Príbeh o tom, ako mladí ľudia padajú do náručia extrémistov.
Upozornenie: Z dôvodu bezpečnosti v rozhovore
neuvádzame pravé mená aktérov, ktorými ale v redakcii disponujeme
26-ročný Peter a jeho kamarát 33-ročný Karol kontaktovali našu redakciu so záujmom prehovoriť o pomeroch v nacistických spolkoch, od ktorých sa už pred mnohými rokmi odvrátili.
Vzhľadom na bezpečnosť svojich blízkych ale trvali na svojej anonymite. V rozhovore nám prezradili čosi o organizovaní bitiek a nacistických koncertoch, o útokoch na Vietnamcov či na Slovákov z východu.
Vysvetlili nám hierarchiu týchto skupín, ich postoj k drogám, no a taktiež nám vyjadrili svoj názor na stranu ĽSNS, ktorých finančný dar 1488 € považujú za odporný marketingový ťah a provokáciu.
- Svedectvá o napádaní cudzincov
- Ako prebiehali organizované bitky a koncerty neonacistických kapiel
- O hierarchii neonacistických skupín
- Ako spoznať neonacistov, čím sú v aktuálnej dobe charakteristickí
- Aké boli ich začiatky v neonacistických skupinách a prečo k nim inklinovali
- Ako vnímajú osoby Mariána Magáta, Mariana Kotlebu a Milana Mazureka
- V čom vidia podobnosť medzi Marianom Kotlebom a Adolfom Hitlerom
Z akého dôvodu vypovedáte anonymne? Ide skôr o to, že pociťujete hanbu za svoju minulosť, alebo máte strach, že by vám či vašim blízkym mohli bývalí kamaráti z nacistických spolkov ublížiť?
Karol: Čo sa mňa týka, neľutujem to, aký som bol, pretože som sa poučil. Výčitky nemám, pretože som nikdy nikomu neubližoval, ale áno, mám strach, že by mohlo byť v prípade odhalenia identity niekomu z môjho okolia ublížené. Či už rodine, blízkemu kamarátovi a podobne.
Peter: V tomto som opak Karola. Ja osobne strach nemám. Na druhej strane je ale dobré niektoré veci v rozhovore neuverejňovať, pretože načo zbytočne riskovať. Mne už život zobral toho naozaj veľa, takže v tomto smere absolútne necítim strach. A či sa hanbím? Áno, veľmi sa za to hanbím. Cítim hanbu pred sebou aj pred ľuďmi, ktorí ma v tejto dobe poznali.
Zväčša to boli takí odpadlíci, ktorí mali plno rečí a po pár poldeci len tak útočili na ľudí, ktorí sa im znepáčili. Napríklad na metalistov a podobne.
Boli ste počas vášho pôsobenia v nacistickej skupine svedkami trestných činov? Hajlovania, pokrikovania hesiel urážajúcich národ/rasu či nebodaj napadnutia osôb?
Peter: To bolo to najmenej.
Karol: Ja osobne som bol napríklad svedkom toho, ako jeden bývalý vychýrený neonacista, z ktorého už dnes je iba „feťácka troska“, pretože už v tej dobe bral pravidelne piko, na Štrkovci bezdôvodne napadol nejaký vietnamský párik a začal na nich vykrikovať „ryžu ryžu, daj mi ryžu!“. Zväčša to boli takí odpadlíci, ktorí mali plno reči a po pár poldeci len tak útočili na ľudí, ktorí sa im znepáčili. Napríklad na metalistov a podobne.
Nejaké hajlovania som zažil asi dvakrát a vždy, keď sa to začalo diať, tak som sa otočil a išiel som preč. Vtedy sa ma pýtali, že či sa bojím. Na to som odpovedal, že áno, bojím, pretože nepotrebujem dostať podmienku alebo skončiť v base za to, že niekto opitý hajluje. Ani za triezva ani za opitosti som nikdy takéto veci nerobil. To bolo cez čiaru pre mňa.
Bol som ale svedkom strašne veľa vecí. Na niekoho vykrikovať to bolo fakt najmenej. Zažil som aj také veci, ako boli organizované bitky a neonacistické koncerty, skrátka také to tvrdé jadro.
