Od Eastwooda cez Schwarzeneggera so Stallonom až po The Rocka.
Akčné filmy máme radi. Vzrušenie, napätie, adrenalín a nepremožiteľní hrdinovia, ku ktorým môžeme vzhliadať. V súčasnosti síce prežíva krízu, no stále sa občas objaví snímka so šancou zapísať sa do kroník. Buď finančných alebo fanúšikovských.
V tomto článku sa pokúsim predstaviť históriu vzniku, poukázať na kľúčové projekty a zamyslieť sa nad budúcnosťou niekdajšieho lídra hollywoodskeho trhu.
Možno vám nebude úplne sedieť chronológia, no zmeny neboli nikdy okamžité a mnoho udalostí sa časovo prekrývalo.
Hlavný problém bude definovať si, čo to akčný film vlastne je. Jeho prvky totiž obsahujú všetky žánre. My sa budeme orientovať na filmy s modelovými hrdinami, tradičnými príbehmi a takmer nemennou výstavbou deja.
Základom akčňákov je boj dobra proti zlu. Väčšinou má jednoduché zápletky, na ktoré sa dá navliecť čo najviac dychberúcich sekvencií.
Zárodky sa zasiali už v počiatkoch kinematografie. Jeden z prvých formujúcich sa žánrov bol western. Divoké prestrelky, naháňačky či pästné súboje už boli súčasťou Veľkej vlakovej lúpeže. Prvého príbehu z divokého západu.
K vývoju mali takisto čo povedať aj gangsterky a dobrodružné snímky. Najmä druhé menované stvorili prvé akčné hviezdy. Boli nimi Douglas Fairbanks a Errol Flynn. Ich neuveriteľné kaskadérske kúsky bavili divákov a zaistili obom menovaným pánom nesmrteľnosť.
Najviac sa však uchytili westerny. Postupom času sa stali jedným z najnatáčanejších produktov továrne na sny. Po desaťročiach kraľovania západnej produkcie však nastal ich ústup. A ich hrdinovia sa pretransformovali do moderných pištoľníkov. Zo šerifov sa stali detektívi, prípadne vojaci a z banditov zlodeji alebo neskôr teroristi.
Na východe potom zastupovali rovnakú úlohu samurajské eposy. Tie však postihol podobný osud ako ich americké predobrazy. My sa kvôli rozsiahlosti budeme venovať najmä Hollywoodskej produkcii, no občas sa miernou odbočkou dostaneme aj do Ázie.
Postupne sa prvky moderného akčného filmu začali objavovať v špionážnych opusoch. Stačí si pripomenúť bondovky, Hitchcockovu klasiku North by Northwest alebo vojnový epos Kam orli nelietajú.
Už v nich sa začalo prejavovať, že miera reality a zábavnosti nie sú v priamej úmere. Čím boli situácie okolo hrdinov nepravdepodobnejšie, tým viac poskytovali divákovi slasť.
Základom bol únik od reality a v čím ďalej prepálenejších zápletkách sa stávalo hlavným kumštom tvorcov potlačenie nedôvery.
Alebo by vážne niekto uveril, že neprávom obvinený obyčajný človek by vyhral na prázdnom poli súboj s lietadlom?
Kľúčovú úlohu odovzdávania štafety tu zastúpil Clint Eastwood. Práve on predstavoval vrchol drsňákov s klobúkom a koltom prekliato nízko. Plynule ho potom vymenil za Magnum 44.
Áno, reč je o Dirty Harrym. Popularitu inšpektora Callahana potvrdili aj štyri pokračovania, čím ďalej, tým viac vymykajúce sa realite. No stále sledovali trendy žánru, ktorý pomáhali vymyslieť. Napriek tomu zárodky moderného akčného filmu môžeme pozorovať už napríklad v o tri roky staršom Bullitovom prípade.
Eskapády Steva McQueena ako drsného detektíva však boli stále viac sústredené na kriminálnu zápletku než na priamu konfrontáciu. Do histórie ale prispel slávnou naháňačkou. Tá sa stala pre mnohé ďalšie snímky inšpiráciou.
Prístup brania spravodlivosti do vlastných rúk sa príliš nepáčil kritikom, no diváci jasali. Podobne, ako pri rovnako starej Francúzskej spojke. Počin William Friedkina si dokonca odniesol 5 Oscarov, vrátane štyroch najcennejších (Film, réžia, scenár, herec).
Dva roky na to nastúpil na scénu Charles Bronson ako Paul Kersey. Prianie smrti už hralo podľa nových pravidiel a pridalo nový (tradične westernový motív). A tou bola pomsta.
