Na komerčný úspech iba kvalita nestačí.
Svet filmu je občas nespravodlivý.
Množstvo úžasných diel tak aj napriek svojim výnimočným kvalitám končí vo finančnej strate. Tým šťastnejším sa postupom času podarí získať zaslúžený obdiv, no mnohé končia v zabudnutí. V našom výbere sa pozrieme na kvalitné snímky, ktorým sa v čase premiéry nepodarilo nájsť dostatok publika a priniesli svojim producentom sklamanie.
Skombinovali sme tie, ktorým sa nakoniec podarilo zapísať do učebníc filmu, s tými, ktoré to šťastie nemali a sú stále pod radarom. Tu je pätnásť z nich a jeden bonus. Nejde o žiadny rebríček, ale čisto náš výber. Takže je možné, že tu svojho favorita nenájdete. Všetky spomenuté kúsky však rozhodne stoja za pozornosť.
Občan Kane (Citizen Kane, réžia: Orson Welles, 1941)
Táto klasika už od začiatku ležala v žalúdku mimoriadne vplyvnému mediálnemu magnátovi William Randolph Hearstovi. Ten sa v titulnom hrdinovi spoznal a vôbec sa mu to nepáčilo.
Rozpútal veľkú protikampaň a v spojitosti s diváckou náročnosťou sa toto majstrovské dielo vôbec nestihlo dostať do povedomia. Komerčné výsledky boli slabučké a štúdio túto snímku odložilo na dvadsať rokov do trezoru. Pichať do osieho hniezda sa teda neoplatí ani v Hollywoode.
Fanúšikov si tento film tak našiel až pri znovuuvedení a odborná verejnosť okamžite začala prepisovať rebríčky o titul najlepšieho filmu všetkých čias.
Lovcova noc (Night Of the Hunter, réžia: Charles Laughton, 1955)
Režijný debut Charlesa Laughtona je vo veľkej miere poctou nemeckému expresionizmu, rovnako ako vtedy módnemu filmu-noir. Štylizovaná forma a progresívne striedanie žánrov, sa však nestretlo s pochopením.
Film prepadol komerčne aj kriticky a musel si na svoju zaslúženú slávu počkať. Tento neúspech na oboch frontoch však sklamal režiséra natoľko, že už sa za kameru nikdy nevrátil.
A je to škoda. Lovcova noc je totiž majstrovským dielom.
Vertigo (réžia: Alfred Hitchcock, 1958)
Ďalšie nepochopiteľné zlyhanie dobovej kritiky aj obecenstva. Majster napätia bol našťastie v 50. rokoch na vrchole svojich tvorivých síl, takže ním neúspech neotriasol ako s Laughtonom.
Točil si ďalej svoje žánrové miľníky (Psycho, Vtáci) a postupne sa aj tento jeho titul zaradil medzi citované a nesmrteľné diela kinematografie. Pre mnohých ľudí je dokonca jeho najlepším filmom.
K jeho doceneniu vo veľkom prispel aj Francois Truffaut so svojimi novinárskymi kolegami vo Francúzsku. Poukazovali totiž na to, že Hitchcockova tvorba nie je iba tradičným žánrovým remeslom, ale skutočným umením.
Kleopatra (réžia: Joseph L. Mankiewicz, 1963)
Ojedinelý úkaz projektu, ktorý sa stal komerčne najúspešnejším počinom roku, no aj tak sa nedokázal zaplatiť. Na vine bol jednoznačne šialene prepálený rozpočet. Z pôvodných dvoch miliónov sa vyšplhal až na neuveriteľných 44. Čo je po započítaní inflácie vyše štvrť miliardy.
Tie peniaze na ňom síce vidieť, no ani to nestačilo, aby sa toto veľkolepé dielo stalo absolútnym hitom. Splatiť sa ho podarilo až s predajom televíznych práv.
A pritom nejde vôbec o zlý film. Dokáže strhnúť, ohúriť aj dojať podobným spôsobom ako omnoho úspešnejšie veľkofilmy tej doby.
Mzda strachu (Sorcerer, réžia: William Friedkin, 1977)
William Friedkin si po úspechu Exorcistu a Francúzskej spojky mohol robiť, čo sa mu zachcelo. A rozhodol sa pre novú verziu klasickej Mzdy strachu.