Čiže ty si vlastne nikdy nehajloval ani na nikoho nepokrikoval nacistické heslá a podobne?
Karol: Keď som sa s nejakým kamarátom stretol, tak sme si potriasli rukou, povedali sme si „na stráž“ alebo „sieg heil“, ale to len tak medzi nami. Čiže skôr tak súkromne. Ale nejaké útoky na ľudí sa mi hnusili. Nerozumel som tomu, prečo by som mal útočiť na niekoho len preto, že bol cudzinec. Ja aj Peter ale poznáme dvoch vychýrených ľudí, ktorí chceli napadnúť Portugalčanov, Maďarov, Španielov, ľudí z východu a podobne. Raz keď som kráčal mestom s priateľkou a videl som, ako dali facku nejakému Španielovi, tak som sa otočil a odišiel.
Peter, ty si bol z vašej dvojice ten radikálnejší.
Peter: Áno. Bohužiaľ, musím priznať, že keď už som sa v týchto skupinách pohyboval, tak som chcel pôsobiť radikálne a vedel som si zakričať nejaké nacistické heslá. Našťastie som sa ale s nikým nepobil za ideológiu a nikdy som černochov či aziatov alebo Rómov neriešil čo sa týka bitiek. Síce som si na nich ponadával, ale tam to z mojej strany končilo. Bol som ale svedkom strašne veľa vecí. Na niekoho vykrikovať to bolo fakt najmenej. Zažil som aj také veci, ako boli organizované bitky a neonacistické koncerty, skrátka také to tvrdé jadro.
Môžem povedať, že už vtedy mi to začalo byť proti mojej srsti. Tam sa už bili aj ľudia medzi sebou navzájom. Raz sme tak sedeli v bare pri stole a istí chalani ma posudzovali, že či som vôbec hodný toho, aby som na takú organizovanú akciu mohol ísť. Čiže najprv sa pilo, išlo sa zahajlovať do mesta a potom zbiť nejakého vytipovaného človeka.
V istých podnikoch ale boli aj neplánované bitky. To už bolo ale jedno, či išlo o metalistu, belocha alebo starého človeka. Skrátka zámerom bolo, aby sa išli pobiť. A že vykrikovali heslá istej ideológie, to už bola len taká póza. Som svedkom aj toho, že sa začiatkom leta na Kuchajde stretávali slovanisti a neonacisti a vyslovene sa tam išli len pobiť. Medzičasom som ich tam už našťastie nevidel, takže to asi opadlo. Uvidíme, ako to bude teraz, keď sa postavil štadión, dúfam, že sa to nebude opakovať.
O Marianovi Kotlebovi – On podľa mňa ide podľa príkladu Adolfa Hitlera, chce zaujať davy pomocou veľkej šou. A ako ho vnímam teraz? Je to možno inteligenčne dobre postavený človek, ale amorálny, bezcitný odpad, ktorý vie celoplošne všetkým uškodiť.
Spomínal si organizované bitky. Môžeš čitateľom popísať, ako prebiehali?
Peter: Organizovačky boli hlavne pri pive či vonku pri fľaši. Oni ale mali vytipovaných ľudí, ktorých chceli zbiť. A ak nemali vytipovaných, tak si udreli do náhodného okoloidúceho. Ďalej bol pre tieto skupiny veľmi charakteristický vandalizmus, demolácie. Vtedy som si ale tiež začal všímať rozdiely toho, čo hlásala nacistická ideológia, a čo robili oni. Jedno kázali a druhé robili. Bol som aj svedkom organizovanej bitky, kedy sa skupina neonacistov išla pobiť s východniarmi do Mlynskej doliny.
Najhoršie na tom boli dievčatá, ktoré s nimi paktovali. Ony ich úplne žrali a videli v nich poriadnych chlapov. Keď bola hádka, tak najviac hecovali chalanov, aby sa pobili.
Čiže v podstate sa za niečo skrývali, aby sa mohli pobiť.
Peter: Jasné, presne tak.
