Japonská kultúra v animáku od autora Grandhotelu Budapešť a Fantastic Mr. Fox vás dostane.
Včera si premiéru v slovenských a českých kinách odbil najnovší animovaný film od amerického režiséra Wesa Andersona (Život pod vodou, Grandhotel Budapešť) s názvom Isle of Dogs, po slovensky Psí ostrov.
Ide o druhý Andersonov celovečerný animák po Fantastickom pánovi Lišiakovi (2009), ktorý bol, rovnako ako rozprávka o líščom banditovi, urobený prostredníctvom stop-motion animácie. K tomu sa ale ešte dostaneme, a tak si najskôr poďme priblížiť dej a hlavné postavy.
Príbeh sa odohráva v blízkej budúcnosti na japonskom poloostrove, konkrétne vo fiktívnom meste Megasaki a zároveň na neďalekom Ostrove odpadkov.
Po tom, čo v meste zavládne "psia chrípka", nechá zlovestný starosta mesta, Kobayashi, vyhostiť všetkých psích obyvateľov na spomínaný Ostrov odpadkov, alebo ak chcete, Trash Island.
Prvým vyhosteným psíkom je dokonca najlepší priateľ starostovho osiroteného synovca, 12-ročného chlapca Atariho. Po psíkovi menom Spots sú v nasledujúcich mesiacoch na ostrov vyhodené všetky psy z Megasaki. Atari sa však svojho psíka nehodlá vzdať, preto ukradne malé lietadlo a vydá sa svojho štvornohého maznáčika hľadať.
Lietadlo sa však pokazí a dopadne na Ostrov odpadkov. Tu sa medzi kopou smetí stretáva s miestnou partiou vyhodených psov, pozostávajúcou z Rexa, Bossa, Kinga a Dukea. V originálnom znení ide o hotový ansábel hercov, na čele s Edwardom Nortonom, Billom Murraym, Bobom Balabanom a Jeffom Goldblumom.
Šéfom tejto skupiny je psík s príznačným menom Chief (Bryan Cranston), ktorý bol už počas života v Megasaki túlavým psom. V originálnom dabingu ďalej zaznejú mená, ako Scarlett Johansson, Tilda Swinton či Frances McDormand.
Atari chlpáčom prezradí, že na ostrove stratil svojho miloveného Spotsa, no nikto z prítomných o ňom nikdy nepočul. Napriek všetkým pochybnostiam sa svorka rozhodne Atarimu pomôcť strateného Spotsa nájsť.
Wes Anderson aj v Psom ostrove zostáva verný svojmu typickému trademarku, respektíve režisérskemu rukopisu, ktorý je charakteristický napríklad perfektnou symetriou obrazu, obľúbeným hereckým zložením (najmä Bill Murray, Jeff Goldblum či Jason Schwartzman) a širokej palete použitých farieb a odtieňov.
Anderson však urobil niekoľko zaujímavých zmien v porovnaní s klasickým štýlom rozprávania príbehu. Zrejme najväčšou je použitý jazyk.
Reč, ktorou sa dorozumievajú psy (štekot), je kompletne v angličtine, zatiaľ čo obyvatelia japonského mesta Megasaki hovoria výlučne po japonsky. Ako im teda môže človek nehovoriaci japončinou porozumieť? Jednoducho nemôže.
Autor filmov, ako Rushmore, Moonrise Kingdom či Taká zvláštna rodinka urobil riskantný ťah, a to, že väčšina prehovorov či dialógov vedených v japončine nie je preložená, čomu je prispôsobené aj správanie postavičiek. Tie sa musia snažiť svoje pocity vyjadriť pomocou gestikulácie, pretože si navzájom väčšinou nerozumejú.
Režisér a scenárista v jednej osobe však urobil dobre, pretože je na divákovi, aby si domyslel, čo asi chce daná postava povedať, hoci to nie je zložité. Naopak, ak chcú postavy povedať niečo dôležité, situácia je prispôsobená tak, že je vždy po ruke anglicky hovoriaca prekladateľka (Frances McDormand). Skutočne geniálny ťah.
