúpenia budú kratšie, keďže nás bude viac. Bude skupina Ultrazvuk, Vec, Tono S, párty. Budú tiež krátke rozhovory s komikmi, budeme spomínať na naše začiatky. Do obehu sme dali 500 lístkov.
Všetci ich majú zahraničných komikov napozeraných. Mňa to nebaví. Tým, že je to moja práca a žijem tým, nemyslím si, že by som sa musel inšpirovať a pravidelne to pozerať.
Je medzi komikmi Silných rečí konkurencia?
Niektorí komici sa berú veľmi vážne a súťažia, chcú byť najlepší. Samozrejme, každý chce byť najlepší, no tým, že každý z nás je iný a každý z nás má inú cieľovku, tak ja osobne nepovažujem ostatných komikov ako konkurenciu.
Vedel by si si predstaviť, že by si od zajtra robil niečo iné?
Najradšej by som nerobil nič. (smiech) Mám prácu, ktorá ma napĺňa. Tým, že rád vysedávam v baroch a som nočný človek, tak toto je presne to, čo som vždy chcel robiť, a to aj napriek tomu, že som pred 8 rokmi nevedel, čo by som chcel robiť.
Už si naznačil, že ti nechýba žurnalistika. Už by si to nešiel robiť?
Ak by som povedal, že chýba, bol by som pokrytec. Cítil som, že som dlho na jednom mieste. Nedostal som pritom šancu postúpiť, pritom som si myslel, že by som ju dostať mohol. Nie v rámci hierarchie spravodajstva, skôr vyskúšať šou. Mohli ma strčiť do Chart Show, no nikdy sa nič také nestalo. Žurnalistika ma ale bavila, vždy som bol pri zdroji prvý. Spravodajstvo je také, že niečo vytvoríš a večer vidíš výsledok. Popritom stres, adrenalín, bola to namáhavá práca. Musíš byť sústredený, nemáš dovolenky, peňazí dostávaš málo. No a žiadne uznanie. Mám to za sebou a už by som to nešiel robiť.
Ako na teba ako na novinára vplýva to, čo sa momentálne deje? Myslím Kočnerovu Threemu, situácia v súdnictve, prokuratúre.
Cítim sa bezmocný. Vidím, aké je to celé prehnité. To, že teraz odstránia Trnku, tým sa toho veľa nevyrieši. Vďaka tomu sa prokuratúra nezmení. Všade vidíš len korupciu a ja neviem, čo sa musí stať, aby sa to zmenilo. Aby sa zo Slovenska stala lepšia krajina.
Na Slovensku nikdy nebude dobre, táto veta už zľudovela. Myslíš si to aj ty?
Som optimista. Národ nie je blbý a keď príde k najhoršiemu, zomkne sa a nenechá to tu zhniť, nenechá vo vláde náckov a komunistov. Na druhej strane mám strach, že to bude len horšie a horšie. Bije sa to vo mne. Nepatrím však medzi tých, čo vyplakávajú. Keď takých stretnem, hovorím im, že bude dobré. No a tých, čo hovoria, že sa máme dobre, tak takých som ešte nestretol.
Spomínal si, že sa ti narodila dcéra, deti sú naša budúcnosť. Premýšľali ste, že sa odsťahujete?
Neviem si predstaviť, že by som žil niekde inde. Ja som sa tu narodil, som tu doma a už som si svoje v zahraničí odžil. Neviem, čo by sa muselo stať, aby sme si pobalili kufre a šli niekde preč.
Darí sa vám ako rodine?
Áno, sme zdraví, dcéra má už 4 roky, začínam ju mať pomaly rád.
Ako to myslíš?
Už sa s ňou viem porozprávať, je to rovnocenný parťák na debatu.
Pravidelne vystupuješ aj v Čechách. V čom je české publikum odlišné od toho slovenského?
Divák je rovnaký. Mám pocit, že český stand-up je odlišný. Naše publikum nás už vycvičilo, musíme mať pančlajn na pančlajne, nasekané vtipy. Divák sa inak začne nudiť. Česi sú „vyprávači“ ako bol napríklad Horníček. Rozprávajú príbeh a na záver je vtip. To by nám divák neodpustil. Prekvapuje ma tiež, že nám bez problémov rozumejú. Slovenčina sa im zdá strašne sexy.
Naozaj?
Áno, počúvam to veľmi často. Tým, že to máme nasekané vtipmi, tak sú nadšení. Kdekoľvek ideme, vždy zbúrame halu.
Máš na slovenskej a českej scéne obľúbenca?
Na Slovenskú som nútený počúvať všetkých. (smiech) Zrejme Tomino Hudák. V Česku nemám nikoho.
Jano mi spomínal, že má napozeraných zahraničných komikov. Aj ty ich sleduješ?
Všetci ich majú napozeraných. Mňa to nebaví. Tým, že je to moja práca a žijem tým, nemyslím si, že by som sa musel inšpirovať a pravidelne to pozerať.
Máš koníčky?
Keď sa mi nechce vymýšľať stand-upy, tak hrám a skladám. Som tiež fanúšik seriálov, momentálne pozerám Evil na CBS a dva právnické seriály. No a rád pozerám trailery. Dokážem ich pozerať aj celý večer.
Zájdeš aj do kina?
Áno, čaká ma Terminátor a stále som nevidel Jokera. Taktiež si nenechám ujsť Star Wars.
Čo ty a šport?
Každú nedeľu hrávam futbal, starí páni. V minulosti, som šermoval.
Venuješ sa tomu aj dnes?
Len to nie, šermoval som 12 rokov, mama ma donútila. Skončil som, keď som mal 19 a nikdy viac.
Ani nevyskúšaš? Možno by ťa to chytilo.
Známy sa k tomu nedávno vrátil, ja to neplánujem. Nikdy ma to nebavilo.
Ani v telke si nepozrieš zápas v šerme?
Čosi. Neexistuje väčšia nuda. (smiech) V telke len futbal a hokej, vždy som chcel byť futbalista.
Dcéru teda na šerm neprihlásiš.
Nechám na ňu, ako sa rozhodne. Moja pani to berie trochu inak, prihlásila ju na spev, tanec a keramiku. Má to ale v rámci škôlky. Určite budem chcieť, aby vyskúšala bojové umenie. Obávam sa totiž, že to bude nádherné dievča, tak aby sa vedela sama obrániť. Poznám chlapov, sú to hajzli, sám som jeden z nich.
Čo bude o desať rokov?
Môj sen je Ford Mustang, kabriolet. Dom na pláži, niekde pri Tel Avive, s obrovskou terasou. Tam budem písať knihu, piť biele víno a kúpať sa v mori. (smiech)
O čom bude kniha?
To si ma zaskočil. (smiech) Kniha bude mať názov Každá je zbaliteľná. Bude to návod, ako baliť baby.