A aké to bolo s organizovaním koncertov? Vystupovali na nich aj známe neonacistické kapely ako Juden Mord, Krátky proces?
Peter: Osobne som sa zúčastnil viacerých koncertov a chcel by som v prvom rade povedať, že to nie je vôbec hudba, to je s*ačka. Mám totiž hudobné vzdelanie, takže viem, o čom hovorím. Ale hej, Juden Mord tiež vystupovali často. Na niektorých z nich boli aj viaceré zahraničné kapely, ale do rozhovoru radšej nebudem uvádzať ich názvy.
Boli ste si vedomí aj akejsi hierarchie? A koľko sa vo vašej skupine pohybovalo členov?
Karol: Neonacisti nad takých 35 až 40 rokov boli považovaní v podstate za náčelníkov, skrátka mali svoje meno a vyššiu hodnosť. Voči ním mali ľudia celkovo väčší rešpekt. Keď prišiel do skupiny nováčik, postarali sa kvázi o akési prijímacie konanie. Pýtal sa otázky z nacistickej histórie, aby dotyčný preukázal, že je vôbec hodný toho, aby sa pridal ku skupine.
Ďalej sú na scéne aj chuligáni, ktorí v podstate predstavujú pešiakov. Ochotní pobiť sa pre ideológiu, ale v mnohých prípadoch aj bezdôvodne. Tretích môžeme nazvať zelenáčmi alebo nováčikmi. Ak sa niečo zomlelo, tak nováčikovia vyskakovali medzi prvými a ihneď cúvli za silnejších. Veľakrát to boli hlavne mladí chlapci.
Peter: Čo sa týka hierarchie, Karol to povedal dobre, tam asi nemám čo dodať. Ale čo sa týka členov, ja som poznal asi 30 ľudí, i keď to sa nedalo všetkých poznať, pretože sme chodievali na koncerty, na pochody, tam ľudia pribúdali, ubúdali. Trúfnem si povedať, že neonacistov bolo len v Bratislave niekoľko stoviek. Plus ďalšie množstvo ich sympatizantov. Všetkých sa ani nedalo odsledovať. V Bratislave išlo skôr o akési frakcie, ktoré niekedy útočili aj proti sebe.
Je takýchto skupín na Slovensku viac?
Karol: Určite áno.
Peter: Jednoznačne.
Ako príslušníkov takýchto skupín možno spoznať?
Peter: Kedysi bol v móde vystrihaný ostrovček na hlave, taktiež oblečenie značky Thor Steinar a podobne.
Karol: Áno, ako vraví Peter, tak to bolo kedysi. Teraz by som to skôr nazval „metrosexuálnými neonacistami“, pretože nosia kombináciu teplákov a slim-fit bombery, ďalej šiltovky značky Alfa Industries. Čiže do pol tela v podstate civilista, do pol tela neonacista. Toto si všímam posledné roky. To je ale jednoducho vidieť, na toho človeka pozrieš a vidíš, k akej skupine inklinuje.
Peter: Je to tak. Doba sa zmenila. Už nevidíš kapsáče, bombery, ťažké kanady. Na akých princípoch ich teda aktuálne poznať? Podľa mňa sa každý oblieka inak, ale ako vraví Karol, podľa výzoru to je veľmi ľahko spoznať. A hlavne keď otvorí ústa. Vtedy sa prejaví, čím v skutočnosti je.
Vy ste vaše bombery a kanady zahodili alebo ich stále máte?
Karol: Moja bombera skončila u kamaráta a druhú som tuším dal nejakému bezdomovcovi. Ťažké boty som vyhodil.
Peter: Ja som dal moju bomberu do kontajneru Humany. Tričká na štýl Vikingov som si nechal, pretože tie sa mi stále páčia. Nohavice Steinar som predal cez internet. Ale ťažké boty som si nechal, lebo tie sa mi zídu na koncerty alebo festivaly. Ale oblečenie s odkazom Blood & Honour už nemám žiadne.
O Milanovi Mazurekovi – Je to mladý sfanatizovaný chalan a má to aj v rodine od otca. Ale vôbec by som sa nečudoval, že keď bude mať okolo tridsiatky, isté veci konečne pochopí.
