200-tisíc mŕtvych, strach a týranie. Spomienky na roky absurdného násilia stále žijú svoj tajný tichý život.
"V dedine blízko Izabalu žil jeden muž, ktorý sa vôbec nebál. Bol vo svojom dome, keď neďaleko explodovala bomba. Zhadzovali bomby jeho smerom. Jedna z nich dopadla priamo na dom muža, zasiahla mu nohu a zničila mu ju. Okamžite zomrel,“ hovorí Diego Rivera Santiago vo videu pre Inštitút vizuálnej histórie a vzdelávania.
Spomína na to, ako utiekol pred bombami do lesa: "Bolo veľmi ťažké opustiť moju zem a môj dom. Pretože dom, ktorý som si postavil, bol nádherný a nový. Žil som v ňom len jeden rok, od 1980 do 1981. Vtedy som odišiel a opustil som dom. Vojsko ho vypálilo a my sme žili v nylonových stanoch.“
Diego tak ako desaťtisíce ďalších ľudí si pamätá najkrutejšie obdobie občianskej vojny v Guatemale prezývané tiež tichý holokaust, pretože sa o ňom takmer vôbec nehovorí. Guatemala jednak nepatrí medzi krajiny v centre záujmu Európy, jednak samotní Mayovia nechcú spomínať na udalosti spred takmer štyridsiatich rokov.
Temné obdobie guatemalských dejín
V osemdesiatych rokoch guatemalský represívny režim spáchal genocídu na svojom vlastnom obyvateľstve, najmä na indiánskych kmeňoch Mayov. V rokoch 1981 – 1983 z mapy stredoamerického štátu zmizlo 440 mayských dedín, niektoré zdroje však uvádzajú až vyše 600 obcí.
Počas konfliktu zahynulo viac ako 200-tisíc ľudí, provládne sily vraždili, unášali, znásilňovali a nútili ľudí odísť zo svojich usadlostí, aby mali kde vybudovať vodné elektrárne, rozľahlé farmy a bane.
"Začali sme utekať. Moja sestra ma vraj niesla. Moja mama zase niesla môjho malého bračeka. Sestra veľakrát spadla, keď ma niesla na chrbte. To si pamätám, rovnako ako si pamätám, že keď sme bežali, vypadli nám nejaké tortilly. Spadli z útesu a ja sa už nepamätám, či sme sa po ne vrátili o niekoľko dní alebo v ten istý deň, pretože sme mali hlad. Už boli plesnivé. Tiež sme jedli tamales, ktoré už neboli dobré,“ hovorí Rosa Maria Tec Cac, ktorej počas genocídy zahynula matka aj mladší brat.
Občianska vojna však trvala oveľa dlhšie ako "obdobie genocídy" – tridsaťšesť rokov, od roku 1960 do roku 1996. Počas tohto obdobia z krajiny utiekli státisíce obyvateľov, predovšetkým do Mexika a Spojených štátov amerických.
Neutíchajúce násilie spôsobilo masívny odlev inteligencie, medzi ktorou boli aj lekári a učitelia. Deti, ktoré zostali v krajine, tak mali biedne možnosti, ako sa vzdelať.
"Mal som jedenásť rokov, keď som sa stal svedkom masakru. Bol som druhák v škole a po vraždení sme všetci utiekli, ale nemali sme čo jesť celý týždeň. Naše životy sa zastavili. Ďalšie vzdelanie som už nedosiahol a stal sa zo mňa sedliak bez pôdy. Keby sa to nestalo, mohol som byť učiteľom alebo zdravotníkom. Po masakre sa skončil život, aký sme dovtedy viedli. Moji rodičia mali na statku kravy, kurence a kone. Stratili sme všetko. Armáda zničila všetko, čo sme mali a nechala nás s duševnými problémami a v chudobe," povedal pre portál The Conversation jeden z bývalých guatemalských študentov, ktorý zažil masaker v obci Cocop v roku 1981, pri ktorej zabili takmer 90 civilistov. Podobných incidentov sa v krajine odohralo viac ako 620.
Strata kultúrnej identity
Mayovia tak ostali bez majetku a vzdelania, no negatívny dopad genocídy mal ešte jeden rozmer – takmer úplne sa vytratila ich kultúra, zvyky a múdrosti, ktoré sa dovtedy tradovali z generácie na generáciu.
"Starí rodičia nám rozprávali o tom, ako komunikovali, ako zvykli poprosiť či začať prácu. Vďaka nim som vedela, ako sa dokázali zhovárať so slnkom, mesiacom a hviezdami, zemou, riekami a dažďom. Ale možno preto, že náš svetonázor bol často kriminalizovaný alebo preto, že sme sa báli, nás neučili o našej kultúre. Existovala síce skupina, ktorá sa tomu venovala, no väčšina z týchto mladých ľudí bez stopy zmizla,“ hovorí na videu Rosalina Tuyuc Velasques, ktorá tiež prežila guatemalskú genocídu.
