Zuzana Koledová chce svoj výskum výraznejšie presunúť aj do aplikovanej roviny.
Zrejme nikto nezostane prekvapený, ak mu človek prezradí, že Slovensko nie je momentálne krajina, kde by sa vedecký výskum organizoval jednoducho. Už pred pár rokmi sa o tom presvedčila aj šikovná vedkyňa Zuzana Koledová. Má za sebou síce aj štúdium na Univerzite Komenského, ale svoj výskum v našej krajine nemohla realizovať, a preto odišla do zahraničia.
Po Olomouci si našla miesto v Spojenom kráľovstve, kde sú síce excelentné podmienky na prácu, avšak keď sa naskytla šanca pokračovať v rovnakom výskume v Brne, rozhodnutie bolo jasné. Zuzana skúma najmä mliečnu žľazu prsníka a pľúca. Zdanlivo rozdielne časti tela majú podobné pozadie, a tak aj pomocou nich Zuzana bojuje proti rakovine prsníka. Jej výskum zatiaľ neprešiel do aplikovanej fázy, kde by pomáhal konkrétnym pacientom, ale používa ho už na laboratórnych modeloch, a tak by sa jedného dňa mohol skutočne posunúť do praxe.
Aké faktory prispeli k tomu, že ste museli odísť pracovať na svojom výskume zo Slovenska do zahraničia? Bránia v tom financie, ľudia či nedostatok možností?
Môj odchod zo Slovenska bol primárne motivovaný predmetom výskumu, ktorému som sa chcela na doktoráte venovať - štúdiu embryonálnych kmeňových buniek. Tento typ výskumu sa na Slovensku vôbec nerobil, preto som odišla do Českej republiky, kde sa mu venovali (a stále venujú). Takisto moje ďalšie presuny boli motivované projektami a témami, na ktorých som chcela pracovať. My vedci sme v istom zmysle nomádi. Príde nám viac prirodzené sťahovať sa za prácou, predovšetkým v začiatkoch kariéry. Pre osobný aj profesijný rast je veľmi prospešné striedať miesta pôsobenia. Nedostatok financií a možností na Slovensku takisto zohráva veľkú úlohu v odchode vedcov zo Slovenska. Ale ešte väčšiu v tom, že sa na Slovensko nevrátia. Lebo mnohí vedci by sa radi vrátili a priviezli získané skúsenosti a vedomosti domov a sprostredkovali ich ďalším, ale štát nám pre návrat nevytvára vhodné podmienky.
Venujete sa aktívne výskumu vývoja mliečnej žľazy prsníka a pľúc. Na čom momentálne v tomto smere pracujete?
Zaoberám sa výskumom mechanizmov, ktoré riadia proces vývoja týchto orgánov. Napriek veľkým rozdielom vo funkcii a vlastnostiach majú totiž tieto dva orgány mnoho spoločného. A to v procese, ktorým vznikajú, ktorým je vetviaca morfogenéza a v signálnych dráhach, ktoré tento proces regulujú. Nesprávnou funkciou týchto signálnych dráh dochádza k vzniku rakoviny. A keby som mala byť viac konkrétna, študujeme kmeňové bunky pľúc, úlohu signalizácie fibroblastového rastového faktoru vo vývoji pľúc a mliečnej žľazy a pri vzniku rakoviny, interakcie buniek s inými bunkami či s extracelulárnou matrix.
Kde by ste svoj výskum chceli vidieť o pár rokov?
Chcela by som mať vybudovanú silnú skupinu pozostávajúcu z motivovaných ľudí a špičkovo vybavené laboratóriá. Lebo toto sú dva hlavné piliere úspechu, na ktorých všetko stojí či padá. V oblasti výskumu by som sa chcela viac venovať aplikovanému výskumu, pritom si však stále zachovať silnú základňu základného výskumu.
Na pobyte v Estónsku ste sa venovali genetickým prepojeniam Slovákov a ostatných európskych populácií. Vedeli by ste nám o tom porozprávať čosi bližšie aj dnes?
V mojej diplomovej práci, ktorú som vypracovala čiastočne na Univerzite Komenského v Bratislave, čiastočne na Univerzite v Tartu v Estónsku, som študovala variabilitu mitochondriovej DNA v slovenskej populácii a porovnávala ju s variabilitou mitochondriovej DNA iných európskych populácií. Mitochondriová DNA sa dedí len po matke, vďaka čomu možno relatívne jednoducho sledovať príbuzenské vzťahy a stopovať ich do minulosti (oproti jadrovej DNA, ktorej polovicu vždy dedíme od otca a polovicu od matky a v každej generácii tak dochádza k miešaniu génov). V mojej práci som okrem iného zistila, že po stránke mitochondriovej DNA sme my, Slováci, veľmi blízko príbuzní susedným európskym populáciám (Česi, Poliaci, Rakúšania, západní Ukrajinci) a južným Slovanom a že v našom genofonde máme aj prímes génov z Blízkeho východu, východnej Ázie a južnej Ázie.
