Výber toho najpodstatnejšieho z úsvitu kinematografie.
28. december 1895. Bratia Lumiérovci predvádzajú v Paríži svoj vynález. Kinematograf. Vtedy ešte nikto netuší, že z atrakcie predvádzajúcej pohyblivé obrázky sa stane samostatný druh umenia. Pokiaľ sa to však udialo, musel si film prejsť dlhou cestou. V našom výbere sa zameriame na prelomové snímky nemej éry. Revolučné diela posúvajúce hranice po technickej alebo obsahovej stránke. Niektoré slávne tituly tu síce nenájdete (Pokropený kropič, Erotikon, Golem...), no ak sa o kinematografiu zaujímate trochu hlbšie, tak máte pred sebou výber toho najreprezentatívnejšieho z tohto obdobia.
Príchod vlaku do stanice (Arrivée d'un train à la Ciotat, réžia: bratia Lumiérovci, 1895)
Film pozostávajúci z jedného krátkeho záberu je symbolom začiatku kinematografie. Paradoxom pritom je, že pri prvom predstavení v kaviarni Grand Café sa nepremietal. Objavil sa až pri projekcii o týždeň neskôr. Zdesení diváci s hrôzou utekali s pred plátna v domienke, že ich stroj prejde. Keby som mal stroj času, preniesol by som sa práve do tohoto momentu. Musel to byť obrovský zážitok, byť pri tom, ako to všetko začalo.
Cesta na mesiac (Le voyage dans la lune, réžia: Georges Méliés, 1902)
Historicky prvé sci-fi trvá iba 13 minút, no táto necelá štvrťhodinka patrí k tomu najkrajšiemu, čo si filmový fanúšik môže želať. Úžasná imaginácia Georgesa Meliésa, otca hraného filmu, je badateľná v každom jednom zábere. Režisér, pôvodne kúzelník, stál aj za vznikom špeciálnych efektov a ponúkol vtedajším divákom udalosť, na akú sa nezabúda. A nezabudne na neho ani súčasná generácia.
Veľká železničná lúpež (The Great Train Robbery, réžia: Edwin S. Porter, 1903)
Western, ktorý založil svoj žáner, sa stal najúspešnejším filmovým dielom pred nástupom D.W. Griffitha. Hlavný predstaviteľ neskôr stelesnil vyše stovku úloh v príbuzných žánrovkách a stal sa prvou westernovou hviezdou. Krátkometrážnej snímke s jednoduchým (no vo svojej dobe výnimočne prepracovaným) dejom patrí jeden z najikonickejších záberov kinematografie. Lupič strieľajúci priamo do kamery vo svojej dobe budil strach, rovnako ako údiv.
Zrodenie národa (Birth of a Nation, réžia: D.W. Griffith, 1915)
D.W. Griffith je považovaný za otca filmovej reči a prvého skutočného filmového režiséra. Diela tohto autora neboli iba púťovými atrakciami, ale sebestačnou umeleckou formou. Jeho tvorivé postupy sa stali základnými stavebnými kameňmi filmového rozprávania po obsahovej aj vizuálnej stránke. Tento vyše trojhodinový epos rozpráva rôzne momenty z histórie vzniku spojených štátov a neskôr bol odsúdený za heroizáciu Ku-klux-klanu
Intolerancia (Intolerance, réžia: D.W. Griffith, 1916)
Ako reakciu na kritiku voči rasizmu z vyššie spomenutého diela sa Griffith rozhodol vytvoriť takmer štvorhodinový opus ukazujúci, že nenávisť sprevádza ľudstvo v každej ére. Paralelnou montážou vyrozprávaný počin patrí k vrcholom nemej kinematografie a opäť dokázal prekročiť vtedajšie hranice vnímania nového média. Myšlienkovo aj vizuálne silný monument predbiehajúci dobu svojho vzniku.
Kabinet doktora Calighariho (Das Kabinett des Doktor Caligari, réžia: Robert Wiene, 1920)
Nemecká filmová škola sa vyznačovala vo svojich vrcholných dielach najmä ku sklonom expresionizmu. Formálne najreprezentatívnejším dielom tohto obdobia je tento horor. Výtvarné riešenie berie stále dych, no film nie je iba formálnou exibíciou. Fantastická práca s dekoráciami a záberovaním má oporu takisto v deji, kde sa dočkáme aj prekvapivého twistu.