Práve prebiehala éra Nového Hollywoodu, takže mal k dispozícii aj nemalé prostriedky. A práve to samu stalo osudným.
Jeho projekt už dávno získal štatút zabudnutého majstrovského diela, no príšerné komerčné výsledky, spôsobené neustálym predražovaním, znamenali začiatok konca éry drahých autorských filmov.
Nebeská brána (Heaven´s Gate, réžia: Michael Cimino, 1980)
Pokiaľ bola Mzda Strachu začiatkom konca Nového Hollywoodu, Nebeská brána bola posledným klincom do rakvy.
Množstvo problémov, drsné prestrihávanie (pôvodná verzia mala takmer 5 a pol hodiny) a vrtochy oscarového režiséra by vydali na nejeden výdatný článok.
Toto všetko nakoniec vyvrcholilo absolútnym diváckym nezáujmom o tento skvelý western. Úchvatná filmárčina prišla na zmar a tento Ciminov prepadák bude už navždy strašiakom štúdií a ich účtovníkov.
Zkrachovalo kvôli nemu štúdio, nejedna kariéra a najmä sen o tvorivej slobode vo veľkofilmoch.
Blade Runner (réžia: Ridley Scott, 1982)
Tejto legende sme sa na našich stránkach venovali viac než dosť. Najrozsiahlejšie v našich kultovinách. Vzhľadom na zlé načasovanie a náladu amerického publika sa tento kult nepremietal v plných sálach.
No na rozdiel od predchádzajúcich troch počinov mal šťastie, že si svoje publikum nakoniec našiel. A nebolo malé. Časom sa z neho stal referenčný titul svojho žánru, doby aj filmografie svojich tvorcov.
S podobným diváckym nezáujmom sa bohužiaľ stretlo aj jeho vynikajúce vlaňajšie pokračovanie. Držme teda palce, nech sa podobného docenenia dočká aj vlaňajšia pecka.
Vykúpenie z väznice Shawshank (The Shawshank Redemption, réžia: Frank Darabont, 1994)
Keď sa spoja nevýrazná kampaň, podivný názov a obdobie preplnené hitmi, môže sa stať, že pod diváckym radarom sa objaví aj takýto skvost.
Vo výročnom súčte sa nedostal ani do TOP 50 najúspešnejších filmov roku a fanúšikovia zbystrili pozornosť až po udelení siedmich oscarových nominácií.
Karta sa okamžite obrátila, pretože pozitívna šuškanda zabrala a adaptácia Stephena Kinga sa pravidelne objavuje v rebríčkom o najobľúbenejšie filmy všetkých čias.
Zvláštne dni (Strange Days, réžia: Karthryn Bigelow, 1995)
Podobný osud bohužiaľ nestretol túto skvelú cyberpunkovú sci-fi. Ktovie, akoby to dopadlo, keby prišli do kín diváci. Možno by sme namiesto Matrixu uctievali ako žánrovú modlu tento projekt z produkčnej a scenáristickej dielne Jamesa Camerona.
Štúdio absolútne nezvládlo kampaň a ľudia ostali doma. Navyše vinou zasadenia do príliš blízkej budúcnosti (film sa odohráva iba štyri roky po premiére) rýchlo stratil na aktuálnosti.
Ide pritom o vizuálne podmanivé a dejovo strhujúce dielo, ktoré robí svojim tvorcom česť.
Klub bitkárov (Fight Club, réžia: David Fincher, 1999)
Úžasný, anarchistický, drsný, kontroverzný a predražený. Ale aj násilný, do seba zahľadený, nezmyslený, agresívny. Aj týmito slovami sa popisovala táto kultovka. Štúdio zverilo Fincherovi na podobný projekt nevídaný rozpočet a majster sa vyšantil.
Následne sa potom mohli činiť účtovníci, aby tržby z amerického teritória čo najmenej boleli. Až príliš rozdielne ohlasy nedokázala ustáť ani starpower Brada Pitta a Edward Nortona. Aspoň medzinárodný trh čo-to zachránil.
Čas však film preveril a túto nadupanú jazdu si budú veľmi ochotne vyhľadávať a následne milovať aj ďalšie generácie.
Donnie Darko (réžia: Richard Kelly, 2001)
Ako sa dá predať nízkorozpočtový mindfuck, kde je najväčšou hviezdou zabudnutý Patrick Swayze vo vedľajšej úlohe? My to nevieme a evidentne to nevedelo ani štúdio.
