John Rambo sa opäť vracia.
Pokračovania zavedených značiek 80. až 90. rokov sú trendom, ktorý nerobí príliš dobroty. Väčšina týchto kúskov sú deťmi svojej doby a fanúšikovia už dávno prestali vnímať ich nedostatky a skutočné kvality týchto projektov majú zahmlené nostalgickými okuliarmi. Spomeň si na všetky tie negatívne reakcie na novodobých Terminátorov, Predátorov, Indiana Jonesov, Smrtonosné pasce, Votrelcov a vlastne aj Hviezdnych vojen.
Výnimky sa síce nájdu (Blade Runner, Mad Max, Creed), no väčšinou sú diváci sklamaní a producenti neprisypú do kasičky očakávané sumy. Do tejto situácie prichádza ďalší návrat Ramba. Postavy, ktorá je štýlovo, obsahovo aj myšlienkovo so svojou dobou spätá ako máloktorá iná.
John Rambo (viete, kto ho hrá, však?) konečne našiel mier. Žije si spokojne na rodinnej farme a našiel tu aj pár ľudí, na ktorých mu záleží. Svoje schopnosti a túžbu po akcii využíva pri pomoci polícii v nebezpečných situáciách. Keď mu však mexickí obchodníci s bielym mäsom unesú chránenkyňu, musí oprášiť svoje zabijácke inštinkty a vrátiť sa do akcie.
Rambo: Posledná krv bude pre mnoho fanúšikov rozčarovaním. A pritom jeho koncept nie je úplne márny. Stávka na minimalizmus jednotky nie je zlý ťah a Logan alebo niektoré eastwoodovky ukazujú, že kúsky s podobne starými akčnými hrdinami môžu fungovať. Stačí iba dobrý scenár, kvalitná réžia a oddaný hlavný predstaviteľ, Z týchto predpokladov vychádza dobre iba posledný menovaný.
Sylvester Stallone je s touto rolou spriaznený už takmer štyri dekády a aj tentoraz sa snaží. Vzhľadom na príbeh vie, že musí o priazeň zabodovať inými prostriedkami ako kedysi. Svojho hrdinu tak hrá proste ako vojnového veterána Johna a neľútostný Rambo sa dostáva na povrch iba vo vypätých situáciách.
Pasáže venujúce sa životu bývalého stroja na zabíjanie nie sú nezaujímavé a v tomto duchu som si ukončenie série vždy predstavoval. Zemitá pitva duše podobného hrdinu totiž ponúka viac možností než priamočiara akcia.
Tento princíp spočiatku celkom funguje, no s pribúdajúcimi minútami a rozbehom zápletky sa začínajú ukazovať neduhy scenára a réžie. Ale jedno po druhom. Príbehovo ide o stokrát prevarenú historku, kombinujúcu 96 hodín a Muža v ohni. Čo by až tak nevadilo, keby bola kreatívnejšie spracovaná a dávala viac šancí vyniknúť Rambovým schopnostiam.
Kráse filmu nedodáva ani režisér Adrian Grunberg. Svojmu počinu nedokáže dať svojský vizuálny štýl, tempo ani atmosféru. Pokusy o ikonizovanie vôbec nefungujú a hlavná postava by sa mohla volať úplne inak.
Explicitné násilie je navyše úplne samoúčelné a nedopĺňa tak efektne náladu ako v prípade štvorky. Stále síce ide o neurážajúcu rutinu, no tu bola potrebná kreatívnejšia ruka kormidelníka a aj určitý autorský vklad.
V komornej rovine teda nejde o žiadny zázrak a vzhľadom na nízky rozpočet si nemôže dovoliť ani veľkofilmové blbnutie ako v dvojke a trojke (vo svojej dobe najdrahší film histórie). Časy, keď si pri podobnom projekte mohli producenti dovoliť rozhadzovať, sú dávno preč.
Niečo zachraňuje aspoň hudba Briana Tylera. Ten umne spája svoje motívy z predchádzajúceho dielu s legendárnymi kompozíciami Jerryho Goldsmitha z pôvodnej trilógie. Aj keď občas mohol trochu uskromniť svoje ego a v istých kľúčových pasážach využívať klasiku namiesto svojej práce.
Po sľubnom úvode a nezaujímavej strednej časti ale prichádza to, na čo sme sa pri Rambovi najviac tešili. Finále je veľmi slušné, aj keď občas budete mať pocit, že sa na plátne ako prekvapenie zjaví psychopatická verzia Kevina McCallistera. Stále však dokáže zdvihnúť adrenalín a nahnať vietnamskému veteránovi body navyše.
Aj napriek nie úplne pozitívnemu textu nejde o úplný trapas. Ide o veľmi fajn béčko, akých sme síce videli stovky, no množstvo z nich bolo omnoho horších. Tu máme navyše hrdinu, ktorého máme radi a ak nie, nechápem prečo si sa dočítal až sem. Otázkou, je, či sme od návratu Ramba očakávali toto. Skôr asi nie.
Stallone si aj napriek tomu za svoju snahu aspoň malý palec hore zaslúži. Akurát nabudúce by si mal dávať väčší pozor, koho si na svoje srdcové projekty najíma. Nie vždy má totiž šťastie ako pri Creedovi.
Rambo: Posledná krv je sklamanie. Nie je dostatočne dravý, príbehovo adekvátne strhujúci ani formálne zaujímavý. Mojich šesť z desiatich je najmä výsledkom nostalgie a sympatiám k Slyovi a že som nemal prehnané očakávania.
Rambovi bolo najlepšie za reaganovskej éry pri boji za americké ideály. Doba sa posunula a v súčasnosti už nemá bez podpory šikovných tvorcov čo ponúknuť. Čistá nostalgia totiž nestačí. Čo platí pre väčšinu zásadných filmov nášho detstva. It was a Long Road.
