Čo všetko sa za posledných 10 rokov na Slovensku nezmenilo, aj keď by sme veľmi chceli?

Slovensko je nádherná krajina s bohatou minulosťou, vzácnym kultúrnym dedičstvom a plná ambicióznych ľudí, ktorí sa chcú mať každý rok lepšie. Súvisí s tým veľa rôznych faktorov, no platí, že občan sa môže mať len tak dobre, ako krajina, kde žije.

Aj preto by sme trend výzvy #10yearchallenge chceli využiť na to, aby sme poukázali na desať dôležitých aspektov, ktoré sa za posledných 10 rokov nedočkali zmeny a majú za následok pocit nie práve kvalitnej životnej úrovne.

Samozrejme platí, že za drvivú väčšinu z nich si môžeme sami a určite si budeš mať možnosť všimnúť priamu úmeru medzi tým, čo si v komunálnych, parlamentných či prezidentských voľbách volíme, akých zodpovedných zástupcov na jednotlivých postoch široká verejnosť podporuje, a čo za to v konečnom dôsledku dostáva.  

Vlaky

Veľmi citlivá téma, ktorá na obrátkach nabrala hlavne v poslednom roku, keď sme sa dočkali opakovaných správ o horiacich či nefunkčných vozňoch, ktoré cestujúcich prinútili chodiť pešo po koľajniciach, prípadne ich vystavovali inému nebezpečenstvu. My sme pri tejto príležitosti dokonca vyspovedali samotného generálneho riaditeľa ZSSK, ktorý nám porozprával o aktuálnej situácii, kontroverzných témach aj plánoch do budúcna. 

Nefungujúce Wi-Fi, chýbajúca klimatizácia či meškanie sú síce nepríjemnosťami, tie by sa však dali znášať oveľa lepšie, keby samotné vozne nevyzerali ako z minulého tisícročia. Pohodlné sedenie s dostatkom osobného priestoru je skôr vzácnosťou a my veríme, že skôr ako vlaky zadarmo by každý cestujúci ocenil dôstojnejšiu vlakovú prepravu. 

Naša vláda dokonca vytlačila zo slovenských železníc súkromného prepravcu, ktorý mal ambíciu s novšími vlakmi poskytovať ľuďom veľmi výhodný pomer ceny a kvality. 

Kvalita vozňov je jedna vec, keď však vlak nedokáže opakovane prepraviť cestujúcich do cieľovej destinácie, ide o skutočný krok vzad.

Diaľnice

Dostať sa z Bratislavy na východ, resp. naopak však nie je úplne jednoduché ani autom. Aj keď sa to môže zdať ako neuveriteľné, prvý kilometer D1 bol na Slovensku postavený v roku 1972, ten posledný sa dnes odhaduje na rok 2027. Ak pôjde všetko podľa plánov. Áno, dobre počítaš. No a ak do týchto počtov pridáme ešte informáciu o celkovej dĺžke diaľnice, ktorá má merať 512 kilometrov, dozvedáme sa, že za rok nie je Slovensko schopné postaviť ani 10 km diaľnice. 

Nehovoriac o tom, aké sú predražené, koľko problémov už spôsobili a ako brzdia krajinu v rozvoji. Aj žiakom základných škôl je už snáď jasné, že kvalitná infraštruktúra súvisí s príchodom investorov a tí zasa s kvalitou života v krajine. 

Žiaľ, u nás môže byť ministrom dopravy aj Ján Počiatek, takže sa vlastne ani nemáme čomu diviť. Bude zaujímavé sledovať, ako k tejto téme zodpovední pristúpia, zatiaľ však ostáva skutočnosťou, že vo výstavbe je ešte niečo viac ako 60 kilometrov a ďalších 90 je stále vo hviezdach. 

Keď sa nám raz podarí Košice s Bratislavou prepojiť, prvé úseky budú staré niekoľko desaťročí a budú vyžadovať rekonštrukciu.

Školy a nemocnice

Asi ťa už neprekvapí, že ešte stále ostávame pri problémoch, ktoré majú na starosti naše ministerstvá. Keď však chceme hovoriť o akejsi životnej úrovne, bez kvalitného vzdelania a zdravotného zabezpečenia môžeme len dúfať, že sa k praxi nejakým zázrakom dostaneme a budú nás obchádzať choroby. Človek závislý na školskom systéme či fungovaní zdravotníctva sa však dennodenne stretáva s problémami, ktoré by sme v 21. storočí riešiť určite nemali. 

Ľudia sa preto prirodzene uchyľujú k iným riešeniam, teda tí, ktorí si to môžu dovoliť. Aj štúdium v zahraničí a vyhľadávanie odborných lekárov naprieč všetkými nemocničnými zariadeniami v krajine niečo stojí a ten, kto si to nemôže dovoliť, trpí. 