Klasické westernové dejové prvky sa tak definitívne presunuli do (vtedajšej) súčasnosti. Rodili sa nové hviezdy. Veteráni s klobúkom, ako John Wayne alebo James Stewart sa stiahli do úzadia, prípadne zmenili žánre.
V 70. rokoch však akčné filmy stále pracovali aj s druhým plánom. Jednoduché výplachy, ako originál Gone in 60 Seconds patrili do béčkovej produkcie a tie áčkové sa vyjadrovali k spoločenskej situácii. Boli temné a kruté.
Stačí sa pozrieť na tvorbu Sama Peckinpaha. Jeho akčné tituly (Únos, Konvoj) boli remeselne a technicky brilantne ošetrené, no stále niečo vypovedali o stave spoločnosti.
Istú výnimku predstavovali projekty, v ktorých hviezdil Burt Reynolds. Jeden z najpopulárnejších hercov svojej doby sa preslávil žánrovkami, ako Hopper, Sharkyho mašina, Tajný závod alebo Policajt a bandita. Komerčne úspešné tituly však neprežili svoju dobu podobne ako Reynoldsova star power.
Na východe sa medzitým zjavila legenda menom Bruce Lee a spopularizovala filmy tematikou bojových umení. Práve jemu sa podarilo, ako prvej tamojšej hviezde, prebojovať na západ. Jeho tragická smrť však príliv ázijských hviezd aspoň na čas pozastavila.
Toshiro Mifune alebo Sonny Chiba boli so svojimi samurajskými hrdinami až príliš lokálni a Američania ich brali iba ako verzie svojich westernových hrdinov. Akurát s mečmi.
Bruce však ponúkol exotiku, ktorú západ potreboval. V jeho šľapajách sa neskôr vydali takisto Jet Li alebo komediálnejšie poňatý Jackie Chan.
Ak máme menovať iba tých, ktorým sa neskôr podarilo dobyť aj nový svet. Ich ohybnosti a zápalu pre vec sa však popularita v Amerike ešte dlho vyhýbala. Pokusy síce boli, no nedopadli najšťastnejšie. Preraziť sa im tak podarilo až koncom deväťdesiatych rokov.
V továrni na sny však nastal bod obratu v roku 1977.
Hádate správne. Do amerických kín razantne vtrhli Hviezdne vojny. A o budúcnosti diváckeho filmu bolo rozhodnuté.
Po spoločenských témach prebrali dôležitosť atrakcie. Začalo sa útočiť na prvú signálnu a svet potreboval už len svojich nových hrdinov. Koeficient zábavnosti dostal prednosť pred myšlienkovou hĺbkou projektov a akčňáky sa začali nadychovať k svojej veľkej ére.
V Austrálii brázdil ulice Šialený Max s tvárou Mela Gibsona, Kurt Russell utekal z New Yorku a Harrison Ford si užíval Spielbergove variácie na bondovky ako Indiana Jones.
Ich dobrodružstvá však boli väčšinou kombinované s inými žánrami. Väčšinou vychádzajúcich z pulpovej kultúry.
Najviac popularity a štatút žánrových legiend si tak získali dvaja svalovci. Sylvester Stallone a Arnold Schwarzenegger. Ich kariérnemu zápoleniu sme sa viac venovali v tomto článku.
80. roky boli pre zrod tohto typu zábavy ideálne. Reaganova politika ponúkala zápletky a kult fitness inšpiroval vzhľad hrdinov, ktorí sa ich mali zúčastňovať.
Divácky potenciál týchto látok ako prví producenti pochopili Joel Silver spolu s duami Vajna/Kassar a Simpson/Bruckheimer.
Pokiaľ prvá menovaná trojica sa sústredila na dospelejších divákov (Komando, Smrtonosné zbrane respektíve Rambo, Terminátor 2: Deň zúčtovania), tak zvyšní dvaja sa snažili osloviť najmä teenagerské publikum (Policajt v Beverly Hills, Top Gun),
Práve najmä vďaka nim sa béčkovým námetom začali prisudzovať veľké rozpočty a tá najvyššia remeselná kvalita.
Kľúčovým sa tak stal rok 1982. Svetu sa prvýkrát v plnej paráde ako Conan predstavil božský Arnie, premiéroval prvý Rambo a 48 hodinami začala éra buddy movie.
Veľký úspech všetkých troch projektov naznačil, kam sa bude smerovanie komerčnej kinematografie uberať.
