Jeden z hlavných pilierov národnej hrdosti.
Obdobie revolúcií 1848/1849, označované aj ako ,,jar národov“ (a to aj nášho slovenského), sú v podstate necelé dva roky plné krvavých povstaní po celej západnej a strednej Európe. Ich ciele sa líšili od krajiny ku krajine, ale ich spoločným menovateľom bol jednoznačne boj proti absolutizmu a poddanstvu. Po porážke Napoleona víťazné veľmoci na Viedenskom kongrese (1815) boli zajedno v tom, že rozbúrenú Európu musia držať pod kontrolou, ak chcú zamedziť ďalším revolučným a sociálnym pohybom. Za týmto účelom vytvorili tri víťazné mocnosti - Rusko, Prusko a Rakúsko takzvanú Svätú alianciu. Avšak už z vyššie spomenutého vyplýva, že vo svojich snahách skrátka zlyhala. Už v júli 1830 sa proti nej začali búriť vo Francúzsku, ale aj Švajčiarsku a tento revolučný oheň sa rozšíril do celej Európy vrátane Rakúska.
Po Viedenskom kongrese v Európe neobyčajne vzrástla autorita Ruska, ktoré nieslo hlavnú ťarchu zápasu s Napoleonom. Rovnako si polepšilo aj Rakúsko, najmä jeho kancelár Metternich, ktorý bol hlavnou postavou Viedenského kongresu. Knieža Klement Václav Metternich sa stal ministrom zahraničných vecí monarchie v roku 1809 po odstúpení grófa J.F.Stadiona. Éra metternichovského absolutizmu začala v roku 1821 po tom, ako ho panovník vymenoval za dvorského, domového a štátneho kancelára. Gróf z Kyžvartu nastolil v Rakúsku tuhý centralistický režim. Všetka moc v štáte sa koncentrovala na viedenskom dvore a predovšetkým v rukách všemocného kancelára. Viedenská vláda sa usilovala zastaviť sociálne a demokratické hnutie v krajine a upevniť existujúci feudálny poriadok. Darilo sa jej to iba navonok. V politickej oblasti vládol v krajine tuhý centralizmus a konzervativizmus. Pod týmto povrchom sa však naďalej rozvíjala priemyselná výroba, do manufaktúr sa začali zavádzať parné stroje. Demokratické hnutie bolo síce vzhľadom na mocenskú situáciu v Európe v útlme, no Metternichovi a jeho vládnej moci sa ho nepodarilo úplne udusiť.
V Uhorsku bola hlavným nositeľom demokratických tendencií drobná šľachta, vznikajúca buržoázia a inteligencia. V boji proti Viedni sa tieto vrstvy spájali s vysokou šľachtou – magnátmi. V tomto spojenectve sa však najdôležitejším bodom programu stal odpor proti Viedni, snaha odtrhnúť sa od Rakúska a vytvoriť nezávislý uhorský štát. Zjednocujúcim činiteľom takéhoto štátu sa mal stať práve maďarský jazyk. Dôsledkom presadzovania tejto idey bola tendencia k maďarizácii Uhorska, ktorá sa zreteľne črtala aj pod povrchom metternichovského centralistického štátu. Maďarizácia sa presadzovala nútene a cieľavedome na úkor šiestich zvyšných národností v Uhorsku, hoci samotní Maďari v ňom tvorili iba 30 – 40%. Formujúca sa opozícia v Uhorsku v 30. rokoch 19. storočia ešte vo väčšej miere ako stará šľachta presadzovala teóriu jednotného politického uhorského národa. Ľudovít Kossuth a jeho stúpenci túto teóriu doformulovali a vytvorili tak predpoklady na zosilnenie maďarizácie.
Maďarčina sa mala používať ako výlučný jazyk v úradnom styku a všetci úradníci aj nižší ju museli ovládať. S maďarizáciou sa začínalo už aj v školách. Už v roku 1830 nahradila latinčinu, keďže boli prijaté nové maďarizačné zákony. Pokračovalo to v rokoch 1839-1840, kedy uhorský snem vydal ďalší zákon, ktorý zavádzal maďarčinu nielen do štátnych úradov, ale aj do cirkvi. Matriky sa mali viesť po maďarsky a pre všetkých kňazov a kazateľov sa zaviedlo povinné ovládanie tohto ugrofínskeho jazyka. Gróf Károly Zay, ktorý sa stal generálnym inšpektorom evanjelickej cirkvi, otvorene propagoval maďarizáciu, čo vyvrcholilo práve v marci 1848 revolučným "požiarom" v samotnej Viedni, pri ktorom bol odvolaný aj nenávidený Metternich.