Ako ste sa dostali do nacistických skupín?
Karol: Mal som 14 rokov a celkovo mi táto ideológia a hlavne súdržnosť ľudí nejakým spôsobom imponovali. Začal som sa preto s takýmito ľuďmi postupne stýkať. Časť z nich pochádzala z môjho sídliska. Preto, aby som ich zaujal, začal som meniť svoj šatník. V tej dobe som to mal dosť zidealizované.
Mal som pocit, že patrím medzi niečo silné a jednotné. Spoločne sme začali chodiť po baroch a neskôr som spoznával ďalších členov. Viedlo ma k tomu aj to, z akej rodiny som pochádzal, ale to bohužiaľ v rámci rozhovoru nemôžem zdieľať, pretože by sa tým mohla narušiť moja anonymita.
Peter: U mňa bol tento vývoj dlhým procesom. Ak sa vrátim do detstva, bolo v podstate normálne. Zaujímal som sa o vojačikov, rytierov, pretože som v tom videl akčnosť. V neskoršom veku som začal chodiť na šermiarske spolky a inklinoval som k metalu a k rockovej hudbe.
Začal som sa teda stýkať s týmito ľuďmi a medzi nimi sa našli aj ľudia, ktorí mali extrémistickejšie názory. Taký hlavný spúšťač radikalizácie u mňa nastal asi v 16 rokoch. Každý mi tĺkol do hlavy naozaj veľké hlúposti a musím povedať, že polovica ľudí ani nevedela, o čom rozpráva.
Tak som do toho nejako spadol. Nemal som doma veľkú kontrolu, otca som v podstate nepoznal. A i keď sa o mňa mama starala príkladne, v tomto ohľade nemala spočiatku prehľad o tom, čo sa so mnou deje. Zrazu som bol v bombere, mal som kanady, bol som holohlavý, mal som všelijaké nacistické tričká.. Čo to zmenilo? Veľa ľudí sa od mojej osoby odklonilo, iných som zase ale naopak v týchto spolkoch našiel.
Ak sa ale na to pozriem s odstupom času, títo ľudia boli skutočne „vymletí“. Aj preto som rád, že ma neskôr moji bývalí kamaráti prijali naspäť. K tomuto by som asi doplnil toľko, že celá táto militantnosť viedla k akémusi pocitu, že vytvorím na svete istú spravodlivosť. Ale môžem povedať, že som nikdy nemal nejaké rasistické sklony, že by som pociťoval nenávisť voči černochom a podobne.
V tomto prostredí bolo aj veľa drog, falošnosti, pričom som sledoval, že sa príslušníci neonacistických skupín správali vyslovene ako tí, proti ktorým zbrojili. Ako neprispôsobiví Rómovia alebo feťáci.
Čo vaše príbehy spája? Spoznali ste sa už pred príchodom do tohto nacistického spolku?
Karol: My sme sa spoznali v jednom frekventovanom bare v centre Bratislavy, cez istého nemenovaného kamaráta. No a s Petrom sme začali postupne chodiť von, spájali nás rovnaké názory a boli sme teda v rovnakej partii. Vlastne sme aj na sociálnych sietiach zdieľali v úvodzovkách „naše pravdy“, začali sa od nás odvracať ľudia a my sme sa cítili ako najväčší frajeri a tých druhých sme považovali za hlúpych.
Peter: Ako vraví Karol, stretli sme sa v spomínanom v bare v centre Bratislavy. Začala sa vyvíjať vzájomná dôvera. A vlastne aj do dnešného dňa máme spoločné záujmy, sme kamaráti a Karola vnímam ako svojho staršieho brata.
Kedy ste si uvedomili, že tadiaľto cesta nevedie? A ako na to vaši kolegovia z nacistickej partie reagovali?