Éra nového Hollywoodu skončila potupným fiaskom (paradoxne westernovou) Nebeskej brány a moc sa vrátila opäť do rúk producentov túžiacich zaznamenávať najvyššie zisky. Aj za cenu opakovania videného.
Dočkali sme sa tak Komanda, Kobry alebo prepálenejších pokračovaní Ramba a Šialeného Maxa. Aby sme vymenovali iba tie najpopulárnejšie. Okrem nich však vznikalo mnoho snímok typu Invasion USA, Americký ninja alebo Hrozba smrti.
Z podobných titulov výrazne vyčnieval Blade Runner. Sci-fi klasika Ridleyho Scotta má síce typickú akčnú zápletku, no poňala ju ako filozofické dielo. Možno aj preto sa nestretla počas premiéry (takisto v roku 1982) s pochopením.
Do kín teda smerovalo množstvo zameniteľných akčňákov a občas sa medzi nimi objavila nejaká nezabudnuteľná nadčasová klasika z ranku Terminátora, Predátora alebo Robocopa. Tieto však pracovali podľa výrazne iných pravidiel než konkurencia. Mali totiž mnoho aspektov, ktoré ich odlišovali od bežnej tvorby.
A nebolo ňou iba sci-fi pozlátko. Terminátor prinášal silné myšlienky, Robocop štipľavú satiru a Predátor kultového záporáka ničiaceho postavy, ktoré by boli v radovej žánrovke nepremožiteľné.
Zrodilo sa množstvo sezónnych hviezd, ako Michael Dudikoff, Lorenzo Lamas, o generáciu starší Chuck Norris, Steven Seagal, Dolph Lundgeren a najmä Jean-Claude Van Damme.
Možno to znie neuveriteľne, ale práve posledný menovaný mal vďaka hitom, ako Krvavý šport alebo Dvojitý zásah relatívne veľký dopad na žánrové smerovanie.
Priniesol totiž do Hollywoodu hongkongské zlato. Ale to už predbiehame. V čase začínajúcej slávy boli všetky tieto hviezdy zrkadlom záujmu o bojové športy. Až na Seagalovku Prepadnutie v pacifiku sa im však nikdy nepodarilo skutočne prebojovať do prvej komerčnej ligy.
A keď sa o to snažili, dopadalo to väčšinou tragicky. Relatívne vysokorozpočtové tituly, ako Aljaška v plameňoch alebo Náhla smrť sú toho dôkazom. Pokiaľ nemali pri režisérskom kormidle osobnosť (ako napríklad budúceho hitmakera Rolanda Emmericha pri Univerzálnom vojakovi), tak to nevychádzalo.
Stačí si ich porovnať s Total Recall. Krvavé, ironické, nadupané a svojim spôsobom progresívne sci-fi bolo všetkým, o čo sa druhá liga snažila. No nikdy sa im to nepodarilo dosiahnuť.
Vzhľadom na kvantum projektov to môže vyzerať, že zlatý akčný fond priamočiarich rúbaníc trval dlho. Opak je však pravdou. S blížiacim sa koncom studenej vojny hľadali diváci menej heroické vzory a jackpot vyhral Bruce Willis.
John McClane bol opakom toho, čo predstavovali Sly alebo Arnold. Bol priestrelný, ľudský a diváci sa s ním mohli namiesto obdivovania stotožniť. Náznaky trendu sa objavili už v takisto legendárnej Smrtonosnej zbrani, no práve detektívovi v tielku a bez topánok sa pripisuje hlavný zvrat v smerovaní žánru.
Smrtonoscná pasca bol zlom. Svalovcov začali nahrádzať ľudia z mäsa a kostí a v akčných počinoch sa začali čím ďalej, tým viac presadzovať herci, od ktorých by to človek nečakal.
Istým spôsobom do toho zasiahli aj pomaly sa rozpínajúce komiksové adaptácie. Na zachraňovanie sveta nebola potrebná vypracovaná muskulatúra. Ako ukázal Burtonov Batman, stačilo štýlove brnenie a technika.
Po tejto zmene sa však ešte podarilo zažiariť dvojke Terminátora. Epická a osudová klasika si pre seba uchmatla kvalitatívne žánrové prvenstvo. Ani tento triumf však nezastavil zmenu doby.
Arnold a Sly sa na prelome 80. a 90. rokov začali špecializovať na komédie a vyhýbanie sa guľkám prenechali univerzálnejším hercom. Pokiaľ však rakúsky dub slávil so svojimi odľahčenejšími projektami (Dvojičky, Policajt zo škôlky) úspech, taliansky žrebec tvrdo narazil na divácky nezáujem.
