Stredozem na plátne.
Legendárny príbeh trilógie Pána prsteňov vám zrejme nemusíme obšírnejšie predstavovať. Sága J.R.R. Tolkiena, ku ktorej môžeme pripočítať aj Hobita, Nedokončené príbehy a Silmarillion, patrí k najobľúbenejším dielam fantasy žánru. Je teda jasné, že odjakživa lákala aj filmárov. Epický príbeh, strhujúce scény a výrazné postavy - to všetko si doslova pýtalo prevedenie do filmovej reči. Fanúšikovia však na skutočne podarenú adaptáciu čakali dlho, a to z rôznych dôvodov. V tomto článku sa vám pokúsime priblížiť cestu Pána prsteňov (a na moment sa zastavíme aj pri ostatných dielach zo Stredozeme) zo stránok kníh na strieborné plátna. Cesta totiž nebola vôbec jednoduchá.
S Tolkienovým príbehom sa dlhé roky spájalo jedno magické slovíčko: nesfilmovateľný. Nešlo len o názor režisérov, ale aj samotného Tolkiena. Trilógia bola prvýkrát v knižnej podobe publikovaná v rokoch 1954 – 1955 a počas jej existencie sa ju pokúšalo adaptovať viacero tvorcov. Samotný J.R.R. Tolkien sa možnosti akejkoľvek adaptácie svojho diela vždy bránil - niekedy viac, inokedy menej. Všeobecne sa však má za to, že adaptáciám svojich kníh nefandil a vyslovene odmietavý postoj mal pre filmové spracovania. Už v rokoch 1955 – 1956 však stanica BBC vysielala 12-dielnu rozhlasovú dramatizáciu. Tá sa zdala byť pre epickú fantasy predsa len schodnejšou voľbou (logicky odpadli náklady na lokácie či drahé špeciálne efekty). Samotný Tolkien nebol touto verziou vôbec nadšený. Vyčítal jej slabý scenár a nepáčilo sa mu, ako tvorcovia vykreslili Toma Bombadila. Žiadne záznamy tejto dramatizácie sa však nedochovali, o prípadnej kvalite/nekvalite sa tak na vlastné uši presvedčiť nemôžeme.
Čo sa týka hraných adaptácií, Tolkien pôvodne úplne odmietal uvažovať o akomkoľvek prevode Pána prsteňov do filmovej podoby. „Jednoduchšie by bolo sfilmovať Homérovu Odysseu,“ povedal. Napriek tomu dostal ponuku už pomerne skoro. V roku 1957 Forrest. J. Ackerman, Morton Grady Zimmerman a Al Broday navrhovali poňať Pána prsteňov ako mix animovaného a hraného filmu. Tolkienovi sa dokonca prvé concept arty veľmi páčili, ale so scenárom nebol spokojný ani trochu. Kritizoval príliš rozprávkové stvárnenie Lothlórienu, ale aj zmeny v charakteroch postáv. V tejto verzii napríklad Sam nechal Froda napospas Opuche z Cirith Ungolu a sám sa vydal k Hore osudu. Spisovateľovi sa tiež nepozdávalo podivné využívanie mágie. Pri bránach Morie malo byť Spoločenstvo napadnuté vlkmi, ktorých Gandalf spacifikoval magickými bleskami, v Morii zase magicky otvoril priepasť, aby pohltila útočiacich orcov. Z ďalších jeho schopností môžeme spomenúť levitáciu či premenenie Nazghûlov na kamene. Projekt napokon nebol realizovaný aj z toho dôvodu, že Tolkienovi sa spolupráca neoplatila z finančného hľadiska.