Najhoršie na tom je, že sme v posledných desiatich rokoch nevideli žiadne známe zlepšenia. Práve naopak. Decká sa učia z rovnakých materiálov a rekonštrukcie priestorov, prípadne zavedenia počítačov či náznaku elektronickej výučby sa dočkali len vďaka možnosti čerpania eurofondov. 

Do niektorých nemocníc si stále musíš priniesť vlastný toaleťák a nemôžeš sa čudovať, že sa od roku 2009 stále nezmenilo prostredie a ani prístup frustrovaných sestričiek. Ako bonus sa dostávame do fázy, kedy sú zatvárané jednotlivé oddelenia kvôli nižšej vyťaženosti, ako sa očakávalo. 

Peniaze v zdravotníctve chýbajú dlhé roky. Nemáme na rekonštrukcie a štátne ani súkromné podniky si už nemôžu dovoliť veľmi stratové oddelenia.

Televízia

To, čo sa v posledných pár rokoch deje v televízii, kritizujeme veľmi často a s radosťou aj na Refresheri. Pri tejto príležitosti sa však nebudeme baviť o trápnych nakúpených formátoch zo zahraničia a ich nešťastnom prevedení u nás. Aj keď by sme mohli. Ešte horšie však je, že za posledných 10 rokov máme možnosť na obrazovkách sledovať dookola tie isté osobnosti.

Je pritom úplne jedno, či sa hľadá víťaz vedomostnej súťaže, speváckej talentovej súťaže alebo najlepší Slovák. To však, žiaľ, nie je ani zďaleka všetko. Na Slovensku totiž vzniká aj relatívne veľa televíznych seriálov, kde až na výnimky nachádzame stále rovnakých hercov a herečky. 

Určite sa ti vybavilo hneď niekoľko tvárí, na ktoré sa už nedokážeš pozerať a už vôbec sa stotožniť s ich výkonom. Pravdou ostáva, že priemerný slovenský televízny divák je jednoducho zvyknutý a nemá chuť zvykať si na nič nové. Keď sme však v roku 2009 očakávali, že televízia raz bude serióznym formátom, klamali sme sami seba. 

Keď v seriáli nehrá Maroš Kramár a Jožko Vajda, cítim sa nesvoj. Podobne to je s moderovaním Adely Banášovej pri talentových súťažiach a galavečeroch. 

Tolerancia

Ako Refresher veľmi dlho razíme myšlienku rovnoprávnosti pohlaví, národností, farby pleti, sexuálnej orientácie a všetkého, čo k tomu patrí. Sme presvedčení o tom, že ku každému by sa malo pristupovať rovnako a mal byť mať rovnaké možnosti na život, nech sa rozhodne žiť kdekoľvek na svete. 

Je jasné, že v minulosti sa táto téma riešila veľmi okrajovo, a tak sme si nemohli utvoriť jasný všeobecný obraz o schopnosti Slovákov tolerovať ostatných. Dnes však už vieme, že sme na tom veľmi zle. A tým nemáme na mysli len hrôzostrašné xenofóbne a pribrzdené útočné, agresívne a vulgárne komentáre na sociálnych sieťach. 

Stačí sa pozrieť na volebné preferencie fašistov či strán hlásiacich sa k striktne tradičnej rodine. Niektorí Slováci ešte stále žijú v strachu z neexistujúcej hrozby z utečencov, ježia sa im vlasy, keď sa objaví nová správa o právach homosexuálov a kritizujú každého, kto má akýkoľvek iný názor.  

Šport

Ďalšia samostatná kategória, o ktorej by sa dalo rozprávať veľmi veľa. Podpora športu na Slovensku funguje veľmi zvláštnym spôsobom a je vlastne veľmi ťažké posúdiť, či sa jej niekto naozaj dočká. Pri hokeji stále platí, že ak nemáš na vlastnú výstroj, hokejista z teba nebude, v prípade futbalu musíš dúfať, že si ťa v najnižších ligách niekto čo najskôr všimne, inak máš smolu. 

Ideálne na tom nie sú ani ostatné športy. Poznáme viacero prípadov, napríklad aj taká Nasťa Kuzminová musela počas príprav na olympiádu fungovať z vlastných úspor, keďže jej slovenský biatlonový zväz nebol schopný poslať dohodnuté peniaze. Podľa dostupných informácií však tento problém pramenil až na Ministerstve školstva.

Otvorene sa hovorí aj o korupcii v hokeji, ktorého kvalita klesá kvôli nekompetentným ľuďom v zväze raketovým tempom a chváliť sa nemôžeme ani štadiónmi. Slovensko síce niekedy dávno bolo hokejovou krajinou, dnes sa však musíme zmieriť s tým, že nás poctivo reprezentujú v prvom rade športovci, ktorí nie sú odkázaní na podporu od štátu.