Oscar aj Stoj, lebo mamička vystrelí, boli prepadáky ako hrom a ukázali, že tadiaľto cesta nevedie.
Z odľahčenejších Stallonoviek tak stojí za zmienku najmä výborný Tango a Cash, kde spojil svoje sily s Kurtom Russellom a viezol sa tak na vlne popularity buddy movie.
Bývalému Rambovi sa ešte na chvíľku podaril comeback s Cliffhangerom a Demolition Manom. Konkurentova pocta žánru s názvom Posledný akčný hrdina však kruto prepadla. A Arnie sa tak so cťou rozlúčil až Pravdivým lžami od Jamesa Camerona a Likvidátorom.
Novú tvár žánru začali formovať hviezdy, ako Keannu Reeves, Tom Cruise alebo Nicolas Cage.
Nebezpečná rýchlosť, Skala či Mission: Impossible sa stali začiatkom nových trendov. Hlavní hrdinovia v duchu McClana porážali zlosynov mozgom miesto svalov.
Odovzdanie tejto štafety elegantne reflektuje dnes už legendárna scéna z Boeingu 747 v ohrození. Steven Seagal v nej prenáša zodpovednosť za ľudské životy na intelektuála s tvárou Kurta Russela a potom umiera. Pre mnoho ľudí to bol v kinách obrovský šok, no tento zvrat ukazoval novú cestu.
Ešte pred týmito počinmi však začal príliv hongkonských režisérov, čo ovplyvnilo aj vizuálnu estetiku. Najmä príchod Johna Woo. Jeho Živý terč s Van Dammom a Broken Arrow boli ešte opatrnými (navyše producentmi zničenými) novým krokmi.
Tu si spravíme odbočku k subžánru Heroic Bloodshed. Išlo o hongkonské kúsky, väčšinou z gangsterského prostredia. Prvým filmom bol Lepší zajtrajšok práve od Johna Woo.
Išlo o vizuálne vysoko štylizované počiny s osudovými príbehmi. Ich kráľom sa stal Chow-Yun Fat. Vrchol sa dosiahol dvojicou hitoviek Killer a Hard Boiled. Aj vďaka nim si krvavé balety (inšpirované tvorbou Sama Peckinpaha) začal všímať Hollywood.
S nástupom reklamou odchovaných tvorcov, ako Antoine Fuqua (Strelci na úteku), Simon West (Con Air), no najmä Michael Bay (Bad Boys) bolo o budúcnosti rozhodnuté. Prim začala hrať vizuálna stránka. Efektné kamerové uhly, výrazné spomaľovanie záberov a šialený strih nahrádzali prvoplánové heroické postavy.
Svoje takisto zohrala už predtým naznačená vlna hongkongských tvorcov. Tí väčšinou debutovali filmami s Van Dammom, ktorý ako prvý začal kombinovať americký štýl s východným.
V továrni na sny takto debutovali Tsui Hark alebo Ringo Lam. Kvalitám svojich predchádzajúcich počinov sa im však dosiahnuť nepodarilo.
Teda s výnimkou Johna Woo a jeho masterpiecu Face/Off (pôvodne mali hlavné úlohy stelesniť Schwarzenegger so Stallonom) a následne hitovou dvojkou Mission: Impossible. Aj jemu však nakoniec zlomili väz kompromisy pri komerčnom prepadáku Windtalkers.
V tejto vlne sa konečne podarilo do prvej ligy prebojovať aj spomínaným legendám Jackie Chanovi a Jetovi Li. Východné bojové umenia však najviac preslávil titul, ktorý vám určite netreba predstavovať.
Samozrejme je reč o Matrixe. Ázijskou dravosťou za západný rozpočet natočené filozofické sci-fi totálne dokázalo predať nastupujúcu poetikou a úplne zmenilo žáner. Nie však nadlho. Ide o titul, ku ktorému všetci vzhliadali, no prekonávať ho bolo nemožné.
Navyše na dvere už klopali komiksové adaptácie. X-Men otvorili novú éru a tradičné akčňáky sa stiahli do uzádia.
Hrdinovia 80. a 90. rokov s v snahe o leštenie zapadlej slávy presunuli k pochybným projektom a tí noví nedokázali plniť kinosály dostatočne uspokojivo. Nová krv v podobe Vina Diesela, Jasona Stathama, Scotta Adkinsa alebo The Rocka nebola pre tradičného diváka dostatočne lákavá.