Kid (réžia: Charles Chaplin, 1921)
Prvý celovečerný titul Charlieho Chaplina sa odvýja vo vysokom tempe plnom humoru a dojímavých scén. Rovnako, ako pri ďalších dielach tejto legendy, nechýba ani tu sociálna kritika. Divákmi jedno z najmilovanejších diel nemej éry s čarovnými hereckými výkonmi samotného Chaplina a vtedajšej detskej hviezdy Jackie Coogana. Nezabudnuteľný, krásny film.
Jánošík (réžia: Jaroslav Siakeľ, 1921)
Tuzemský príspevok je (ako napovedá názov) príbehom najslávnejšej slovenskej legendy. Predstaviteľom národného hrdinu sa tu stal Teodor Pištek. Najslávnejší slovenský nemý projekt sa úplne nedochoval, no po reštaurovaní sa ho podarilo zostaviť do pozerateľnej podoby. Zaujímavosťou je, že toto dielo existuje aj v americkej verzii, končiacej happy endom.
Vozka smrti (Körkarlen, réžia: Victor Sjöström, 1921)
Lumierovský realizmus a Meliesovský iluzionizmus spojený do podmanivého celku. Mix sociálnej drámy (realizmus) a fantasy hororu (fikcia) tu funguje dokonale. Možno preto, že fantasy bájka je myslená ako podobenstvo. Téma alkoholizmu je tu zobrazená vo všetkých štádiách, od domáceho násilia, cez osamelosť až po zatrpknutosť a deformáciu osobnosti. Emocionálne jeden z najsilnejších film tejto éry.
Dr. Mabuse, dobrodruh (Dr. Mabuse, der Spieler - Ein Bild der Zeit, réžia: Fritz Lang, 1922)
Kombinácia Fantomasa, Houdiniho, Moriartyho a Freuda. Jedno z najzásadnejších diel nemeckého expresionizmu a asi aj jeho najzábavnejším. Pokiaľ vám (takmer päť hodinová) dĺžka filmu pripadá prehnaná, pozrite si ho na dvakrát, asi nie náhodou bol rozdelený na dve časti. Tento film je dôkazom toho, že aj prostredníctvom čistého žánrového filmu sa dá vyjadrovať k mnohým spoločenským otázkam.
Nanuk (Nanook of the North, réžia: Robert Flaherty, 1922)
Strhujúci počin otca tradičného dokumentárneho filmu je paradoxne hraným filmom. Všetok natočený materiál sa totiž zničil v laboratóriách a Flaherty ho opäť celý natočil nanovo. To však divák zistí, až keď tento fakt pozná. Život jednej eskymáckej rodiny, zobrazený v jeho kráse aj krutosti, je unikátnym dielom zotierajúcim hranice medzi skutočnosťou a fikciou.
Čarodejníctvo v priebehu vekov (Häxen, réžia: Benjamin Christensen, 1922)
Dokumentárne vystavaná snímka svjou koncepciou v mnohom predbehla svoju dobu. Pokiaľ Flaherty vo svojom Nanukovi vydával natočený materiál za autentický, Christensen je výrazne štylizovaný. Vo svojej dobe mnoho šokujúcich scén je rekonštrukciou slávnych čarodejníckych prípadov od starovekej Perzie. Vizionárske dielo nie je jednoduché žánrovo zaradiť, no za pozornosť určite stojí.
Upír Nosferatu (Nosferatu, eine Symphonie des Grauens, réžia: F.W. Murnau, 1922)
V našich končinách asi najpopulárnejší a najznámejší film z tohoto výberu. Prvá adaptácia Draculu sa totiž natáčala aj u nás. Konkrétne na Oravskom zámku. Vizuálne strhujúci počin vsádza okrem atmosféry na neopakovateľnú kreáciu Maxa Schrecka v úlohe nemŕtveho upíra. Horor, ktorý v mnohom prežil svoju dobu a je dodnes popkultúrnym fenoménom, citovaným v rôznych odvetviach umenia.
O poschodie vyššie (Safety last, réžia: Sam Taylor, Fred C. Newmeyer, 1923)
Harold Lloyd, hlavná hviezda tejto komédie, patrila spolu s Chaplinom a Busterom Keatonom k najväčším esám komiky nemej éry kinematografie. Aj keď väčšina jeho počinov sa spomenutým dvom ikonám nevyrovnala, tak tento patrí k výnimkám. Najmä geniálne finále patrí k tomu najlepšiemu, čo v žánri vzniklo a zaradilo sa medzi najikonickejšie sekvencie kinematografie.