Po hudobnej stránke je film úžasný a dá sa predpokladať, že duo Anderson-Desplat je nesmrteľné.
Najnovšie držiteľ Oscara za najlepšiu filmovú hudbu v snímke The Shape of Water, Alexandre Desplat, sa s Andersonom spojil aj po štvrtýkrát a opäť nám do uší vniesol typickú atmosférickú hudbu. Tá bola príznačne okorenená o japonské hudobné prvky, čo na autenticite diela iba pridalo.
Čo sa týka rozprávačského štýlu, príbeh sa síce odohráva chronologicky a je dokonca rozdelený do niekoľkých kapitol, no zároveň sú divákovi predsúvané dva paralelné deje, ktoré sú mnohokrát narušené flashbackmi.
Aj keď to môže znieť chaoticky, Anderson si všetko ukočíroval a bežný divák sa v deji nestratí. To však nutne nemusí platiť pri menších divákoch. A tu sa dostávame k prvej chybičke Psieho ostrova.
Animovaný film vznikal prostredníctvom stop-motion animácie, a teda snímania reálne vymodelovaných postavičiek, s ktorými sa pre každý záber o kúsok pohne, čím sa na videu vytvorí pohyblivý obraz.
Rovnakým spôsobom vznikal aj Fantastický pán Lišiak. Odhliadajúc od štýlu animácie, na aký dnešné deti nie sú zvyknuté, môže pre tento druh publika pôsobiť snímka chaoticky a neusporiadane.
Niektorí však ocenia až priam chorobné detaily, na akých si režisér dal záležať. Spomenúť môžeme napríklad scény, kedy sa postavy bijú v oblakoch prachu, odkiaľ lietajú kopance a hryzance, vodné prúdy vytvorené z celofánových fólií či zábery na televízne monitory, kde sú postavy kreslené ručne.
To je však nič v porovnaní s vtipnými narážkami a úžasným humorom, akým Psí ostrov oplýva. A práve tu sa môže skrývať problém číslo 2.
Použitý humor je pre dieťa náročný na strávenie, zatiaľ čo dospelí sa na scéne, kedy psíkovi odhryznú ucho alebo kde sa partia baví o tom, že nikto z nich nemá šťastie na hárajúce sa feny, jednoducho musí zasmiať.
Nie až tak humorná je transplantácia ľadviny, ktorá je na obraze ukázaná síce v animovanej forme, no za to dostatočne reálne.
Ak by sme teda mali porovnať Fantastického pána Lišiaka a Psí ostrov, v tesnom súboji má prvý spomenutý o pár milimetrov navrch. Humor tam funguje na viacerých úrovniach, keďže vtipy sú väčšinou dvojzmyselné, a tak si na svoje prídu malí aj veľkí.
Pri zhliadnutí Psieho ostrova si dieťa bude iba lámať hlavu nad tým, prečo sa ostatní smejú, keď ono vôbec nechápe, čo smiešne sa na plátne práve odohralo.
Postavy v oboch animákoch sú vykreslené rovnako parádne, charakterovo sa od seba dostatočne líšia a všetky ponúkajú dostatok toho, po čo si divák v prvom rade prišiel: zábavy.
Psí ostrov je viac než príjemnou oddychovkou, kde budete celý čas fandiť hlavnému hrdinovi v podaní chlapca Atariho a jeho chlpatým spoločníkom, no v istých chvíľach sa o nich budete aj báť.
Animovaný film však jednoznačne nie je určený malým deťom, hoci nie pre nevhodný slovník alebo zobrazené násilie, ale z toho dôvodu, že po druhom, treťom a štvrtom vtipe, na ktorom sa dospelák bude pobavene chechtať, sa detský divák môže začať nudiť.
To by bola obrovská škoda, pretože rozprávok podobných Psiemu ostrovu nie je veľa.
Ak sa teda povznesiete nad čiastočne nepochopený humor, Psí ostrov si aj s jeho štvornohými obyvateľmi a ostatnými postavičkami dozaista zamilujete. Návštevu kina však vrelo odporúčame ako mládeži, tak aj ich rodičom. 8,5/10
