Známy moderátor začínal ako redaktor krimi. Mafiáni k nemu chodili domov, SIS-kári ho vytláčali z cesty.
Moderátora Patrika Hermana snáď netreba špeciálne predstavovať. Ikona televízie Markíza začínala ako redaktor v televíznych správach, v ktorej sa venoval najmä kriminalite. „Mafia sa rozrastala a pohltila kompletne celú krajinu, štát zlyhával,“ spomína a dodáva, že sa toho za ten čas veľa nezmenilo.
Štát neustále zlyháva, v zdravotníctve, školstve, ekonomike a spravodlivosť v tejto krajine tiež neplatí pre všetkých: „Nechcem byť hejterom, ale kto tu má vlastne hlavné slovo? Politici? Či tí, ktorí ich platia? A tým nemyslím nás, daňových poplatníkov.“
Situáciu pred rokmi porovnáva so súčasnosťou. „Vtedy si našu krajinu rozporcovala mafia, dnes mafia s bielymi rukávmi z biznisu. Sme bezmocní, ak chceme pomôcť chorej mame. Kamarátom sa skladáme na elektrický invalidný vozík, ak neurobíme babke poriadny nákup, bude jesť len chleba s maslom. Študenti bývajú v chlievoch zvaných internátmi a denne vidia v správach, ako si z nich a ich rodičov robia politici vrtuľu. Ako dospeláci im ideme fakt „príkladom“. Ani sa nečudujem, že radšej odídu inam. To, že v tejto krajine svietime a kúrime neznamená, že táto krajina funguje. Žijeme v takej krajine, ako si zaslúžime. Či to bude lepšie, záleží aj na tom, ako sa k tomu postavia mladí ľudia.“
Čo sa v rozhovore s Patrikom Hermanom dozvieš:
- Ako sa dostal k žurnalistike
- Ako sa mu mafiáni vyhrážali a nechali mu pred dverami mačku bez hlavy
- Ako dnes fungujú mafiánske praktiky
- Smutné prípady, s ktorými sa v živote stretol
- Kde všade štát zlyháva a ako je na tom dnes žurnalistika na Slovensku
Kedy prišiel zlom a povedali ste si, že chcete byť novinár?
O novinárčine som nikdy nesníval. Budúcnosť človeka a celkovo jeho život závisí od toho, v akých podmienkach vyrastá a akými ľuďmi je obklopený. V tomto som mal šťastie.
Súhra náhod napríklad spôsobila to, že som napísal svoj prvý článok do okresných novín. Bol to taký tínedžerský truc voči profesorke slovenčiny, ktorá neprijala na hodnotenie moju domácu úlohu. Mimochodom, oprávnene (smiech). Mal som 16 rokov.
Profesorka a jej ironická poznámka, nech si ju pokojne pošlem do novín, rozhodla o mojej budúcnosti. Neskôr ma priviedla do školského časopisu, kde spolužiaci povedali, že mám dobrý hlas a vyslovene ma dotlačili na konkurz do rádia. A aj to, že som dnes v televízii má na svedomí ďalší z kamarátov, ktorý ma prihlásil bez môjho vedomia na konkurz do televízie a uniesol ma tam svojím autom.
Uvedomovali ste si, že sa Markíza môže stať jeden z najúspešnejších mediálnych projektov na Slovensku?
Markíza v tom čase v ľuďoch evokovala maximálne dve veci – šiatre nad kaviarňami a romantický seriál Angelika, markíza anjelov. (smiech) Už názov bol úsmevný. V tom období sa zakladali viaceré televízie, ktoré rýchlo vznikli, ale aj zanikli. Nikto netušil, či projekt Markíza bude úspešný. Bola to neistota. Vtedy mi otec povedal, že vo svojom veku by už nešpekuloval, ale v mojom to za risk stojí. Tak som to riskol...
Robili ste redaktora v televíznych novinách a venovali ste sa hneď kriminalite v čase mečiarizmu.