Niebelungovia (Die Nibelungen, réžia: Fritz Lang, 1924)
Dvojdielny epos, ktorý Hitler využíval k propagácii veľkosti nemeckého národa. Proti vôli svojho autora. Príťažlivosť filmu je daná aj témou, ale Langovi treba kvitovať, že pred vyše 90 rokmi natočil príťažlivejší film ako mnoho dnešných historických a fantasy snímok s omnoho prepracovanejšími trikmi. Jemu sa to podarilo bez jedinej bojovej scény. Zamrzí akurát výrazná statickosť.
Zlodej z Bagdadu (The Thief of Bagdad, réžia: Raoul Walsch, 1924)
Neuveriteľná gradácia deja, keď po návštevách bájnych svetov plných fantazijných príšer a morských pavúkov nás čaká stotisícová armáda, snažiaca sa oslobodiť Bagdad od mongolských votrelcov. Walshov štýl nedovolí divákovi počas dve a pol hodiny trvajúceho filmu ani na minútu vydýchnuť. Krásna rozprávka v kúzelnom a zároveň megalomanskom šate pre deti každého veku.
Chamtivosť (Greed, réžia:Erich Von Stroheim, 1924)
Prvý film natočený kompletne v exteriéroch. Pôvodný 9 (!!!) hodinový zostrih sa pri producentoch (vyžadujúcich komerčný produkt) stretol s nepochopením. Rovnako tak nasledovná štvorhodinová verzia. Tento zostrih sa podarilo zrekonštruovať a ide o pôsobivý doplnok k distribučnému 140 minútovému zostrihu. Experiment na poli sociálnej drámy sa radí k majstrovským dielam aj napriek tomu, že ho tvorca v distribučnej podobe nenávidel.
Posledná stanica (Der letzte Mann, réžia: F.W. Murnau, 1924)
Vzhľadom na sociálnu tematiku nie je tento Murnaouv projekt tak vizuálne odzbrojujúci ako jeho štylizovanejšie diela, no aj tu sa darilo výrazne posúvať hranice média a vnímania kinematografie u divákov. Najmä záverečný akt a podaktoré hrátky s kamerou sú v tomto výnimočné. Doják aj po rokoch, ozdobený úžasným hereckým výkonom Emila Janningsa.
Zlaté opojenie (Gold Rush, réžia: Charles Chaplin, 1925)
Minimáne etudu s jedením topánky pozná každý z vás. Chaplin vo vrcholnej forme a film plný jeho svetoznámych kreácií. Príbeh Tuláka hľadajúci svoj poklad na Aljaške existuje takisto vo zvukovej verzii, doprevádzanej hlasom samotného autora, takže ho máte možnosť zhliadnuť aj v tom prípade, ak k vychutnaniu filmu potrebujete hovorené slovo.
Prehliadka smrti (Big Parade, réžia: King Vidor, 1925)
Film o tom, ako nepredvídateľné okolnosti (vojna), dokážu zmeniť osud človeka a jeho city bez toho, aby mu to mohol ten, ktorému ublíži, vyčítať. Výpravný epos z čias prvej sveovej vojny je v jadre romantickou komédiou. Občas však pri zobrazovaní hrôz bojového konfliktu z neho mrazí. Adaptáciu broadwayskej hry produkčne zabezpečil jeden z najmegalomanskejších hollywoodskych producentov Irving Thalberg a výsledok podľa toho aj vyzerá. Jeden z najväčších amerických triumfov nemej éry.
Fantóm opery (The Phantom of the Opera, réžia: Robert Julian, Edward Sedgwick, 1925)
Legendárny klasický gotický horor, ktorý vo svojej dobe ešte nebol považovaný za gotický a v tej dnešnej už nespĺňa kritériá hororu. Atmosférické divadelné katakomby a tiene na stenách sú ale stále úchvatné. Film by bol ale polovičný bez dokonalej práce maskéra na vizáži fantóma. Vďaka výbornému tempu to utečie ako voda. Ako netvor sa tu predstavil Charles Laughton, otec neskoršieho Vlkolaka, patriaceho do pôvodného Dark Universe, ktorá sa pomaly rebootuje.