Do kariet tvorcom nehrali ani udalosti 11. septembra. Najmä keď si uvedomíte, aká je úvodná scéna. Po stiahnutí z kín sa však udial malý zázrak a internet tu (v jednom z prvých prípadov) ukázal svoju silu.
Rozpútala sa totiž vlna nadšených odporúčaní a zrazu chcel každý túto "haluz" vidieť. Následkom toho sa z tohto osobitého titulu stal v istej skupine okamžite kult a jeden z najobľúbenejších filmov prvej dekády nového milénia.
Potomkovia ľudí (Children of Men, réžia: Alfonso Cuarón, 2006)
Universal mal pocit, že má v rukách oscarové želiezko a zariskoval. Film najskôr uviedol v Európe a do amerických kín až štvrť roka na to.
Evidentne dúfali, že sa chýry o mimoriadnosti Cuarónovho diela rozkríknu a budú mať v rukách hit. A pár zlatých sošiek k tomu. Distribučný experiment sa však v tomto prípade nevyplatil. Finančné výsledky boli katastrofálne a aj akademici tento skvost nepochopiteľne odignorovali.
Tento geniálny film sa tak ocitol pod radarom a aj napriek svojim mimoriadnym kvalitám si cestu zo zabudnutia doluje náročnejšie, než by sa patrilo.
Sunshine (réžia, Danny Boyle, 2007)
Audiovizuálne podmanivé sci-fi vzniklo v Británii, no ambície malo rozhodne na celosvetový úspech. Už len kvôli (na európske pomery) veľkorysému 50 miliónovému rozpočtu.
Ten sa však z kín nevrátil. Za oceánom zarobil necelé 3 milióny a tržby zo zvyšku sveta sa zastavili tesne nad hranicou 30 miliónov. Proste trapas ako hrom.
Boylova odysea si tak získava obecenstvo krôčik po krôčiku. V mnohom určite pomohol aj soundtrack, veľmi často využívaný v traileroch na iné filmy. Získanie štatútu všeobecne uznávanej klasiky mu však komplikuje jeho problematický posledný akt.
Speed Racer (réžia: The Wachowski Brothers, 2008)
Súrodenci Wachowski nikdy neboli konvenční filmári. V portfóliu však majú Matrix, takže niekomu prišlo ako dobrý nápad im dať na tento štylizovaný detský film ohromné množstvo peňazí.
Producenti sa spálili, podivíni na režisérskych stoličkách vyblbli a my, diváci, sme ostali rozdelení. Nadupaný, progresívny a v rámci blockbusterovej kinematografie mimoriadne originálny projekt nakoniec skončil hlboko v červených číslach.
V redakcii ho síce máme radi, no ak ho niekto odstrelí ako nevkusnú detskú blbosť, tak sa príliš hádať nebudeme.
Hugo a jeho veľký objav (Hugo, réžia: Martin Scorsese, 2011)
Keď vyšiel prvý trailer, všetci neznalí predlohy sme si kládli otázku. Prečo si Scorsese vybral pre svoj najnovší počin detský film? V kine sme však zistili, že marketing klamal telom a v skutočnosti ide o niečo iné.
Zavádzajúca kampaň nebola na prvý pohľad takým zlým ťahom. Väčšinového diváka totiž určite zaujímajú viac detské dobrodružstvá než pocta Georgeovi Meliésovi. Ovocie však nepriniesla.
Obrovský rozpočet sa nevrátil, ale my sme dostali aspoň jeden z najkrajších milostných dopisov kinematografie.
BONUS: Intolerancia (Intolerance, réžia: D.W. Griffith, 1916)
Kinematografia bola síce ešte v plienkach, no otec filmovej reči už experimentoval s formou aj naratívom. Štvorhodinový, komplikovane štruktúrovaný epos bol však na vtedajších divákov príliš.
Jedno z kľúčových diel histórie sa tak zapísalo do učebníc, ale producentov vôbec nepotešilo.
To je tentoraz všetko. Rozhodne sa nedostalo na všetky filmy, takže ak máte záujem o ďalšiu várku, napíšte nám. História nám podobných prípadov ponúka množstvo a my vám radi predstavíme aj ďalšie z nich.
Ktorý z týchto komerčných prepadákov máte najradšej a prečo? Napíšte nám v diskusii.