Tolkien síce zubami-nechtami odmietal predať práva na sfilmovanie, napokon ho však k tomu donútila finančná tieseň. V roku 1969 teda práva pripadli štúdiu United Artists. Pôvodne sa dokonca plánovalo, že by snímku mohol režírovať kultový Stanley Kubrick a štvoricu hobitov by si zahrali členovia kapely Beatles. Projekt však opäť narazil. Tolkien proste vo filme beatlesákov nechcel a napokon aj Kubrick možnosť adaptácie zavrhol. Trilógiu označil za nesfilmovateľnú a príliš náročnú. V 70. rokoch štúdio najalo na réžiu Johna Boormana. Ten ale stroskotal na nemožnej požiadavke: zhrnúť dej všetkých troch kníh do jedinej snímky. Scenár obsahoval množstvo odklonov od predlohy, pričom často išlo o vyslovene absurdné zásahy. V Boormanovom filme si mal napríklad Frodo užiť sex s Galadriel, Arwen sa zmenila na 13-ročné dievča a akúsi spirituálnu radkyňu Aragorna. Samotný Aragorn mal mať zase niekoľko sexuálne nabitých scén s Éowyn, pričom počas cesty používal obe časti svojho meča Narsil ako dýky. Keď Spoločenstvo nedokáže otvoriť brány Morie, chudák Gimli je Gandalfom mlátený dovtedy, kým si nespomenie na heslo, ktorým sa brány otvárajú. Celý projekt bol napokon vyhodnotený ako príliš drahý a Boorman sa namiesto neho vrhol na svoj artušovský epos Excalibur.
Na poli animovaných filmov sa Stredozemi darilo viac. Ak pôjdeme chronologicky, tak prvou adaptáciou Tolkienových diel bol krátkometrážny kúsok Hobit z roku 1966, ktorý dokonca čiastočne vznikal v Československu. Režírovali ho Adolf Born a Gene Deitch. Takmer 12-minútová snímka je dnes považovaná skôr za zaujímavú raritu, než plnohodnotný pokus o adaptáciu.
Tou bol až animovaný muzikál The Hobbit od režisérskej dvojice Arthur Rankin, Jr. a Jules Bass z roku 1977. Nešlo o žiadny veľký prepadák a dá sa povedať, že na poli nenáročných rozprávok je The Hobbit prežiteľným dielom. Aj napriek tomu, že knižný príbeh nie je ani zďaleka tak košatý ako v prípade Pána prsteňov, niektoré príbehové línie boli aj tak zjednodušené (fanúšikovia dosť ťažko brali najmä vyškrtnutie Beorna). Kritike čelila aj animácia a texty piesní. Vráťme sa však opäť k Pánovi prsteňov. Ten dal o sebe prvýkrát vedieť už o rok neskôr.
V roku 1978 totiž nakrútil Ralph Bakshi adaptáciu, ktorá pokrývala Spoločenstvo prsteňa a prvú polovicu Dvoch veží. Štúdio pôvodne súhlasilo s dvomi dielmi, ale napokon odmietlo zafinancovať sequel aj napriek Bakshiho námietkám, že diváci predsa nebudú chcieť vidieť neukončený príbeh. Rozpočet bol 4 milióny dolárov a animák na box office utŕžil slušných 30,5 miliónov. O to viac prekvapí, že sa štúdio nevrhlo na pokračovanie. Reakcie neboli odmietavé, ale kritici projekt neprijali s úplne otvorenou náručou. Všeobecne Bakshiho snímku hodnotili ako snaživú, ale nie nie úplne dotiahnutú adaptáciu. Animovaný The Lord of the Rings však postupom času nadobudol kultový status a dodnes naňho mnohí fanúšikovia nedajú dopustiť. Koniec-koncov, samotný Peter Jackson úplne otvorene priznal, že sa Bakshiho dielom výrazne inšpiroval (vrátane odkazovaním/prebratím viacerých scén).
Spomínali sme síce, že snímka ostala nedokončená, v roku 1980 však predsa len vznikol akýsi „neoficiálny sequel“. Jeho názov bol The Return of the King, a stáli za ním tvorcovia The Hobbit, Arthur Rankin, Jr. a Jules Bass. Prijatie však bolo viac ako vlažné. Na ploche slabučkých 98 minút neboli tvorcovia schopní vystavať zmysluplný príbeh. Ten opäť "spestrili" svojskými muzikálovými číslami, z deja bolo navyše vyškrtnutých niekoľko temnejších línií a motívov. Dokonca chýbajú aj dôležité postavy, ako Legolas, Gimli, Arwen či Saruman. Aj kvôli tomu mali diváci a kritici za to, že The Return of the King až príliš nadbieha detskému divákovi, a ako samostatné dielo príliš neobstojí.
Pomaly sa dostávame do sfér hraných adaptácií. Pokiaľ si však myslíte, že Peter Jackson ostal so svojou trilógiou v tomto smere osamotený, tak sa mýlite. Prvá hraná verzia totiž vznikla už v roku 1985, pomerne prekvapivo, v Sovietskom zväze. Film Skazochnoye puteshestviye mistera Bilbo Begginsa Khobbita od Vladimira Latysheva vychádzal z knihy Hobit a dnes už tento projekt vyvoláva skôr pobavený úsmev. Niektorí fanúšikovia ho však berú na milosť ako svojrázny a miestami milo naivný bizarný kúsok.