Križník Potemkin (Bronenosets Potyomkin, réžia: Sergej Ejzenštejn, 1926)
Tento počin nie je iba o svojej najikonickejšej scéne. Kočík padajúci po Odeskom schodisku počas intenzívneho masakru je iba vrcholom tohto triumfu sovietskej filmárskej školy a vtedajšej kinematografie všeobecne. Na zákazku komunistickej strany natočené dielo patrí k titulom, ktoré vám na každej filmovej škole pustia hneď v prvý týždeň. Progresívne montážne postupy a silná vizuálna stránka vytvorili dielo, z ktorého sa čerpá a cituje doteraz.
Frigo na mašine (The General, réžia: Buster Keaton, Clyde Bruckman, 1926)
Vo filmografii Bustera Keatona, kde stvárnil svoje najpopulárnejšie alter ego, sa vyskytuje mnoho nezabudnuteľných komédií. My sme sa rozhodli do nášho výberu vybrať tú najvýraznejšiu. Neuveriteľne nadupaná jazda plná humoru a skvelých akčných scén sa pravideľne objavuje v každom rebríčku o najlepšie diela kinematografie a rozhodne by ste si ju pre jej vek, nemali nechať ujsť.
Faust (Faust - Eine deutsche Volkssage, réžia: F.W. Murnau, 1926)
Depresia v pravom expresionistickom zmysle slova. Jednoduchý život ľudí v stredoveku sa tu stretáva s obrazmi nadprirodzena, priamo s bytosťami v hierarchii ľudskej fantázie úplne najvyššie a najnižšie. A človek medzi nimi. Murnau robí z každého záberu jedinečné výtvarné dielo, najmä vo fantasy pasážach. Trochu škoda, že film v určitý moment prepne až do komédie a nadýchne sa naplno potom až v záverečnej polhodine, ktorá je znova výkladnou skriňou daného štýlu.
Východ slnka (Sunrise, réžia: F. W. Murnau, 1927)
Showreel na genialitu a žánrovú flexibilitu svojho tvorcu je súčasne krásnou ukážkou toho, že ak má film dobrý príbeh, postavy, na ktorých divákovi záleží a progresívneho režiséra, tak na dobe vzniku nezáleží. Výnimočný počin korčuľujúci medzi štyrmi žánrami, od temného thrilleru, cez drámu, romantickú komédiu, grotesku až po katastrofický film. Pôsobí to prirodzene a stále to funguje ako má, navyše vo fantastickom remeselnom prevedení a hereckom nasadení.
Metropolis (réžia: Fritz Lang, 1927)
Mnoho fragmentov najslávnejšieho sci-fi nemej éry poznajú aj ľudia, ktorý sa o kinematografiu nezaujímajú. Len o tom nevedia. Jednotlivé kulisy, zábery alebo design robota Marie sa pravidelne objavujú v mnohých hudobných klipoch alebo výtvarnom umení. O veľkom množstve citácií a inšpirácií vo filmovom priemysle nehovoriac. Film existuje v rôznych verziách a aj napriek veľkému komerčnému prepadu, patrí k základom filmového vzdelania.
Napoleon (réžia: Abel Gance, 1927)
Jedinečné spojenie francúzskeho impresionizmu s progresívnou technickou stránkou. Aby autor dosiahol čo najväčšej veľkoleposti, film bol súčasne premietaný na tri plátna. Napoleon je podobne, ako tie najslávnejšie nemé filmy, z dnešného pohľadu filmom niekoľkých legendárnych scén, no funguje aj vo svojej štvorhodinovej dĺžke. Pôvodný projekt bol koncipovaný ako kvadrilógia, no kvôli nedostatku financií sa natočil iba prvý diel.
Alonzo, muž bez rúk (The Unknown, réžia: Tod Browning, 1927)
Nie príliš vynaliezavý vizuál je tu dokonale vynahradený skvelým dejom. Jeden z najtragickejších príbehov nenaplnenej lásky v histórii kinematografi. Film, v ktorom stojí láska a nenávisť bok po boku a v ktorom sa tieto pocity menia z okamihu na okamih. Je to jeden z emocionálne najsilnejších filmov (minimálne) nemej éry a nikto sa ho nemusí vzhľadom na jeho krátku stopáž obávať, ako tomu častokrát pri medzititulkových filmoch býva.