Už pár dní na to sa podarilo na sneme schváliť takzvané marcové zákony, ktorými skončilo obdobie feudalizmu a absolutizmu. Zaručovali občianske práva a rovnosť všetkých pred zákonom a nastolili konštitučnú monarchiu. Okrem toho sa však vďaka nim splnil sen maďarského reformného hnutia. Uhorsko získalo prakticky nezávislosť od Viedne a získalo samostatnú vládu na čele s Ľudovítom Batthyánym a Kossuthom ako ministrom financií. Viedni ostalo v kompetencii len ministerstvo zahraničných vecí, vojenstva a celoríšskych financií. Práve spor o kompetencie rozpútal revolúciu v rakúskej monarchii. Poslednou rozbuškou medzi spornými stranami sa stala až vražda cisárskeho úradníka v Pešti. Vtedy panovník rozpustil uhorský snem a v krajine vyhlásil výnimočný stav.
Za zástupcu a hlavného veliteľa cisárskeho vojska vymenoval chorvátskeho bána Josipa Jelačiča. Dovtedy sa cisársky dvor do vnútorných záležitostí príliš nestaral, hoci to tam poriadne vrelo práve kvôli maďarizácii. Uhorská vláda venovala pozornosť hospodárskej modernizácii krajiny, jej negatívom bola snaha o premenu Uhorska na maďarský národný štát. Uhorská vláda odmietala uznať rovnoprávne postavenie ostatných národov, ktoré sa potom dožadovali splnenia svojich národných práv, žiadali vytvorenie národných provincií s vlastnou správou a inštitúciami. Toto Viedeň chcela využiť vo svoj prospech v boji proti príliš samostatnému Uhorsku a často pod falošnými prísľubmi získavala „zotročované“ národy vrátane Slovákov na svoju stranu. Predstavitelia slovenského národného obrodenia boli za nenásilné presadzovanie záujmov Slovákov tvrdo prenasledovaní, a tak na Slovanskom zjazde prijali myšlienku austroslavizmu a padlo rozhodnutie biť sa za svoje práva aj vojenskou cestou.
Prvé ozbrojené vystúpenie Slovákov proti politike Maďarov prebehlo už v polovici septembra 1848 ihneď po založení Slovenskej národnej rady 16. septembra, ktorá ho organizovala. Mala 8 členov – Štúra, Hurbana a Hodžu ako politických vodcov, Bohuša Nosáka a Daniela Bórika ako tajomníkov a Bedřicha Bloudeka, Františka Zachu a Bernarda Janečeka, ktorí túto prvú slovenskú dobrovoľnícku výpravu viedli vojensky. Slabinou SNR bolo, že v nej mali zastúpenie iba evanjelici, a tak výprava mala podporu obyvateľstva iba tam, kde mali prevahu práve nekatolíci. Polotajný nábor trval s vedomím, ale bez podpory Viedne, pomáhali len Česi a Chorváti, preto nebol príliš úspešný. Povstanie začalo 18. septembra a malo podporiť vojenskú akciu Chorvátov začatú 11. septembra, kedy sa 50 000 vojsko Jelačiča postupne približovalo k Pešti. Dobrovoľnícka výprava Slovákov mala zamestnať Maďarov na druhom fronte, avšak podporili ju iba Záhorie, Turiec a Gemer. A to najmä kopanice na Myjave, lebo ich prijaté zákony neoslobodzovali z poddanstva. Tu naše dobrovoľnícke vojsko dosiahlo hranicu 10 000 povstalcov, pričom sa okamžite vyhlásila autonómia Slovenska.
Oficiálna vlajka slovenských dobrovoľníkov
Kossuthovským gardám sa týchto oduševnených národovcov podarilo viackrát poraziť. Najcennejšie víťazstvo nastalo hneď v prvom závažnejšom strete v Brezovej pod Bradlom. Pôvodný plán dostať sa z Podjavoriny na stredné Slovensko a vyhlásiť celonárodné povstanie sa však nepodarilo uskutočniť. Slovenské dobrovoľnícke zbory totiž nebojovali iba proti Maďarom, ale tiež proti Viedni, navyše dobrovoľníci nemali dostatočnú vojenskú výzbroj ani skúsenosti. Síce mali ostrieľaných vojenských veliteľov, no keď sa prešlo od spontánneho oduševneného boja k plánovanej vojenskej taktike, tak sa s ňou dobrovoľníci nevedeli vžiť. Osudným pre toto povstanie sa stala porážka v Senici, ktorá rozhádala aj členov SNR a nepodarilo sa tak spojenie s revolučne naladeným Záhorím, zvýšilo sa nebezpečenstvo útoku z viacerých strán na Vrbové, kam sa po nevydarenej senickej výprave vrátilo vedenie i väčšia časť dobrovoľníkov. Situáciu zhoršovalo aj to, že prichádzali správy o obsadení Starej Turej nepriateľom, a tak hrozilo odrezanie od moravských hraníc a izolovanie dobrovoľníkov v Brezovej. Preto povstalci ustúpili späť na Moravu, kde bolo celé slovenské dobrovoľnícke vojsko odzbrojené rakúskou vládou. Spory Slovákov a Maďarov sa vyostrili a vyústili do krutých represálií.