Bolo to turbulentné obdobie, kedy si podsvetie porciovalo Slovensko, mafiáni si bežne vyrovnávali účty. Koho poslať v piatok v noci na miesto prestrelky alebo vraždy? Predsa slobodného mladého novinára, mal som vtedy 21 rokov.
Mafiánske vraždy neboli izolované udalosti, všetko so všetkým súviselo. Bolo treba sledovať nitky, odkiaľ ku komu viedli. Analyticky spájať udalosti. Nemohol sa tomu venovať vždy iný redaktor. V tom čase sme boli dvaja, ja a Eva Černá. Mafia sa rozrastala a pohltila kompletne celú krajinu, zložky štátu zlyhávali. Bolo niekoľko odvážnych a priebojných policajtov, vyšetrovateľov a prokurátorov, no v konečnom dôsledku sa vždy niekto postaral o to, aby sa „skutok nestal“. Mafiáni držali v hrsti politikov a bojím sa, že to dnes nie je inak.
V rozklade bola polícia, súdy, SIS a všetky úrady, ktoré mali byť nápomocné, boli proti nám. SIS-kári nás sledovali, vedome provokovali, robili psychologický nátlak.
Ako to myslíte?
Mafia sa iba prispôsobila dobe, pretransformovala. Podchytila si politikov, úradníkov a dojí našu krajinu sofistikovanejšie. Úplatky sa dnes volajú provízie za sprostredkovanie, miliónové úplatky sa honosne nazývajú stimulmi, korupcia si našla synonymum v lobingu. Sporadicky odhalených vinníkov vlastne ani nemá kto potrestať, lebo sú v tom všetci namočení až po uši. Politici a vlády to skrátka za posledných 30 rokov nezvládli. Toto je výsledok.
Báli ste sa, keď ste začínali riešiť krimi?
Ten strach tam bol, ale keď máš sen, ideály a chceš niečo zmeniť, tak všetky hrozby bagatelizuješ. Každý mladý človek zapálený pre svoju vec, riziká priveľmi nerieši.
Bolo by to určite jednoduchšie, keby sme sa mali o koho oprieť. V rozklade bola polícia, súdy, SIS a všetky úrady, ktoré mali byť nápomocné, boli proti nám. SIS-kári nás sledovali, vedome provokovali, robili psychologický nátlak. Za Vrakuňou ma vytláčali autom z cesty. Pomáhali nám rádioamatéri, ktorí nás vyzbrojili technikou, aby sme vedeli, čo sa okolo nás deje a čo nám hrozí. Môžem hovoriť o šťastí, že to bolo len o nátlaku a snahe nás zastrašiť. Bol tam strach, ale boli sme motivovaní „zachrániť svet“.
Povedali by ste dnes svojmu mladému ja, aby si dávalo väčší pozor?
Neľutujem nič z toho, čo som robil. Dnes by som moje mladé ja naďalej povzbudzoval, aby to nevzdávalo. Novinári to majú stále veľmi ťažké. Minuloročná smutná udalosť ukázala, že musia byť pri svojej práci opatrní, hrozba tu vždy je. V minulosti zmizol novinár Paľo Rýpal, o ktorom sa málo rozpráva. Do dnešného dňa je nezvestný. Som smutný, že dodnes nevieme, čo je s kolegom a zabúda sa na to.
Lampáreň sa postupne stala fenoménom. Stala sa poslednou nádejou pre ľudí, ktorí sa nevedeli dovolať pomoci.
Vyhrážal sa vám niekto?
Veľakrát. Zdvihol som telefón a muž sa ma opýtal, či mám doma chladené šampanské a že o chvíľku mi zvonia pri dverách. Zavolali mi a zreprodukovali môj denný program, dávali mi najavo, že vedia o každom mojom kroku, ktorý by raz nemusel skončiť šťastne. Našiel som si na rohožke pred dverami mačku s odrezanou hlavou. Raz som prichádzal večer domov, vypol som motor a dvere mi otvorili traja hrubokrkí chlapíci.