Silu dopadu Matrixu sa nepodarilo naplno zúročiť a akčný film bol mŕtvy. Aspoň zatiaľ.
Existuje však niekto, kto celú túto popísanú dobu prežil bez újmy. Aj keď s istými zakopnutiami. Jeho meno je Bond. James Bond.
Ten sa už od počiatku 60. rokov dokáže trendom prispôsobovať. Pri každom jednom predstaviteľovi je tak vidieť vyvíjajúcu sa dobu. Britský agent dokázal byť šarmantný, ironický, béčkovo prepálený aj moderne realistický.
Slávu žánru túto dobu v americkej produkcii živili aspoň Matt Damon ako Jason Bourne, Tom Cruise ako Ethan Hunt vo svojich nemožných misiách, Liam Neeson ako Brian Mills zo série Taken, prípadne Denzel Washington. Bol to návrat k nekompromisným koreňom, ale na renesanciu žánru to nestačilo.
Kľúč ako oživiť tento typ filmov však prišiel paradoxne od komiksoviek, ktoré v podstate celý tento žáner nahradili.
Tradičné akčné filmy sa presunuli na DVD a ak sa objavil nejaký žánrový skvost, pochádzal z východu. Ako napríklad The Raid. V Európe si vybudoval na tento druh zábavy monopol Luc Besson. Treba však priznať, že až na prvý Taken nejde o kúsky, ktoré by divákov dokázali naplno uspokojiť.
Cestou sa tak stali tímovky, ktoré boli po neuveriteľnom úspechu Avengers v kurze. Sly vytvoril svoje (aj divácky) vysnívané spojenie legiend v Expendables. Tom Cruise sa v Mission: Impossible vrátil k seriálovým koreňom, založeným na spolupráci a pôvodne béčková, takmer mŕtva séria Rýchlo a zbesilo chytila druhý dych.
Veteráni si hrali pre svoje publikum, no partia okolo Vina Diesela dokázala prehodením výhybky vytvoriť nový fenomén.
V podstate postmoderný prístup spojenia osemdesiatkového machismu, deväťdesiatkovej vizuálnej poetiky a mileniálnej prepálenosti vychádzajúcej z komiksov (to všetko samozrejme s patričným nadhľadom) začalo plniť sály nevídaným spôsobom.
Najväčšou devízou však bola, podobne ako pri Mission: Impossible, tímová práca a nie boj osamelého hrdinu.
Z Rocka sa stala (aj vďaka) tejto sérii najväčšia hviezda súčasnosti a práve on drží v rukách štafetu skomierajúceho žánru. Svoje si zaiste odohrá aj čím ďalej populárnejší John Wick s tvárou Keannu Reevesa, podobne ako už vyše dve dekády špičkovo fungujúci Ethan Hunt.
Ten okrem agenta 007 ako jediný dokáže reflektovať žánrové zmeny a je tu s nami už vyše dve dekády. Ale budúcnosť je v rukách bývalého wrestlera.
Zaujímavým trendom je takisto implementovanie béčkových postupov do festivaloviek. Tieto dva na prvý pohľad úplne odlišné štýly sa podarilo najlepšie skĺbiť v hypnotickom Drive.
Artová forma rozprávania v spojení s brakovým príbehom môže priniesť zaujímavé výsledky (ako dokazujú napr. Hanna alebo Haywire), no väčšinou ide o mačkopsy, ktoré diváci ani odborná verejnosť nepríjmajú.
Akčný žáner však bude stále fungovať najmä vo svojej naivnej podobe. Presne ako dokazuje miliardová Rýchla a zbesilá séria. Filozofovanie a pomalé tempo sa totiž k naháňačkám, prestrelkám a pästným súbojom úplne nehodí.
Ak sa občas do kín dostane nejaká megapecka typu Mad Max: Zbesilá jazda, ide buď o náhodu alebo neuveriteľne šťastnú konštaláciu hviezd.
Akčné scény sa totiž stali súčasťou filmov a nie hýbateľom ich deja. V tejto funkcii sú využívané pri nespočetných komiksových adaptáciách, ktoré novej generácii suplujú Arnolda, Slya, Dolpha alebo Jean- Clauda.
Jedinou úspech žnúcou lastovičkou je tak Dwayne Johnson. Iba on dokáže v tejto situácii urobiť hit z podobne ladenej zábavy. A je to škoda.
Akčný žáner si totiž zaslúži hrdinov bez kostýmov aj v kinách a nie najmä v pochybných tituloch padlých bohov určených priamo pre domáci trh.