Utrpenie Panny Orleánkej (La Passion de Jeanne d'Arc, réžia: Carl Theodor Dreyer, 1928)
Príbeh legendárnej Jany z Arku sa dočkal množstva verzií. K najnápaditejším však patrí práve jedna z prvých. Mimoriadne nápadito záberovaný počin, pozostávajúci najmä z detailov na tváre postáv. Kreatívne využívané rakurzy a dlhé pohľady vytvárajú tiesnivú atmosféru, plnú napätia a depresie. Klaustrofobická a emočne ohromne vypjatá dráma s geniálnym hereckým výkonom Marie Falconetti. Maximálne strhujúci film. ktorému obrovsky pomáha aj novozložená hudba, neskôr použitá v kľúčových scénach K19: Widowmaker.
Desať dní, ktoré otriasli svetom (Oktyabr, réžia: Sergej Ejzenštejn,1928)
Epická rekonštrukcia októbrovej revolúcie, vznikla na oslavu desiateho výročia tejto udalosti. Ideologicky problematické dielo je ďalším majstrovským Ejzenštejnovim kúskom. Obrovské davy, úžasná kamera, nápadité strihové sekvencie a pokus o čo najvernejšie zachytenie udalostí VOSR. Keď na to divák pozerá ako na kinematografický počin a nie ako glorifikáciu socializmu, nemá dôvod nebyť nadšený.
Andalúzsky pes (Un chien andalou, réžia: Luis Buňuel, 1929)
Najslávnejší experimentálny film všetkých čias. Spojenie filmárskeho klasika a surrealistickej legendy Salvatora Dálího nemá tradičný príbeh a je zhmotnením snových vízií oboch autorov. Z množstva (na prvý pohľad) nelogických výjavov vám v pamäti uviazne najmä legendárna scéna rezania oka britvou.
Jej spoveď (Blackmail, réžia: Alfred Hitchcock, 1929)
Majster napätia bol jedným z mála filmárov, ktorý dokázal kreatívne ustáť rýchly progres kinematografie. Prispôsobil sa zvukovému filmu a neskôr aj farebnému. To zďaleka nie je taká samozrejmosť ako by sa mohlo zdať a mnoho filmárskych legiend to nezvládla úplne idálne. Z nemej éry tohto tvorcu vyberáme jeho najvydarenejší kúsok. Obsahuje mnoho styčných bodov s jeho dalšou tvorbou a existuje takisto aj vo zvukovej verzii, takže výber je na vás.
Muž s kinoaparátom (Čelověk s kinoapparatom, réžia:Dziga Vertov, 1929)
Experimentálny dokument skúma okrem ulíc a architektúry ruskej metropolole aj možnosti filmovej vizuality, narácie a montážnych techník. Zakladateľ trendu „kino-oko“ sa síce neskôr nedokázal prispôsbiť požiadavkam socialistického realizmu, no tento jeho projekt sa už dávno zradil do zlatého fondu celosvetovej kinematografie.
Zem (Zemlja, réžia: Alexandr Dovženko, 1930)
Klasický film pre študentov filmových škôl, ktorý by si "normálny" divák nepustil ani omylom a ktorý nemá "to" navyše, čo robí aj dnes divácky príťažlivými filmy Sergeja Ejzenštejna. No jeho filmová reč je veľmi silná a originálna aj napriek silnej propagandistickej aure. Sústredenosť na technickú stránku mu však môže výrazne pomôcť zvýšiť zážitok z jej sledovania.
Svetlá veľkomesta (City Lights, réžia: Charles Chaplin, 1931)
Najkrajší Chaplinov kúsok. Príbeh lásky Tuláka a slepej kvetinárky má všetko to, prečo diela tohto génia obdivuje každá ďalšia generácia. A má aj niečo navyše. Romantickú zápletku, ktorá dokáže spoľahlivo dojať aj po rokoch. Je to vtipné, dojímavé a tradične popretkávané myšlienkami o sociálnej rovnosti, vďaka ktorej padol autor do nemilosti amerických úradov a bol vyhostený z továrne na sny.
Moderná doba (Modern Times, réžia: Charles Chaplin, 1936)
Ďalší majstrovský kúsok génia nemého filmu vznikal už v ére zvuku a je najmladším z našeho výberu. Slávny komik aj napriek technologickému pokroku usúdil, že postava Tuláka je založená predovšetkým na pantonyme. Aj napriek tomu však jeho has započujeme. Pri výbornej speváckej scéne. Komentár k pretechnizovanej dobe má čo myšlienkovo povedať doteraz. O komickej a sociálnej zložke diela nehovoriac. Tá je tradične chaplinovsky úžasná.
Aký máte vzťah k nemým fimom? A ktoré vás z našeho výberu oslovii?
Nápíšte nám v diskusii.
