Jana Ninyo Machatová nám porozprávala o svojej práci vo videoprodukčnej spoločnosti a aj o skúsenostiach z práce zahraničnej korešpondentky, pri ktorej sa ocitá tvárou tvár nebezpečenstvu.
V slovenskom spravodajstve nie je príliš veľa novinárov, ktorí pôsobia v konfliktných zónach a poskytujú reportáže priamo z miesta diania. Jednou takouto výnimkou je však korešpondentka Blízkeho východu Jana Ninyo Machatová, ktorá momentálne žije v Izraeli.
Jana, rodáčka z Nitry, išla ambiciózne za svojím snom a tvrdá drina jej priniesla lukratívnu pozíciu v londýnskom spravodajstve. Tam získala neoceniteľné skúsenosti, ktoré si potom priniesla do Izraelu, kde si spoločne s manželom založili vlastnú videoprodukčnú spoločnosť Eastside Studio. My sme Janu vyhľadali a zisťovali sme, ako vyzeral jej kariérny život v žurnalistike a čo všetko vo svojej dlhoročnej praxi zažila.
V našom rozhovore nám porozprávala o svojej práci vo videoprodukčnej spoločnosti a tiež o skúsenostiach zahraničnej korešpondentky, čo ju neraz zaviedlo do netradičných situácií. Teraz ti prinášame rozhovor s ďalšou inšpiratívnou Slovenkou, ktorej príbeh môže ísť príkladom pre mnohých mladých ľudí na Slovensku.
- Aká bola Janina kariérna cesta v žurnalistike
- Čo robila v Londýne a akým témam sa tam venovala
- Prečo sa odsťahovala do Izraela
- Na akých projektoch pracuje v Izraeli
- Aké najnebezpečnejšie situácie zažila, keď robila reportáže z epicentra konfliktných zón
- Jej náhľad na izraelsko-palestínsky konflikt
- Radu pre budúcich žurnalistov
Mohla by si povedať viac o svojej kariére v žurnalistike, ako si sa k tejto kariére dostala?
Vyštudovala som žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave. Počas štúdia som občas písala články o konfliktných zónach pre Slovo a v poslednom ročníku som pracovala ako redaktorka zahraničného oddelenia v TA3.
Čo ťa viedlo ku konfliktným oblastiam a aké kroky si podnikla k tomu, aby si sa tam dostala?
Mňa vždy zaujímalo zahraničné spravodajstvo a dianie vo svete, najmä na Blízkom východe. Preto som sa ešte počas štúdia začala učiť perzštinu a hebrejčinu. S perzštinou mi pomáhala moja kamarátka Sahraa Karimi z Afghanistanu, s ktorou som sa vtedy spoznala na jednej akcii, čo organizovala organizácia Amnesty International. Hebrejčinu som začala študovať na Inštitúte judaistiky v Bratislave. Hneď po skončení vysokej školy som sa odsťahovala do Londýna, kde som začala pracovať pre Associated Press Television News (APTN).
Vo videách z Mexika o drogových karteloch sme museli zabezpečiť, aby sa nezobrazovali zábery zblízka na bezhlavé, zmrzačené telá alebo odrezané hlavy váľajúce sa pod mostom.
V Londýne je asi dosť veľa konkurencie na uplatnenie v obore. Ako si sa tam ty dostala a predstavovalo to pre teba veľkú zmenu oproti Slovensku?
Tak v Londýne som trávila takmer každé leto počas výšky a v tom čase som tam spoznala aj manžela, ktorý pochádza z Izraela a v tom čase tam žil. Neskôr som pracovala na pozícii news editora v AP, kde som bola nasledujúcich 5 rokov. O tejto pozícii som sa dozvedela od kamaráta kameramana a po krátkom interview mi dali veľmi intenzívny dvojdňový tréning. Potom ma už len hodili do vody – buď to zvládneš, alebo ťa už viac na službu nezavolajú.
Táto práca mi priniesla obrovské množstvo skúseností, jednak v oblasti agentúrneho spravodajstva a jednak v tom, ako funguje profesionálny kolektív pozostávajúci z ľudí z celého sveta. Tam som videla, ako sa k sebe zamestnanci dokážu správať slušne a s profesionálnou úctou aj v čase najväčšieho stresu a veľkých kríz.
Na Slovensku som mala v TA3 tiež dobrý kolektív, takže rozdiel bol najmä v množstve správ, ich zdrojoch a v hĺbke ich spracovania, čo je logické vzhľadom k tomu, že hovoríme o jednej z najväčších spravodajských agentúr na svete.
Čo presne bolo tvojou pracovnou náplňou?
V londýnskej centrále APTN sme dostávali informácie a videá od AP kameramanov a reportérov po celom svete, ktoré boli niekedy vo veľmi neorganizovanej podobe. Našou úlohou bolo upraviť alebo napísať text k udalosti, overiť poslané info a postrihať video tak, aby to zodpovedalo vysielacím štandardom AP.
