Kvalita Prisoners nevznikla náhodou. Denis Villeneuve je novým kráľom napínavého vedenia kamery a ťaživej, remeselne dokonalej réžie.
Meno Denisa Villeneuva by malo byť známe každému čitateľovi, ktorý si klikne na recenziu akčného Sicaria. Nie je to mainstreamový film, je to však film režiséra s menom, ktoré prerazilo do Hollywoodu so silným revom. Poviem to na rovinu, najnovšia záležitosť najväčšieho kanadského talentu 21. storočia v kinematografii nie je svojou kvalitou či formou ojedinelá. Podobné snímky vychádzajú aj v iných krajinách, no nedostanete sa k nim skrz mizivú či nulovú propagáciu alebo neznáme mená, ktoré za nimi stoja. Villeneuve už však má svoju povesť a nevyvrátiteľné kvality, ktoré v Hollywoode ceníme. Budeme len radi, keď bude pokračovať priamo v tom, čo vie najlepšie, a štúdiá ho pri tom obmedzovať nebudú. V tom prípade sa stane, že do kín príde ďalší skvost, skvost, akým je určite aj Sicario.
Taktiež mám dojem, že bude presne ten typ filmu, ktorého kvalita v mojich očiach vzrastie každým ďalším opakovaným zhliadnutím. Oceniť každý jeden ťah kamery a dokonalosť réžie by bolo na prvýkrát nemožné. Zatiaľ čo u Mad Maxa som bol v eufórii dlhé dni po premiére a nebol som schopný udeliť mu menej ako 10 bodov (čo sa mi v recenzii stalo prvýkrát v živote a dnes by to určite trošku kleslo), pri Sicariu to bude práve naopak. Čím dlhšie sa zamýšľam nad samotným filmom, tým väčšie nutkanie mám ísť pozrieť si ho znova. Dej zachytáva agentku FBI pri, prakticky, dennej rutine, a teda záťahoch na únoscov. Dnešok je však iný, keďže nájdu niečo, čo zmení ich pohľad na ich prácu a taktiež niekto príde o život. Jej prácu si všimnú kolegovia z ministerstva obrany. Požadujú od nej, aby svojimi zručnosťami pomohla v boji proti skutočným nepriateľom, ľuďom stojacim za všetky tie zverstvá, aké vída. Viac vám ale nepoviem, keďže by sme zašli do spoileroidného pásma.
Už od úvodnej sekvencie vo vás snímka budí dojem, že sa miestami pozeráte na autentický, ničím neprikrášlený dokument. Na tom ale nie je nič zlé, nebyť zbytočne natiahnutého deja a miernych plochých aspektov, ktoré sa sem-tam vynoria a po záverečných titulkoch ich už nedokážete nevnímať. Kamera z pohľadu prvej osoby či dokumentárny štýl jej vedenia v mnohých scénach kričia o vaše slovo, tak zúfalo si ho vyžadujú, pretože v nich nie ste schopní vydať zo seba ani to jediné. Villeneuve totiž pracuje s atmosférou a kamerou vskutku nevídaným a jedinečným spôsobom. Necháva vás v napätí, budí vo vás nepokoj a drží vás prikovaného v sedačke počas celej stopáže. Atmosfére pomáha aj vhodne zvolená hudba, ktorá pravdepodobne samostatne vo vašich slúchadlách neobstojí, no pri jednotlivých scénach funguje dokonalo a dotvára celkové pozadie dokonalej režisérovej vízie za pomoci zručných kameramanov (Roger Deakins nesklamal). Niet najmenších pochýb o tom, že práve režisér a kameramani sa navzájom jasne pochopili a presne vedeli, čo potrebujú spraviť, aby Sicario splnilo to, čo malo. Tvorcom už od začiatku mohlo byť jasné, že dej nemá šancu preraziť vo veľkom. Ponúkal ale neodolateľnú možnosť spracovania, ktoré divákovi vyrazí dych. Inými slovami, dočkal som sa 2, síce zbytočne natiahnutých hodín stopáže, kedy forma jasne predčila obsah.
Sčasti za to môže jemne predvídavý dej či scény, sčasti aj nešťastný výber niektorých postáv. Ako som už spomínal vyššie, film miestami využíva dokumentárnu štruktúru, čomu sa nevyhol ani samotný dej. Postavám nestihnete prísť na chuť, respektíve máte problém dostať sa im pod kožu. Čiastočne to môže byť aj tým, že sa nedostaneme k ich minulosti či kostlivcom v skriniach, skôr za to ale môže výpravný štýl. Akoby ste cítili medzi nimi a vami nejaký neviditeľný blok. Nie je to však chyba hercov. O nich môžeme hovoriť jedine v superlatívoch, či už ide o Josha Brolina, ktorému táto rola vyložene sadla alebo Emily Blunt a jej vierohodné zobrazenie agentky FBI v nič netušiacom stave bezmocnosti a idealistickom svete, ktorý však tam, kde žijú draci, neexistuje. Ak sa ale pri niekom môžeme zastaviť, jednoznačne by to mal byť Benicio Del Toro. Ten vyčnieva najvyššie, a rovnako tak aj jeho geniálna postava
Klasické klišé typu: „on sa pre tú rolu narodil!“, u mňa neuvidíte, no môžem vám prezradiť, že Benicio našiel dokonalú formulku, s akou by mal priviesť postavu Alejandra k životu. Všetky jeho pohyby, dialógy a mimika vás párkrát doslova prebijú a nechajú v úžase, najviac ale zažiari v precíznom a... budem sa opakovať, ale neuveriteľne dokonale natočenom finále s mierou budovania napätia, aké len tak rýchlo neuvidíte. Čerešničkou na torte je potom komorný záver, po ktorom by vaše srdce najradšej nahlas vykríklo, že chce viac.
Sicario je z hľadiska réžie a hereckých výkonov filmom, ktorý môžete označiť za dokonalý ako v krčme, internetovej diskusii alebo pred filmovými kritikmi. Každý z ľudí naokolo pochopí, prečo to tvrdíte a každý jeden filmový fanúšik sa vás po zhliadnutí opýta: „kto to, dopekla, natočil?“. Veľká škoda, že Denis Villeneuve nemal k dispozícii lepší námet, respektíve skôr zaujímavejšiu premisu a bohatšie postavy namiesto citeľného dokumentárneho vplyvu na výsledný scenár. Našťastie, nejde len o negatívum, keďže vďaka tomu vzniklo množstvo aspektov, ktoré zase Sicariu pomáhajú byť takým dusným, miestami nepríjemným, no zároveň strhujúcim príbehom, ktorého vyrozprávanie vás nadchne oveľa viac, než príbeh samotný. Nebyť faktu, že bol film zbytočne pretiahnutý a miestami pôsobil obsahovo chudobne, hodnotenie by sa vyšplhalo až ku desiatke. Mne neostáva nič iné, než nechať si to všetko ešte raz uležať v hlave a tešiť sa na druhé premietanie. Toto sa jednoducho podarilo. 9/10.