Čo vás inšpirovalo k tomu, aby ste sa začali venovať najmä prsníkom či pľúcam? Nechceli ste pokračovať v skúmaní genetických prepojení medzi národmi?
Genetické prepojenia populácií sú samozrejme veľmi zaujímavé, ale chcela som sa posunúť ďalej. Predovšetkým som chcela nielen sledovať rozšírenie genetických znakov, ale predovšetkým začať objavovať mechanizmy, ktoré sú podstatou života. Skúmať, ako vlastne bunky fungujú, ako vytvárajú komplexné orgány a celý organizmus. Venovať sa molekulárnej podstate procesov, ktoré regulujú život, funkcie a smrť buniek.
Čo vás motivovalo presťahovať sa späť zo Spojeného kráľovstva do Česka? Človek by predpokladal, že v Spojenom kráľovstve existujú lepšie podmienky na výskum.
Podmienky na výskum sú v Británii excelentné, ale ja som vždy plánovala vrátiť sa späť. A v Brne som dostala veľmi dobré podmienky na návrat, ktoré mi umožnili pokračovať v projekte, ktorý som začala v Británii a ďalej ho rozvíjať.
Do ktorej najzaujímavejšej krajiny ste sa vďaka konferenciám dostali?
Najexotickejšia z krajín, kde som bola na konferencii, je Antigua a Barbuda v Karibiku. Krásna krajina, ale chudobná. Konferencia však bola na veľmi vysokej úrovni, prednášali na nej svetové špičky z oblasti výskumu kmeňových buniek. Najkrajšia z krajín, kde som bola na konferencii, je pre mňa Švajčiarsko, do ktorého sa každoročne vraciam na konferenciu organizovanú European Network of Breast Development and Cancer Labs. Spojenie jazier a vysokých hôr je podmanivé. Ale najzaujímavejšia bola pre mňa návšteva Cambridge v Británii.
Venujete sa biológii a svojmu výskumu aj vo voľnom čase? Ak na vedu chcete na chvíľu zabudnúť, čomu sa najradšej venujete?
Voľný čas? Ale áno, občas nejaký mám. Aby som to uviedla na správnu mieru, vedecká práca rozhodne nie je práca „od ôsmej do piatej“. Máme veľmi flexibilnú pracovnú dobu, čo však v prípade mladých vedcov často znamená od nevidím do nevidím. Všetko sa podriaďuje experimentom a niektoré sú časovo veľmi náročné. Sú aj dni, kedy začínam v laboratóriu o siedmej ráno a končím po polnoci. Pre mňa je však práca zároveň záľubou - bez toho by samozrejme takýto režim nebol možný. Voľný čas si však vyhradzujem, relax je pri náročnej práci o to potrebnejší. „Work hard, play even harder“. Najlepšie zrelaxujem cestovaním, turistikou, tancovaním (momentálne sa venujem hlavne bachate) a pečením. Z tej poslednej aktivity profitujú predovšetkým moji kolegovia a študenti, ktorých pravidelne zásobujem dobrotami.
Majú vedci zmysel pre humor? Zabávate sa aj pri skúmaní mimoriadne dôležitých vzoriek, alebo panuje skôr ticho?
Samozrejme, že máme zmysel pre humor. Aj vedci sú normálni ľudia! Pri práci sa sústredíme, aby sme nespravili chybu, ale nastávajú aj vtipné situácie.
Majú vaše výskumy priamy dopad na životy pacientov?
V súčasnosti ešte len prechádzame do sféry aplikovaného výskumu, zatiaľ sme reálne žiadnemu pacientovi nepomohli. Ale veríme, že sa to čoskoro zmení, a to vďaka našej účasti na testovaní a vývoji liečiv a v zavádzaní testov pre personalizovanú liečbu.
Čo považujete vo svojej profesionálnej kariére za dosiaľ najväčší úspech?
Cením si každý grant, ktorý nám udelia, každý článok, ktorý sa nám podarí opublikovať, každú šancu prezentovať a diskutovať náš výskum na medzinárodnej konferencii. Veľmi si cením i spoluprácu s vydavateľstvom SpringerNature na príprave knihy 3D Cell Culture. Ale najviac zo všetkého ma teší, keď dokážem prebudiť záujem o vedeckú prácu u študentov, keď vidím, ako pod mojím vedením rastú a dosahujú úspechy.
Existuje po rokoch jedna rada, ktorú by ste v súvislosti s vaším výskumom dali ženám? Aké mýty kolujú v našej spoločnosti o rakovine prsníka?