Viedeň síce oficiálne takéto povstania zatracovala, ale tajne ich aj ticho podporovala a využívala vo svojom kompetenčnom boji s Pešťou. Viedenské obyvateľstvo bolo pobúrené a znepokojené zbližovaním sa viedenskej vlády so Slovanmi, silneli tu protislovanské nálady a Viedenčania čím ďalej, tým viac sympatizovali s Maďarmi. 6.10. 1848 sa vzbúrili a vypuklo povstanie, cisár Ferdinand V. utiekol z Viedne do Olomouca a snem sa presídlil do Kroměříža. Ferdinand V. bol nahradený svojím 18-ročným synovcom Františkom Jozefom I. Nová vláda vo Viedni na čele s kniežaťom F. Schwarzenbergom posilňovala autoritu dynastie a likvidovala snahy Uhorskej vlády o nezávislosť. Rovnako sľubovala zachovať výdobytky revolúcie a rešpektovať národnú rovnoprávnosť. Definitívne tak získala a spojila sa s hnutím nemaďarských národov Uhorska.
3. decembra odprisahali tentoraz dva dobrovoľnícke zbory Slovákov vernosť rakúskemu cisárovi a slovenskému národu, pričom boli začlenené do jeho armády. Väčší pod velením Bloudeka a menší bol pod velením Janečka a neskôr Francisciho. Prvý zbor generála Kristiána Götza aj aktívne zasiahol do boja, a to hlavne v oblasti Čadce a Žiliny, neskôr Prešova. Aktívne pomáhal obsadzovať stredné severné a nakoniec i východné Slovensko do cisárskych rúk. Za to druhý dobrovoľnícky zbor rakúsky veliteľ Šimunič využíval len na podradné práce ako stráženie, zásobovanie a opevňovanie. V priamom boji v podstate nezasiahol. Celkovo cisárska armáda na čele s generálom Windischgrätzom začala v polovici decembra obsadzovať Uhorsko a 5. januára 1849 obsadila Pešť. Uhorská vláda sa spolu so snemom presťahovala do Debrecína. Cisár František Jozef I. rozpustil ríšsky snem a vydal 7.3. 1849 oktrojovanú ústavu, ktorá síce uznala zrušenie poddanstva a formálne zaručovala občiansku rovnosť a rovnoprávnosť národov monarchie, ale spôsob, akým bola vydaná, vyvolal veľké sklamanie. Slováci vyslali 13. marca delegáciu k cisárovi s požiadavkou odčleniť Slovensko od Uhorska a zaradiť ho ako veľkokniežatstvo priamo pod rakúsku správu, čomu samozrejme nevyhovel.
Opäť rástli sympatie k maďarskej strane. Maďarská armáda do konca apríla vytlačila cisársku armádu takmer z celého Uhorska. 14. apríla 1849 v Debrecíne Uhorský snem detronizoval (zosadil z uhorského trónu) Habsburgovcov a vyhlásil úplnú samostatnosť Uhorska a vymenoval Ľudovíta Košuta za jeho guvernéra. František Jozef I. sa preto medzitým dohodol s ruským cárom Mikulášom I. o intervencii ruských vojsk do Uhorska, a tak bola porazená maďarská armáda. 13.8. 1849 kapitulovala maďarská armáda pri Világoši (pri Arade). K tejto porážke opäť za podpory rakúskej vlády a jej ministerstva obrany v priebehu júna až augusta 1849 chcela prispieť tretia, tzv. letná výprava slovenských dobrovoľníkov. Na jej čelo na žiadosť slovenských vodcov Viedeň menovala už v máji majora H. Lewartowského. Veľkú iniciatívu pri vojenskom organizovaní vyvinuli najmä J. Francisci a Š. M. Daxner. Do bojov pred maďarskou kapituláciou však nezasiahli, ale zohrali dôležitú úlohu pri pacifikovaní maďarských partizánov, hlavne na strednom Slovensku v banských mestách v oblasti Turca, Horehronia, Liptova a Gemera. Obnovovali verejný poriadok a zakladali dočasnú správu pod slovenským velením. Pripravovali sa na osamostatnenie sa od Uhorska, k čomu opätovne nedošlo, pretože cisárska armáda v novembri 1849 tieto dobrovoľnícke zbory rozpustila a po porážke revolúcie bola v Uhorsku nastolená vojenská diktatúra.
Avšak zrušenie poddanstva a rovnosť všetkých obyvateľov pred zákonom zostali zachované. Národnostné ambície Slovanov a s nimi aj Slovákov ostali nenaplnené, avšak po prvý raz v našej modernej histórii náš národ vystúpil vojensky za svoje záujmy a z veľkej časti aj pod vlastným vedením, takže slovenské dobrovoľnícke výpravy mali veľký význam najmä z hľadiska národnej hrdosti.
