Už dlho sa v kinosálach neobjavil film, ktorý by vám vedel zdvihnúť žalúdok obyčajným tichom.
V posledných rokoch sa na nás z kín a televíznych obrazoviek vyhŕňajú všemožne znetvorené strašidlá, démoni, odfláknuté lesy samovrahov, robotické žraloky a kadečo iné doprevádzané hrozivým výkrikom, ktorý prevyšujú iba upišťané slečny (a niektorí páni) v javisku. Bohužiaľ, to, čo poväčšine dostávame, sú lacné prvoplánové preľaknutia, ktoré už vieme dopredu očakávať. Samozrejme, na jednoduchú, príjemne natočenú jednohubku, si dokážeme zájsť s čistou mysľou, párkrát sa reflexívne strhnúť či v ojedinelých prípadoch možno utrieť spotené dlane. Čo sa však stane, keď do kina zájdeme na film, ktorý v nás už od úvodných scén vzbudzuje dojem, že niečo naozaj nie je v poriadku a vyvoláva v nás žalúdočnú nevoľnosť obyčajným nekrvavým záberom? Strach má mnoho podôb a aj horor pracuje s nástrojmi subjektivity, avšak čarodejnica obsahuje niečo, čo vás nenechá chladnými. Niečo, čo vás prinúti pri večernej ceste mestom zvýšiť hlasitosť v slúchadlách a zrýchliť krok. Niečo, čo sa vám vynorí v hlave počas inokedy nudného výpadku prúdu. Niečo, čo skutočne straší a dotýka sa ľudského podvedomia.
The Witch: A New-England Folktale alebo skrátene The Witch je dlhohrajná prvotina režiséra Roberta Eggersa, ktorou sa chce dostať do širokého povedomia žánrovo stojatých vôd Hollywoodu s veľmi špecifickým šarmom. Sám si to všetko dokonca aj napísal a s rozpočtom nečiniacim ani 3,5 milióna preniesol na plátno kus svojej zvrátenej mysle tak veľkolepým štýlom, že som sa nestačil čudovať. Čarodejnica nám behom hodinky a pol svojho trvania ponúkne náhľad do špinavej zeme na pobreží Spojených štátov niekedy v polovici 17. storočia a mnohočlennej puritánskej rodinky, opúšťajúc bezpečnú osadu vďaka silným nezhodám s jej zastupiteľstvom. Presťahujú sa teda na okraj hrozivo vyzerajúceho lesíka, kde sa rozhodnú pokračovať v obyčajnom farmárskom živote. Nanešťastie pre nich už v prvých dňoch zostávajú zdrvení po zmiznutí ich najmenšieho syna a začínajú tušiť, že sa v ich blízkosti nachádza niečo oveľa nebezpečnejšie, ako divá zver.
RECENZIA: Severan
14. apríla 2022, 15:30
Ak chcete namietať, že lesík a temné sily sme tu už mali, tak áno, to súhlasím. Nervydrásajúci horor môže námetom pripomínať Shyamalanovu Osadu mixnutú klasickým hororovým predkrmom, no verte, že už od začiatku sa odlišuje od všetkého, v poslednej dobe tak bohapusto zaužívaného. Svoje karty nám nemá problém ukázať už v prvej štvrtine filmu. Otvárame surovou starou angličtinou, ihneď si všímame ťažké kovové farby do ktorých Eggers zaobalil všetko a ľudí samotných snáď ešte viac ako prírodu. Hneď na to bije do očí nečakane dynamický strih aj počas pokojného záberu a netrvá dlho, kým dostaneme ten nádherný doplnok k všetkému, čo dokážeme prijať očami. Akustickú zložku. Tú tvorí hnusne rozladený dobový nástroj a každá minúta zavádzajúca nás bližšie k lesu vytvára väčšiu a väčšiu tmu s tvrdšie rezonujúcimi tónmi spomínaného inštrumentu. Nedokážem si pomôcť, ale v réžii a samotnej narácii vidím dokonca istú inšpiráciu legendárnym Shiningom od Kubricka a vôbec by som sa nečudoval, ak by to režisér potvrdil. Každý dobrý človek za kamerou však potrebuje kvalitných hercov žmýkajúc scenár, ako sa to len dá. To sa deje aj v tomto prípade. Ako hlava rodiny sa prvotnej modlitby ujme Ralph Ineson a jemnejšiu polovičku mu tvorí Kate Dickie. Obaja sa svojej úlohy zhostili bravúrne, no viac ako dospeláci ma prekvapili decká, a to hlavne Anya Taylor-Joy podávajúc naozaj úctyhodný výkon.
Ak si to všetko zrekapitulujeme, dostávame obrovské množstvo plusov, no čo mínusy? Tých naozaj nie je veľa. Snímka šľape ako hodinky, no pokojne by som prijal (a to nevravím často) o niečo dlhšiu stopáž a väčšie rozvinutie príbehu hlavných postáv. Tým pádom musím jednohlasne skonštatovať, že potenciál ostal nie úplne využitý a aj napriek svojej komplexnosti a ucelenosti by pri budúcom projekte mohol režisér staviť na iného scenáristu, ktorý by síce rozumel jeho myšlienke, no možno mu v istých momentoch dožičil viac akejsi názorovej slobody či nadhľadu.
Čudujete sa, prečo som ani raz nespomenul samotnú strigu? Nebojta sa, stretnutie s ňou vám kaziť nebudem, na to si radšej zájdite do kina na vlastnú päsť. Buďte však pripravení, že to nie je typický horor. Hrozivo zasahuje do psychológie človeka, náboženstva a nebojí sa metaforicky dotknúť témy sexuality. Záber za záberom vo vás bude vyvolávať nervozitu, a bude pokračovať aj keď už budete chcieť koniec. Les je jednoducho taký, ako má byť, dobové zobrazenie detto, hra s tmou, tieňmi a farbami vyšla na jednotku a hudobnej stránke sa nedá vytknúť doslova nič. Filmu ale chýba k dokonalosti hneď zopár už spomenutých vecí. Ani jedna z nich mi však nebráni udeliť svedomitých 8.5/10, označiť ho ako za jedno z najväčších prekvapení (hororovo minimálne troch rokov, aj keď na päty mu dýcha netradičný Babadook) roka a odporúčiť vám občasné vyhľadanie mena Robert Eggers. Týmto filmom sa totiž určite nedostáva iba pod hľadáčik Filmkultu.