Trochu ťažší kaliber už bola fínska seriálová adaptácia Pána prsteňov (a niekoľkých motívov z Hobita) s názvom Hobitit z roku 1993. Scenár a réžiu obstaral Timo Torikka a vznikla... dosť svojrázna verzia, kde celý príbeh rozpráva zostarnutý Sam. Veľa motívov z knihy bolo z produkčných dôvodov vyškrtnutých, ale ani to, čo zostalo, nie je veru žiadna sláva (mierne povedané). Osobne sa priznám, že som mal čo robiť, aby som dopozeral prvý diel bez toho, aby mi nezačali krvácať oči. Alebo som len príliš prísny? Ostatne, posúďte sami.
No, a teraz už smerujeme k výbornému Peterovi Jacksonovi. Ten pôvodne Pána prsteňov pripravoval pre štúdio Miramax, ktoré ho nútilo, aby dej vyrozprával v dvoch častiach. Neskôr ho dokonca tlačili - podobne ako Boormana - k tomu, aby dej zoškrtal do jediného filmu. Jacksonovi bolo jasné, že táto požiadavka je absurdná a s projektom prešiel do štúdia New Line Cinema, ktoré bolo naklonené myšlienke regulérnej trilógie. Nakrúcanie prvých scén začalo už v roku 1999 a v roku 2001 už do kín s veľkou parádou vtrhlo Spoločenstvo prsteňa. Peter Jackson neskôr priznal, že bol ohľadom prijatia snímky skôr skeptický a rozhodne neveril v taký obrovský úspech.
Je známym faktom, že fantasy žánru sa na striebornom plátne (prípadne televíznych obrazovkách) nikdy príliš nedarilo. Iste, urodilo sa niekoľko kultoviek, ako Conan či Highlander, väčšina ďalších pokusov však končila v béčkových vodách (Red Sonja, Dungeons & Dragons). Ale so Spoločenstvom sa začal písať nový príbeh. Z odstrkovaného a vysmievaného žánru sa stal hit so silným príbehom, posolstvom, vynikajúcimi efektami a hodnovernými emóciami. Film spôsobil hotové šialenstvo a diváci sa naňho len tak hrnuli. Spoločenstvo prsteňa získalo parádnych 13 nominácií na Oscara, vrátane kategórii najlepší film, réžia a herec vo vedľajšej úlohe (Ian McKellen). Snímka však ukoristila "len" štyroch plešivcov v technických kategóriách a hudbe. Dve veže dokázali zopakovať úspech Spoločenstva, získali nominácie na 6 Oscarov (odniesli si dvoch) a Návrat kráľa bol vyvrcholením, aké sa len tak často nevidí. Tento fakt uznala aj Akadémia a snímku ovenčila 11 Oscarmi z 11 nominácií. Peter Jackson tak vytvoril pravdepodobne jednu z najlepších (alebo rovno najlepšiu?) fantasy. Svedčí o tom aj fakt, že mnoho tvorcov sa úspech Pána prsteňov snažilo napodobniť (Letopisy Narnie, Zlatý kompas...), väčšinou ale išlo o slabý odvar.
Po niekoľkých rokoch ťahaníc, sporenia sa ohľadom práv a menením režisérov sa Jackson vrátil a doručil nám trilógiu Hobit. Rozhodne nie zlú, ale na fenomenálnosť svojho majstrovského diela nedosiahol.
Ako by však jeho adaptáciu hodnotil samotný profesor Tolkien? To už samozrejme nezistíme, ale ešte stále je tu jeho syn Christopher. Ten sa o Jacksonovej trilógii vyjadroval vždy veľmi negatívne. „Urobili z toho akčný film pre vekovú skupinu 15 - 25 rokov,“ posťažoval sa. Prekážalo mu tiež vyškrtanie niektorých knižných pasáží, sploštenie filozofického presahu predlohy a komercializácia diela jeho otca. Tiež vyhlásil, že kým bude žiť, nikdy nedôjde na filmové spracovanie Silmarillionu ani k predaju práv. Takže, hoci si na Silmarillion režiséri a producenti brúsia zuby, zrejme sa ho v dohľadnej dobe nedočkáme.
