Započujete skladbu, na ktorú ste už zabudli a tá vás odrazu unesie do skladu spomienok.
Ukázalo sa, že pri počúvaní hudby a vzniku emócií alebo pri tanci na známu skladbu, sa to v hlave všetko točí okolo jednej veci - tvojej identity. Kto skutočne si po fyzickej stránke? Každý moment získavame a strácame atómy zo svojho tela, napríklad pri jedení či pití. Telo vymeníme každých 5 rokov. Presnejšie, pred piatimi rokmi si v tele nemal jediný atóm, ktorý tvorí tvoje telo dnes. Ak by sme dokázali urýchliť tento proces, videli by sme, že naše telo ani zďaleka nie je pevnou hmotou, ako sa nám zdá. V skutočnosti nás tvorí zhluk prichádzajúcich a odchádzajúcich atómov a molekúl, ktoré nazývame rovnakým termínom.
Pokiaľ by ste sa narodili pred rokom 1688, mali by ste o jeden veľký problém naviac. Boli by ste totiž nostalgickí ešte pred dobou, kedy sa prvýkrát nostalgia zadefinovala. Cítili by ste sa čudne, akoby vám niečo chýbalo, no nevedeli ste, o čo ide. Píše sa rok 1688 a Johannes Hofer spája dve grécke slová znamenajúce návrat domov (nóstos) a bolesť (álgos). Nostalgia bola spočiatku vnímaná ako vážna psychická choroba postihujúca vojakov túžiacich po návrate domov. Nie sme stroje a nostalgia je individuálny pocit vychádzajúci z tvojich spomienok, ktoré nemá nikto rovnaké. Tým pádom je jej presné zadefinovanie nemožné. Populárna teória tvrdí, že psychologický efekt nostalgie spojujúcim sa s vaším minulým Ja a budujúci pretrvávajúcu identitu je priaznivý, čo znamená, že pomocou vlastných skúseností prichádzame k odmenám. Meníme sa, zabúdame, učíme sa. Nostalgia pomáha všetky tieto procesy spájať, čo je nápomocné pri veľkých zmenách ako dospievaní či stárnutí. Práve pri stárnutí býva nostalgia dokázateľne najsilnejšia.
Prečo nie sme nostalgickí voči tomu, čo sme robili pred minútou? Tvoja identita je najsilnejšia formovaná medzi 15 a 30 rokom života, kedy sa zašifruje najviac spomienok čakajúcich na svoje znovuzrodenie. Práve voči ním bývame nostalgickí najviac. Prečo sa nostalgia viaže na dobré spomienky? Pokiaľ nemáme sadomasochistické sklony, vnímame svet pozitívne a do popredia tlačíme pozitívne spomienky. A čo hudba? Nemusí prinášať staré pocity ani spomienky, aby utvárala tvoju identitu. Výskum z minulého roka poukazuje na to, ako hudbu vnímajú deti. Od šesť mesiacov do jedného roku reagujú na všetky akordy a rytmy, kde stačí aby bola mimo len jediná nota. Po prvom roku však reagujú už len na hudbu vychádzajúcu z kultúry, v ktorej vyrastajú. Mozog teda nielenže vytvára identitu individuálnu, no zároveň sa napája na akúsi kolektívnu. Hudba preukázateľne spája. Vždy nevychádzame so všetkými ľuďmi, no pri počúvaní hudby, najmä klasickej, sú si pocity a emócie dvoch cudzích ľudí podobnejšie.
Mali ste niekedy chuť na poriadne veľký cheesecake? Asi áno. Ten signalizoval mozgu, že je v ňom veľa energie, ktorú tak nutne potrebujeme k prežitiu. To ako iste viete, nie je pravda. Prežijeme aj bez koláčov a naše vnímanie býva klamlivé. Vedec Steve Pikler hudbu nazval akustickým cheesecakeom. Je to niečo, čo nám pomáha vytvárať radosť, no ide len o prežitok. Pokiaľ koláč poriadne neprhltnete, zasekne sa vám v hrdle. A to je problém. Rovnako je to s hudbou. Ak narazíte na jednoduchú a hlúpu skladbu v reklame či pri niektorom z hudobných interpretov, radšej pred ňou utečte. Opakujúce sa rytmy a slová nie sú vytvorené hlúposťou, ale práve naopak, výborným a ničivým marketingom, ktorý sa vám "zasekne" v mozgu. To je zároveň odpoveď na otázku, prečo niektorí z najznámejších interpretov tvoria tak primitívne skladby. Mozog chce spracovávať informácie jasne a priamo, takže k zložitým textom a skladbám sa človek musí prepracovať sám. Sila hudby spočíva v amygdale, časti mozgu, kde sa spracovávajú emócie a pocity. Dá sa teda tvrdiť, že ste to, čo počúvate vo veľkých dávkach.
Kým teda sme? Hmotu svojho tela meníme každých 5 rokov. Sme zhlukom spomienok? Táto teória neobstojí. Ak stratíme pamäť, nestaneme sa predsa úplne novou osobou. A okrem toho, klameme sami seba rovnako, ako sa to dialo v skvelom filme Veľká ryba od Tima Burtona. Minulosť skreslujeme a sme schopní si vymyslieť príbehy, ktoré sa v skutočnosti nikdy nestali. Na záver si "vypočujte" projekt Longplayer. Je to skladba skonštruovaná kombináciou ozven zvonov a kovových gúl. Skladba sa neopakuje po najbližších 1000 rokov, spustili ju v roku 1999. Zvukové vlny, ktoré Longplayer vysiela do vaších uší sú takmer identické s vlnami atómov, ktoré vás neustále tvoria. Žiaden z atómov nebude s vami celý život. Staré odchádzajú a nové prichádzajú, rovnako ako skladba Longplayer, ktorú si môžeš vypočuť tu - http://longplayer.org/