Hlavná je predovšetkým skorá detekcia nádorov. Preto v prvom rade by ženy nemali zanedbávať pravidelné preventívne prehliadky a samovyšetrenie prsníkov a pokiaľ spozorujú nejakú zmenu, hlavne sa nebáť, nehanbiť a ihneď vyhľadať lekára. V dnešnej dobe je veľká časť primárnych nádorov prsníka dobre liečiteľných.
Čo vnímate ako najvzrušujúcejšiu časť svojej práce vedkyne? Ktoré momenty vás aj po rokoch skúseností privádzajú do vytrženia a spôsobujú vám detskú radosť?
Sú to práve momenty, keď sa experiment vydarí a potvrdí sa naša hypotéza. Takéto momenty nastávajú v našom prípade najčastejšie pri mikroskope, keď vidíme dosiaľ nikým nepopísanú interakciu živých buniek alebo lokalizáciu určitého proteínu v mieste, ktoré sme predpokladali, alebo i v tmavej komore, keď vyvoláme filmy z Western blotov a prúžky majú „správny“ vzor, či pri počítači, keď zanalyzujeme výsledky experimentov.
Aké zmeny by potrebovala urobiť slovenská veda, aby sa mohla vo vašej oblasti dotiahnuť na Česko a neskôr raz aj na Spojené kráľovstvo?
Hlavný problém na Slovensku vidím v silnom podfinancovaní školstva, vedy a výskumu a v neobjektívnom systéme hodnotenia a udeľovania grantov. Chýbajú centrá excelencie, chýba rozumný plán strategického rozvoja vedy a výskumu. Zmien bude treba veľa, predovšetkým vo vláde a jej programe.
Je práca vedkyne atraktívna aj po finančnej stránke? Množstvo mladých ľudí sa dnes sústredí výlučne na svoj budúci plat.
Výška platu rozhodne nie je to, na čo by sa ľudia do vedy dali nalákať. Naviac je veľkým negatívom aj neistota spojená s akademicko-vedeckou prácou – existencia pracovných pozícií je viazaná na granty a úväzky sú klasicky na rok, po roku sa prípadne pracovná pozícia obnoví, ale na úväzok na dobu neurčitú môžete rovno zabudnúť.
Ak by ste mali šancu zopakovať si svoje životné kroky znovu, zvolili by ste opäť rovnakú cestu?
Povedala by som, že cieľ by som zvolila ten istý, ale cestu nie. Veľa som sa za tie roky naučila a mať tieto skúsenosti pred rokmi, cesta by bola určite iná.
Akú oblasť biológie ste vždy chceli vyskúšať a preskúmať, ale nikdy ste na to nemali príležitosť?
Vždy ma fascinovala morská biológia. Morské živočíchy, predovšetkým tie žijúce vo veľkých hĺbkach či iných extrémoch. A pokiaľ sa podarí nájsť život vo vesmíre, ten by ma lákalo preskúmať.
Myslíte si, že dnes majú ľudia a najmä Slováci záujem o vedu? Aký máte názor na rôzne šarlatánske
praktiky, ktorými si už aj Slováci pokúšajú vyliečiť najrôznejšie ochorenia?
Nerada zovšeobecňujem. Sú ľudia inteligentní a kriticky zmýšľajúci, sú ľudia hlúpi a potom celé spektrum medzi týmito dvoma pólmi. Žiaľ, v dnešnej dobe je človek vystavený obrovskému množstvu informácií z mnohých a nie vždy pravdivých zdrojov, je ťažké sa v tom orientovať a nie každý má čas a hlavne chuť sa venovať hľadaniu pravdy. Naviac je možno pozorovať stratu dôvery k autoritám (v tomto prípade odborníkom – lekárom, vedcom) a miznutie elít. Mrzí ma nedostatok kritického myslenia a „zdravého sedliackeho rozumu“ v dnešnej spoločnosti, kvôli ktorým ľudia podliehajú nebezpečným šarlatánskym teóriám a praktikám.
Čo považujete za svoj najťažší profesný bod v živote?
Myslím, že žiaden taký veľmi ťažký moment nenastal a kiežby nenastal nikdy. A čoho sa bojím najviac? Asi ako všetci vedci - nedostatku financií na výskum, ktorý je pre mňa nielen prácou, ale i zábavou a poslaním.
Existuje šanca na to, že sa aj po profesijnej stránke vrátite v najbližších rokoch pôsobiť na Slovensko? Nezlepšuje sa u nás situácia vo vede aj pomocou súkromných subjektov?
O návrate na Slovensko neuvažujem, neverím, že by som tam pre môj výskum našla vhodné podmienky v blízkej budúcnosti. Aspoň zatiaľ som žiadnu zmenu k lepšiemu v situácii na Slovensku nepozorovala.