Karol: Ja som sa s nimi jednoducho prestal stretávať. Zmenil som prácu, našiel som si priateľku, prestal som mať na nich čas. Keď ich teraz stretnem, ani ma nespoznávajú. V roku 2013 som ako keby precitol a uvedomil si, že to nie je také ideálne, ako sa mi zdalo. Tá hierarchia bolo čisté prospechárstvo a čo hlásali, to nerobili. V tomto prostredí bolo aj veľa drog, falošnosti, pričom som sledoval, že sa príslušníci neonacistických skupín správali vyslovene ako tí, proti ktorým zbrojili. Ako neprispôsobiví Rómovia alebo feťáci.
Išli na záchod, normálne si šnupli piko a podobne. Zmenil som si aj konto na Facebooku a od týchto skupín som sa úplne odstrihol. Je mi ale ľúto, že niektorí ľudia mi stále pripomínajú túto minulosť otázkami typu, že kedy som si bol naposledy zahajlovať. Ku mne tí neonacisti pristupovali úplne iným štýlom, pretože som vedel rozprávať, mal som isté vedomosti a záujmy. Nebol som teda hlúpy, ale skôr naivný. Občas, keď som mal nostalgické chvíle a myslel som na pár ľudí z danej doby, ktorí boli menej radikálni, a neskôr som ich stretol na ulici, tak som videl, že sa tak ako ja od toho odklonili. Že boli na tom podobne.
Peter: Ja som si začal všímať tie oxymorony, jedno sa hovorilo, iné sa robilo. Začal som si nadávať a spytovať si svedomie. Ja mám kamošov po celom svete, mám kamarátov aziatov, černochov, Rómov. Pre mňa je človek ako človek. Všimla si to aj moja mama, veľmi ju to trápilo. Urobil som radikálnu zmenu a skoncoval som s tým. V tom období mi dohováral už aj Karol. Povedal som si teda, kde sú moje priority, že nie som žiaden blbec. Mimochodom, a to sa nechcem chváliť, mám 135 IQ, takže mi doplo, že sa nemá zmysel stretávať s ľuďmi s IQ 88. Pýtal som sa sám seba, že čo tu robím, keď chcem niečo dosiahnuť.
Karol ty si vravel o tom ako neonacisti brali drogy. Je to v tejto sfére bežné?
Karol: Ako u koho. Boli takí, čo brali extázu, piko, no niektorí vôbec. Drvivá väčšina bola proti drogám, ale menšie počty si dali aj ľahké či tvrdé drogy.
Peter ty si zase vravel, že si sa necítil inteligenčne rovný k týmto ľuďom. Dá sa ale povedať, že medzi nimi bola aj nejaká intelektuálna vrstva?
Karol: Väčšina sú úplní primitívi, ktorí sa tvária, že sú nad vecou. Boli v úvodzovkách „múdri“ len preto, že čítali hlúposti typu Protokoly sionských mudrcov. Potom čítali hoaxy, konšpiračné weby, občas Nový Čas. Niekedy si pozreli nejaký dokument, aby sa im začali jemne pohybovať mozgy v hlavách, ale to je asi tak všetko.
Peter: Ja poviem asi toľko, že 90 % tých ľudí bolo totálne hlúpych. Ale pár desiatok členov z Bratislavy, hlavne tých takzvaných náčelníkov, ktorí organizovali koncerty, predávali tričká, pre nich to bol čisto biznis a úplne to na všetkých hrali. Dokonalí herci.
Takže áno, boli tam aj relatívne múdri ľudia, ale zase boli bez morálky. Ono to bolo dobre vidieť aj vo filme Kult hákového kríža, ako ich hlavný veliteľ skupiny všetkých dôkladne využíval. A presne taký je aj Kotleba. K takýmto ľuďom ako on by som povedal len toľko, aby si vstúpili do svedomia a aby si uvedomili, ako ničia niektorým ľuďom životy.
Nech nehuckajú ľudí k tomu, že hrozba pochádza od černocha alebo aziata. Od týchto ľudí zlo určite nepochádza. Zlo pochádza od človeka, ktorý káže, aby ste robili to, čo chce on. Od človeka, ktorý chce manipulovať formou rozdeľuj a panuj,alebo teda anglicky „divide and rule“ či latinsky „divide et impera“. Keď si ľudia toto uvedomia, tak ideológia ako nacizmus nemôže existovať. Spolu dokážeme viac, ako jede proti druhému.