Predvoj
Prečo sa však guatemalské vlády rozhodli konať takú do neba volajúcu nespravodlivosť a prečo sa rozhodli utláčať práve mayské obyvateľstvo? Ako vlastne došlo k tridsaťšesťročnému občianskemu konfliktu, ktorý mal na svedomí toľko úmrtí?
Na to, aby sme dokázali na tieto otázky uspokojivo odpovedať, sa musíme ponoriť hlbšie do histórie, do devätnásteho storočia, keď sa Guatemala osamostatnila vystúpením zo Stredoamerickej federatívnej republiky, v ktorej dovtedy bola aj s dnešným Hondurasom, El Salvadorom, Nikaraguou a Kostarikou.
Vplyv v regióne si chceli získať a upevniť najmä Spojené štáty americké, pre ktoré Stredná Amerika predstavovala objekt obchodných záujmov. V krajinách operoval potravinársky gigant United fruit company, ktorý mal napríklad na Kube pod palcom výrobu trstinového cukru.
V Guatemale to bolo predovšetkým pestovanie banánov. Zo štátu sa tak časom stala typická banánová republika aj so všetkými negatívami, ktoré toto pomenovanie prináša a z United fruit company najväčší zamestnávateľ v krajine, jej moc siahala aj do iných odvetví. Vlastnila napríklad železnice. Bežné obyvateľstvo nevlastnilo takmer žiadnu pôdu, o chode krajiny rozhodovali najmä korporácie zo Spojených štátov amerických.
Šialenstvo v akcii
Proti takémuto systému sa ľudia po čase začali búriť a v polovici minulého storočia si zvolili ľavičiara Jacoba Árbenza Guzmána, ktorý mal s oligarchami podporovanými USA zatočiť a uskutočniť reformu, vďaka ktorej by veľkú časť pôdy znárodnili.
Guatemala však po čase začala svojím smerovaním svetu pripomínať kubánsky scenár. V ostrovnej karibskej krajine totiž tiež došlo k znárodneniu pôdy a k vytlačeniu amerických gigantov ako bola United fruit company.
Američania sa teda báli, aby sa aj Guatemala, podobne ako Castrova Kuba, nedala na cestu komunizmu podporovaného Sovietskym zväzom a rozhodli sa proti snahám o reformy tvrdo zakročiť, aby v regióne nezískal vplyv ich červený nepriateľ číslo jeden.
Napokon USA zakročili a vykonali štátny prevrat. Rozhodnutie znelo: Podporiť kohokoľvek, kto bude dostatočný antikomunista. Puč sa však nepáčil predovšetkým chudobným ľuďom, ktorí videli v Jacobovi Árbenzovi Guzmánovi záchrancu a čakali, že vďaka jeho vláde budú mať v Guatemale lepšie podmienky pre život. Preto vytvorili partizánske skupiny, pomocou ktorých sa snažili bojovať proti vojenskému režimu a začalo sa tridsaťšesťročné obdobie vojny.
Napriek tomu si príslušníkov geríl netreba predstavovať ako nevinných ľudí, k veľkému zlu došlo na oboch stranách. Svedčí o tom napríklad vražda veľvyslanca Spojených štátov amerických v roku 1968. Johna Gordona Meina zabili partizáni v Guatemala City.
Postupom času sa armáda začala čoraz viac zameriavať na mayské obyvateľstvo Guatemaly. Udalosti eskalovali v osemdesiatych rokoch, keď armáda už neskrývala, že cielene zasahuje proti Mayom, ktorých režim vinil z napomáhania partizánom.
Na začiatku osemdesiatych rokov sa k moci dostal José Efraín Ríos Montt. Ten doviedol nenávisť voči pôvodnému obyvateľstvu do extrému a počas jeho vlády zabili 10-tisíc ľudí. Ďalších 100-tisíc utieklo z krajiny.
Diktátor dokonca prikázal svojim vojskám, aby znásilňovali príslušníčky pôvodného obyvateľstva. Mayov pokladal za niečo menej ako ľudí. Malé deti jeho priaznivci hádzali do studní, nenarodené plody vyrezávali z tiel matiek a deťom odsekávali hlavy a hádzali ich do stien.
Mier bez pokoja
Konflikt však napokon pozvoľna utíchol a v roku 1997 prebehla mierová operácia. Josého Efraína Ríosa Montta obvinili ako vôbec prvého človeka z regiónu zo spáchania genocídy. Mayské obyvateľstvo sa však z obrovskej krivdy ani doteraz celkom nespamätalo.
Guatemala stále zostáva jednou z najnásilnejších krajín mimo aktívnych vojnových zón. Deti z tejto stredoamerickej krajiny spolu s deťmi z Hondurasu a El Salvadoru dodnes predstavujú veľký problém – stávajú sa z nich detskí migranti a často sa aj za cenu života vyberú na vlastnú päsť do Spojených štátov amerických.
