Creed vs. Drago po druhýkrát.
Keď pred štyridsiatimi dvoma (!) rokmi zavítal do kín prvý Rocky, nikto z tvorcov nemohol tušiť, akú nadčasovú vec vytvoril. Táto séria totiž ustála všetky kvalitatívne pády a dokonca dokázala chytiť aj druhý dych.
Presunúť pozornosť na Adonisa Creeda, sa ukázalo ako výborný nápad. Jednotka slávila nemalý úspech a dokonca zabojovala aj o Oscarov. To, čo vyzeralo ako nastavovaná kaša, bol nakoniec triumf.
Pokračovanie síce opustil jeden z hlavných strojcov úspechu, režisér Ryan Coogler (dal prednosť Black Pantherovi), no duša celej série v podobe Sylvestera Stallona na svoje dieťa nezanevrela. Opäť z pozície scenáristu, producenta a herca. Ako sa teda podaril ďalší (už siedmy) návrat „Talianskeho žrebca“?
Syn bývalého boxerského šampióna Apollo Creeda Adonis (Michael B. Jordan) si naposledy získal v ringu rešpekt a dotiahne to nakoniec až k titulu, ktorým sa pýšil jeho otec. Za pomoci Rockyho Balbou (Sylvester Stallone) dokázal čo chcel, no na jeho dvere zaklope minulosť.
Ivan Drago (Dolph Lundgren), muž zodpovedný za smrť jeho otca, má potomka Viktora (Florian Munteanu). Ten Adonisa vyzve na súboj a je podobne nezmieriteľný, ako bol kedysi jeho otec. Tu pôjde o život.
Creed II nie je výnimočným projektom. Drží sa tradícii ságy, nesnaží sa šokovať a pravdupovediac ani nepatrí k najlepším častiam príbehu. Prináša však veľmi dobre odvedenú prácu a divákom dodáva presne to, na čo sa tešia.
Dočkáme sa teda všetkých overených ingrediencií série. Rockyho „múdrostí“, tréningovej montáže, výborne natočených boxerských zápasov a aj zdanlivo nepremožiteľného súpera. Stojí to však za návštevu kina? Rozhodne áno. Teda pokiaľ sa radíš k fanúšikom.
Všetko je totiž tak, ako má byť a nikto sa tu nesnaží zlanáriť nové obecenstvo. Michael B. Jordan so Slyom odvádzajú kvalitné herecké výkony, postavy sú stále zaujímavé a dilemy patrične osudové. Veľkú zásluhu na poslednom menovanom majú aj aktuálni súperi.
Rodine Dragovcov totiž patrí ten najzaujímavejší dramaturgický oblúk. Viktor je podobne ako jeho otec strojom, ktorý viac koná než rozpráva. Pod drsnou fasádou sa však skrýva osudom skúšaný mládenec, snažiaci sa byť najlepším a zároveň vrátiť lesk rodinnému menu.
Dolph Lundgren ako zostarnutý a pred rokmi ponížený boxer by pokojne mohol byť hlavnou postavou filmu. Má motiváciu, vlastných démonov a aj prekvapivú dávku ľudskosti. Je preto škoda, že táto dvojica nedostala viac priestoru.
Jednou z hlavných tém snímky sú totiž rodičovské vzťahy s potomkami (živými alebo mŕtvymi). Množstvo čitateľov možno práve prekrútilo očami, pretože na rodinné záležitosti tu predsa máme Rýchlo a zbesilo. Posledná veta je síce myslená trochu ironicky, no práve v porovnaní s Dominicom Torretom a jeho partiou vynikne prístup tvorcov Creeda.
Je totiž vyzretejší a je cítiť, že Stallone má čo-to odžité, pričom film vzdialene trochu pripomína Eastwoodove neskoršie kúsky. Zákulisie boxu tak pôsobí ako povinné pozlátko k tomu, o čom chce snímka naozaj rozprávať. Na vyrovnávanie sa s rodinnými démonmi sú tu deti a na ich chrbtoch leží úloha (ne)dobrovoľne sa s nimi popasovať. A rodičia nad nimi s vedomím svojich prešľapov držia ochrannú ruku.
Ak sa po predchádzajúcich odstavcoch bojíš, že ide o uslzenú drámu, nie je tomu tak (aj keď na vyťahovanie vreckovky u niektorých tradične dôjde). Športu je venovaná pomerne veľká časť stopáže. Zápasov je dostatok, pričom sú napínavé, strhujúce a aj kvalitne natočené. Aj keď nie až tak ako naposledy.
Nový režisér Steven Caple Jr (The Land) nemá totiž tak dobré filmárske oko ako jeho predchodca. Tam, kde Coogler bodoval dlhými jednozáberovkami, hrátkami so strihom, zvukom a dravosťou, je dvojka predsa len menším krokom späť. Väčšina technických fines je totiž prevzatých z minula.
Keby som mal niečo filmu nemilosrdne vytknúť, tak je to hudba. Namiesto vypaľovačiek ako Gonna Fly alebo Eye of the Tiger sa tu dočkáme zameniteľného rapu a inštrumentálky Ludwiga Göranssona sa ani zďaleka nevyrovnajú pôvodným melódiám z pera Billa Contiho.
Najviac tým trpí tréningová montáž, ktorá je vďaka hudbe najslabšou z celej ságy. Ucho poslucháča tak zaplesá akurát v momentoch, keď sa ozvú staré motívy. Going to Distance je stále tou najlepšou skladbou, akú si vie podobný film predstaviť a keď sa ozve, je to presne tá nostalgická aj emočná nálož, akú od Rockyho očakávame.
Creed II je kvalitným filmom a hlavnou výčitkou voči nemu tak je, že nejde o podobné prekvapenie ako v prípade tri roky starého reštartu. Ak si však uvedomíš, že ide o ôsmy diel série, tak to pravdepodobne ani nemohlo dopadnúť omnoho lepšie. Ide o silný žánrový nadpriemer, ktorý svojim predchodcom nerobí hanbu a dokáže na vyše dve hodiny zabaviť, zaujať aj strhnúť.
Na desaťbodovej stupnici tak ide o trochu slabšiu osmičku, ktorá so cťou splnila zadanie a priniesla presne to, čo sa od nej očakáva bez toho, aby hrala podľa falošných tónov. Ďalší diel by som si pri nastavenej kvalite dal okamžite. Rocky totiž patrí k legendám a jeho naivita aj životná sila sú inšpiratívne aj vyše štyri dekády od jeho prvého vstupu do ringu.