Ja som si to bohužiaľ zažil, potkol som sa, rozbil som si na tom hubu a teraz už viem, že som si vybral veľmi zlú cestu.
Letel medzi neonacistami aj Mein Kampf?
Karol: Tvárili sa, že ho čítajú, ale keď som bol u takých ľudí na byte, nikdy som ho tam nevidel. Vždy sa tvárili, že ho práve požičali. Všetci všetko čítali a vedeli, ale keď išlo na lámanie chleba, tak boli dutí. Najhoršie na tom boli dievčatá, ktoré s nimi paktovali. Ony ich úplne žrali a videli v nich poriadnych chlapov. Keď bola hádka, tak najviac hecovali chalanov, aby sa pobili.
Myslíš tým priateľky konkrétnych neonacistov alebo iba nejaké radové členky?
Peter: No to boli také frajerky, že to sa zdieľalo medzi všetkými.
Karol: Ja tomu hovorím chodiace matrace.
A tiež vyznávali nacizmus alebo s členmi skupín iba chodievali von a podobne?
Karol: No ony sa tvárili, že áno, ale nemali o tom vôbec žiadnu reálnu predstavu.
Čiže opäť len nejaká póza.
Karol: Tak tak. Póza, nech niekam patria. A nech sú matrac.
Prečo ste sa rozhodli vypovedať? Máte nejaký spoločný odkaz a ponaučenie pre ľudí?
Peter: Viac-menej mi išlo o to, aby som poslal odkaz mladým ľuďom, ktorí majú medzi 14 až povedzme 22. Ľudia, keď máte doma rôzne problémy, neutekajte za takýmito falošnými kamarátmi a partiami. Ak vás niečo trápi, zverte sa vlastnej matke, tá vám pomôže. Určite to ale nevyriešite v krčme, pri pive, pri bitke.
Čiže netreba tomu podľahnúť, treba komunikovať s rodinou, pedagógom a podobne. Za seba môžem ale povedať, že som rád, že som si týmto prešiel ešte v mladom veku. Pretože keby som sa do takejto skupiny dostal zhruba pred štyridsiatkou, po rozvode, odchod by bol omnoho náročnejší. Presne takýto prípad bohužiaľ poznám.
Karol: Ja som sa rozhodol vypovedať preto, aby ľudia v krízovom veku, a teda v puberte, nehľadali útočisko v pofidérnych skupinách, akými sú neonacisti. Sú to falošní ľudia, falošní kamaráti. Keď je problém, treba kontaktovať rodičov, kamarátov, pedagóga, alebo kontaktovať psychológa. Nikdy sa nedostať k takýmto ľudom, ktorí opíjajú rožkami. Ja som si to bohužiaľ zažil, potkol som sa, rozbil som si na tom hubu a teraz už viem, že som si vybral veľmi zlú cestu.
Mne bolo napríklad veľmi ľúto, keď som videl mladého chalana z Bardejova ako poprel holokaust. Čo ma celkom zarmútilo, ako niečo podobného môže povedať človek priamo pred osobou, ktorá si niečo také zažila. Mimoriadne ma hnevá, keď vidím, že ľudia ako Marián Magát spolupracujú na článkoch, kde píšu o koncentračných táboroch, ako keby išlo o rekreačné strediská.
Keď som mal asi 14-15 rokov, dostal som sa na stránku Slovenskej pospolitosti, kde bolo video Kotlebu v čiernom kabáte, do toho hudba z Posledného mohykána. No a v tej chvíli ma to ako mladého pohltilo.
Možno by som rovno aj nadviazal na spomínaného Mariána Magáta. Ten bol totiž na kandidátke ĽSNS priradený na 88. miesto. Spomeniem taktiež darovanú sumu v hodnote 1 488 €. Ako tieto nápadné znaky nacistického režimu z ich strany vnímate?
Peter: Marketingový ťah pre debilov.
