Civilizácia, ktorá nepoznala koleso, no bola schopná nevídaných objavov a astronomických poznaní.
Astronomické poznatky starých Mayov patrili k najpokročilejším a najdetailnejším v Strednej Amerike i starovekej Európe. V mnohých prípadoch sa hovorí, že indiánski kňazi vedeli, že Zem je guľatá – dokonca už 1000 rokov pred Kopernikom.
Analyzovali dráhy mesiacov Jupitera pred Galileom a detailne poznali cykly Mesiaca a Venuše, pričom vyrátali tropický a hviezdny rok. Dokázali predpovedať zatmenia Slnka na tisícročia dopredu (presne na deň).
V skutočnosti mayská astronómia prezrádza, že sa pozorovanie odohrávalo voľným okom a bez znalostí, ktoré má moderná veda o tvare Zeme, slnečnej sústave, odlišnosti hviezd či planét. Ako pomôcky slúžili predkolumbovským pozorovateľom zrejme len jednoduché nástroje v podobe paličiek a motúzov.
Špekuluje sa, že niektoré stavby boli navrhnuté špecificky ako observatóriá, avšak takéto využitie budov sa ťažko dokazuje a mnoho odborníkov priznáva, že hlavný dôvod, prečo je napríklad Caracol v Chichén Itzá deklarovaný ako pozorovateľňa, je, že sa architektonicky podobá európskym hvezdárňam.
Trosky tzv. observatória v meste Chichén Itzá
Slnko ako najjasnejší boh
V rámci mayskej astronómie mali mimoriadne postavenie tie nebeské telesá, ktoré sú na dennej i nočnej oblohe najlepšie viditeľné. Kráľom vesmírnych telies sa tak prirodzene stalo Slnko.
Mayovia mali preukázateľné povedomie o slnovrate aj rovnodennosti a obzvlášť sa zaujímali o dĺžku tropického roka, ktorú dokázali spočítať nezvyčajne presne.
Podobne ich zaujímal každodenný pohyb Slnka po oblohe – na rozdiel od Európanov verili, že po tom, čo zapadne, musí vykonať ešte cestu od západu na východ, aby mohlo opäť ráno vyjsť.
Verili, že Slnko prechádza pod zemským povrchom skrz podsvetie (Xibalbá) a prepravuje sa na svojej ceste po podzemných riekach na člne.
Táto idea sa odrážala aj v slnečnej symbolike – zatiaľ čo symbolom denného slnka bol červený papagáj ara, nočné slnko sa symbolicky spájalo s jaguárom, zrejme kvôli jeho škvrnitej koži, ktorá Mayom pripomínala hviezdnu oblohu.
Vyobrazenie mayského podsvetia, kde vládne 12 pánov temna.
Tí smrteľníkov vystavujú rôznym skúškam a pasciam. Kto prehrá bude obetovaný.
Mesiac, patrón žien
Ďalším významným telesom bol Mesiac. Mayovia prirodzene dobre poznali „správanie“ tohto vesmírneho telesa a pribúdajúci a ubúdajúci Mesiac odlišovali aj symbolicky.
Keď sa postupne jeho fáza blížila k splnu, vyobrazovali ho ako krásnu ženu s plnými prsiami a havraními vlasmi spletenými do zložitého účesu. Naopak, keď sa chýlilo k novu, prekrásna deva sa zmenila na chorľavú a škaredú starenu.
Obe mesačné bohyne úzko súviseli s pôrodmi aj tkaním, a boli tak jednoznačnými patrónkami mayských žien.
Je zaujímavé, že Mesiac v splne sa vyobrazoval ako krásny mladý muž – zrejme z toho dôvodu, že sa vo svojej „plnej kráse“ podobal Slnku. Mayovia sa zaoberali Mesiacom veľmi intenzívne a centrálnou časťou ich astronomických spisov sú práve údaje súvisiace s týmto telesom.
Popisujú napríklad počet dní konkrétnej lunácie, ďalej uvádzajú názov každej fázy či sa snažia predpovedať zatmenie Mesiaca.
Mayské ženy v tradičnom kroji. Obyvatelia Yucatánskeho
polostrov si aj napriek tvrdej kolonizácií zanechali vlastné tradície a náboženstvo
Táto téma Mayov veľmi zaujímala, nielen mytologicky (zrejme lunácie považovali za prejav manželskej hádky medzi Slnkom a Mesiacom, ktoré sa navzájom hryzú), ale aj astronomicky.
Nevenovali sa mu len v dátach, ale dokonca vytvorili rozsiahle tabuľky o zatmeniach Slnka a Mesiaca: najslávnejší z nich je v Drážďanskom kódexe. Vzhľadom na mnohé neznalosti o povahe zatmenia a faktu, že nemali k dispozícii žiadnu techniku, je prirodzené, že tieto predpovede boli relatívne nepresné.
Preto boli časové body, ktoré im v tabuľke vychádzali, chápané iba ako moment, kedy k zatmeniu môže, avšak nutne nemusí dôjsť. To isté platilo aj pre zatmenie Slnka.
Venuša v znamení krvavých bojov
Tretím najvýznamnejším nebeským telesom v poradí bola Venuša. Kým v európskej tradícii sa táto planéta symbolicky spája s mladou krásnou ženou (v tradícii starovekých stredomorských náboženstvo konkrétne s Venušou/Afroditou, po ktorej dostala aj svoje meno), pre Mayov bola Venuša mladým mužom, hrdinským a neľútostným bojovníkom.
Celá Mezoamerika detailne poznala cyklus tejto planéty a práve podľa fáz Venuše sa v mayskej oblasti pravdepodobne riadili vojny: mayský panovník bol zrejme priamo povinný v náležitej fáze Venuše vytiahnuť proti svojmu nepriateľovi.
Práve na túto tému Mayovia vypracovali dômyselné tabuľky a detailné kódexy. Je pozoruhodné, že pre Európanov tak významný Mars Mayov príliš nezaujímal. Zdá sa síce, že jedna z ďalších tabuliek kódexu sa týka práve tejto planéty, ale odborníci sa v názore na ňu nezhodnú.