Napríklad vo videách z Mexika o drogových karteloch sme museli zabezpečiť, aby sa nezobrazovali zábery zblízka na bezhlavé, zmrzačené telá alebo odrezané hlavy váľajúce sa pod mostom. Videla som toho veľa a niekedy to bolo náročné, emocionálne ale aj fyzicky, zvládať kombinácie denných a nočných služieb. Nebola som teda novinár, ktorý cestuje po svete, ale bola som pri tom, ako sa to všetko spracuváva, a kde sa rozhoduje, čo ide von a čo ide ďalej médiám, ktoré odoberajú AP servis.
Aj napriek tomu, že je známych veľa ženských zahraničných korešpondentiek, nikdy si nepocítila diskrimináciu voči tomu, že si žena?
Nikdy som nepocítila nejakú formu diskriminácie, skôr sa mi zdá, že to má občas výhodu v tom, že k žene sa často ľudia správajú slušnejšie a sú menej vystrašení. Veľakrát ide tiež o citlivé témy, o ktorých nemajú vždy ľudia chuť rozprávať, a už vôbec nie na kameru. Ale je to tiež o osobnom prístupe. Vždy sa snažím pristupovať k ľuďom s úsmevom a s porozumením a väčšinou to funguje.
Čo si považovala vo svojej práci v Londýne za najzaujímavejšie projekty, akým si sa venovala?
V AP boli pre mňa najzaujímavejšie tzv. developing stories, ktoré sledovali určitú udalosť. Dodnes nezabudnem na ten stres a zhon v redakcii, keď zavraždili Benazir Bhutto, alebo keď nám na nočnej prišlo prvé info o ničivom zemetrasení na Haiti. Často som tiež robila na správach z Blízkeho východu, keďže som už vtedy rozumela dosť veľa po hebrejsky a viackrát som medzitým bola v Izraeli.
A prečo si sa presťahovala do Izraela, čo tam teraz robíš?
Do Izraela som sa presťahovala s manželom tesne po svadbe. Dôvodom bolo z mojej strany to, že po takmer piatich rokoch v AP som mala čistého agentúrneho spravodajstva dosť. Chcela som sa posunúť niekde ďalej a presťahovať sa na Blízky východ sa mi zdalo ako dobrý začiatok.
Zrazu sme šokujúco blízko začuli veľký tresk a asi o 300 metrov od nás do vody dopadla raketa. Neveriacky sme hľadeli na sivú masu vody, ktorá vystrelila do výšky.
Jednak som stále spolupracovala a spolupracujem s TA3, pre ktorú pravidelne robím telefonáty o súčasnom dianí v tejto oblasti a niekedy robím aj reportáže, keď sa deje niečo zaujímavé. Najmä ma však lákalo natáčanie, chcela som sa naučiť filmovať a venovať sa viac vizuálnej stránke a žánrom, kde sa dá viac uplatniť kreativita. A tak sme s manželom založili Eastside Studio, prešli sme všelijakými fázami a teraz sme sa ustálili viac menej na dvoch typoch filmov.
Čoho konkrétne sa týkajú vaše filmy?
Jedným typom sú promo videá pre súkromné spoločnosti z akejkoľvek oblasti a druhým sú mini-dokumenty alebo akési krátke dokumentárne dramatické filmy, ktoré robíme pre organizáciu izraelských záchranárov Magen David Adom. Toto je môj najobľúbenejší žáner, keďže spája na jednej strane pravdivé príbehy a na druhej strane zaujímavé vizuálne prevedenie.
To, kde sa nachádzame, ovplyvňuje tieto filmy tematicky a dosť veľké percento z nich je o teroristických útokoch, kde ide o kombináciu autentických záberov napríklad z bezpečnostnej kamery, s rekonštrukciou udalostí a s rozhovorom so záchranármi, ktorí pri útoku zasahovali. Hoci niekedy aj filmujem, kvôli veľkému objemu práce teraz väčšinou pôsobím v prípravnej fáze projektu pri písaní scenára a v post-produkcii, kde mám na starosti zostrih.
Vraciaš sa často späť na Slovensko? Okrem toho, že robíš reportáže a píšeš o udalostiach z Izraela, stále sa rovnako zaujímaš o socio-politické dianie na Slovensku?
Snažím sa aspoň 3 či 4-krát do roka vrátiť naspäť, ako kedy. O dianie doma sa, samozrejme, zaujímam, no nie tak intenzívne ako predtým, keď som na Slovensku žila.
Na aké projekty alebo reportáže si vo svojej kariére najviac pyšná?
Určite to budú niektoré z filmov, ktoré sme urobili už pre spomínaných izraelských záchranárov. Ťažko mi je vybrať konkrétny projekt, ale niektoré z našich filmov boli pre spriatelené organizácie Magen David Adom v New Yorku, Los Angeles, Veľkej Británii a tiež v Austrálii a odvtedy chcú spolupracovať tu v Izraeli iba s nami. AFMDA (American Friends of Magen David Adom) nás dokonca pozvali do New Yorku natočiť pre nich promo, takže toto je určite spätná väzba, z ktorej sa veľmi tešíme.
Nachádzala si sa niekedy v epicentre vojnového konfliktu? Do akých – pre čitateľa neobvyklých – situácií ťa tvoja robota zaviedla?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako prežila raketový útok
- Čo si myslí o konflikte medzi Izraelom a Palestínou
- Ako je to v jej bydlisku s bezpečnosťou
- Čo je najväčším klamom prezentovaným v médiách