Karol: Veru tak. Oni si boli vedomí, že keď tam bude takáto suma, začne sa o nich v médiách ihneď písať. Vnímam to ako ich premyslený marketingový ťah. Vedeli do čoho idú. Vedeli, že riskujú, ale prilákali na seba pozornosť. To číslo na kandidátke 88 je taktiež vyslovená provokácia.
Peter: Ale to je presne to, čo som aj hovoril. Príde to malé percento inteligentných ľudí, no bez morálnych zásad, ktorí urobia marketingový ťah. Bolo to od nich neuveriteľne okaté. Ešte keď dávali do éteru odpovede, že išlo o náhodu. Ako takýmto ľudom môže niekto vôbec veriť?
Karol: K sume 1 488 € by som dodal, že tých 12 € ešte cestou zrejme minuli na kebab.
Ako ste vnímali Mariána Kotlebu kým bol členom Slovenskej pospolitosti, ako ste vnímali ním založenú stranu ĽSNS a ako ho vnímate aktuálne?
Karol: Ja som ho nejak extra v podstate nikdy nevnímal. Vedel som, že je istá Slovenská pospolitosť, chcel som sa do nej dostať a on v nej vystupoval ako veľká autorita. Ale ako osoba ma veľmi nezaujímal. Keď založil ĽSNS, tak sa priznám, že som ho volil, to bolo ešte moje kritické obdobie. Viem ďalej napríklad to, že keď zakladal ĽSNS, tak Slovenskú pospolitosť okradol o peniaze. Terajšia Slovenská pospolitosť nie je s ĽSNS spokojná a zároveň je to aj naopak. To už je také vnútorné štiepenie.
Peter: Keď som mal asi 14-15 rokov, dostal som sa na stránku Slovenskej pospolitosti, kde bolo video Kotlebu v čiernom kabáte, do toho hudba z Posledného mohykána. No a v tej chvíli ma to ako mladého pohltilo. Nepoznal som jeho názory a myšlienky, len som ho chcel uznávať
On podľa mňa ide podľa príkladu Adolfa Hitlera, chce zaujať davy pomocou veľkej šou. A ako ho vnímam teraz? Je to možno inteligenčne dobre postavený človek, ale amorálny, bezcitný odpad, ktorý vie celoplošne všetkým uškodiť. Ale čo s ním spravíme? Odstreliť ho nemôžeme, takže sa dá na jeho hrozbu iba upozorňovať.
Čo si myslíte o Milanovi Mazurekovi, ktorý na Facebooku pochvaľoval vládu Adolfa Hitlera a svoj príspevok zakončil slovami, citujem: „...o Tretej ríši vieme iba lži a rozprávky o 6 miliónoch mydlách zo Židov. O Hitlerovi sa učia samé klamstvá“?
Karol: To je čistý nezmysel. Nerozumiem, ako môže byť takáto osoba vo Výbore NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny. On tam vôbec nemá čo robiť. Myslím si ale, že tie názory nie sú ani z jeho hlavy.
Peter: Je to mladý sfanatizovaný chalan a má to aj v rodine od otca. Ale vôbec by som sa nečudoval, že keď bude mať okolo tridsiatky, isté veci konečne pochopí. Vnímam ho ale ďalej z toho hľadiska, že pochádza z východu, žije v tej svojej bublinke o Rómoch a nepozná svet. Možno keby odišiel napríklad do New Yorku, tak sa vráti ako úplne iný človek.
Myslíte si, že by strana ĽSNS v prípade väčšieho percenta od voličov presadzovala zákony obmedzujúce rasy, národnostné menšiny či homosexuálov?
Karol: Myslím, že by sa snažili, ale boli by tu demonštrácie a nakoniec by k tomu nedošlo. I keď samozrejme by sa našli ľudia, ktorí by protesty označili za platené Sorošom. V prípade potreby by ale mohla zasiahnuť aj OSN.
Peter: Teraz riešia čisto vydieračskú politiku, lebo s malým počtom poslancov veľa nespravia. Podľa mňa by boli pochody a nejak by sa to vyriešilo. Obávam sa ale možnosti, že by prišlo k izolácii ako v prípade KĽDR. Tam sa tiež pokúša zasiahnuť OSN, no ale čo z toho.