Naložili ma do auta a odviezli k svojmu šéfovi do bratislavských mraziarní. Peter S. mi mal potrebu vysvetliť, že moje reportáže o ňom mu kazia kšefty. Čo ma zarazilo, mal som zopár akože kamarátskych telefonátov od ľudí z brandže, ktorí ma vystríhali pred reportážami o niektorých mafiánoch. Bolo zjavné, že s nimi mali nejaké kšefty.
Čo sa vám premietalo v hlave po takých slovách?
Ak by som cúvol, bol by asi koniec. Možno práve to ma udržalo bez vážnejšej ujmy – že som pokračoval ďalej. Bolo vždy jasné, proti komu smerujú moje reportáže a ak by sa čokoľvek stalo, tak je okamžite medzi prvými podozrivými. Moja tvrdohlavosť bola mojou ochranou a bezpečím. Treba to však brať s rezervou, mohlo sa stať čokoľvek.
Prišla legendárna Lampáreň, kde ste sa denne stretávali s ťažkými životnými situáciami. Ako na ňu spomínate?
Lampáreň sa postupne stala fenoménom. Stala sa poslednou nádejou pre ľudí, ktorí sa nevedeli dovolať pomoci. Keď nepochodili na miestach, ktoré na to štát oficiálne vytvoril. Keď ich veľké spoločnosti či úrady nebrali vážne. Lampáreň sa stala zrkadlom tejto krajiny. Krajiny, ktorej zlyhania nadobudli obludné rozmery. Desaťtisíc podnetov ročne, prepočítajte si to na jeden deň.
Aj keby sa vysielala Lampáreň každý deň od rána do večera, nestačilo by to. To ma aj celý ten čas trápilo a hnevalo, že sme nemohli pomôcť hneď a každému. Človek zistil, že na Slovensku nič nefunguje a ak aj niečo áno, tak nie tak, ako by malo. Smutné je, že 50 percent problémov pritom existuje iba preto, že si niekto potrebuje dokázať svoju autoritu a dôležitosť. Žiaľ, nič sa doteraz nezmenilo. Lampáreň sa stala súčasťou Reflexu a počet podnetov – zúfalých volaní o pomoc – neubúda.
Keď vidím, ako je náš štát skorumpovaný, ako ho riadia monopoly, kadejakí tiežpodnikatelia a nadnárodné spoločnosti, je to neskutočné. Ochorie ti mama či otec a si zúfalý, lebo na Slovensku nemáme dostupnú liečbu. Hlavne, že biznis funguje. Čo je to pre nich jeden či dvaja mŕtvi ľudia? Iba čísla.
Ak si nepomôžu ľudia navzájom, nikto iný im nepomôže. Robíme finančné zbierky, zbierame vrchnáky, aby sme niekomu dopriali životne dôležité lieky, operáciu alebo liečenie. To je choré!
Hnevá vás, že často nahradzujete štát?
Irituje ma to. Suplujeme štát, hľadáme náhradné riešenia. Často, ak si nepomôžu ľudia navzájom, nikto iný im nepomôže. Robíme finančné zbierky, ako blázni zbierame vrchnáky z plastových fliaš, aby sme niekomu dopriali životne dôležité lieky, operáciu či liečenie. To je choré! Sponzori a firmy nakupujú do nemocníc prístroje, lebo štát na to nemá.
Bodaj by mal, keď nedokáže pažravým politikom, úradníkom a pricicnutým firmičkám urobiť na žalúdku bypas. Nečudujem sa, že podnikatelia sú z nás už nervózni. Platia štátu veľkoryso na jeho výdavky a stále za nimi niekto príde a žiada pomocnú ruku. Nahrádzajú štát, ktorému už raz na takéto veci prispeli.
Spomeniete si na prípad zlyhania štátu, ktorý hovorí za všetky?